Klasicke poviedky

Kráčal priamou ulicou. Kubisticky kosé troj či štvorposchodové budovy - hranoly lemovali cestu. Spolu s nebom ladili do šeda, roky neopravené fasády zašlé smogom a kyslými dažďami, ufúľané okná, dakedy možno biele záclony, vraky nepojazdných aút, iba pestré graffitti lámali pochmúrnosť mesta. Neskoré večerné slnko vidno nebolo, kroky mali zvláštnu ozvenu chladného letného večera. Popri domoch stáli hlúčiky ľudí v tielkach, montérkach a inom nedefinovateľnom oblečení. Dostal chuť zhlboka sa nadýchnuť, neurobil to však, mestský vzduch by nebol v stave splniť dané očakávania. Podobal sa tak storazy praným šatám obyvateľov barakov. Prázdny, ťažký a bez akeľkojvek iskry života. číst dál

Muž ležiaci na posteli zrazu otvoril oči. Všade bola ešte tma. Načúval tichu a snažil sa spomenúť si, prečo sa vlastne zobudil. Vzápätí začul pomalé, plynulé kroky. Približovali sa.. Vo dverách spálne sa zjavila silueta. Aj napriek tomu, že v miestnosti bola tma, postave bolo zreteľne vidieť len oči, ktoré do červena svietili spod kapucne. Bolo to to jediné, čo muž dokázal rozoznať. Pomalým a nenápadným pohybom sa snažil vybrať zbraň, ktorú mal položenú pod posteľou pre prípad, ktorý práve nastal. Okamžite ako ju mal v rukách vyskočil z postele. číst dál

Prvá kapitola: číst dál

Mohutná brána sa s rachotom zatvorila a postava v čiernom plášti ostala stáť za Clyblindom, hlavným mestom federácie. Nad hlavou jej zlovestne krúžili havrany, ktoré dúfali, že si nájdu potravu skôr ako sa strhne búrka a všetko sa pobeží skryť. Ťažké, čierne mračná akoby ohlasovali blížiacu sa apokalypsu. Postava s lukom v ruke si natiahla kapucňu a vykročila po lúke smerom do hustého lesa, vzdialeného asi päť minút cesty. Kdesi nad mestom sa zablýskalo a v tom istom okamihu zahrmelo. Mohutný rev bleskom rozrazeného vzduchu sa šíril priestorom. Muž vstúpil do temného lesa, keď sa mu nad hlavou ozvali prvé dopadajúce kvapky. Vzápätí sa dážď zmenil na lejak, ktorý prerážal aj husté koruny stromov. Muž zoslal ochranné kúzlo pred dažďom a pokračoval v ceste. Postupoval rýchlo a nečujne, tak ako ho to učili v kláštore bojových umení. Tyrian v ňom študoval od útleho detstva. Z jemu neznámeho dôvodu si ho vtedy vzal najvyšší predstavený kláštora za svojho jediného žiaka. Jedného dňa však jeho výcvik skončil. Teraz putoval po svete a živil sa ako sa dalo. Raz za čas si niekto zaplatil za ochranu, či naopak, požadoval niekoho hlavu. Takéto práce veľmi neobľuboval, ale okolnosti ho k nim napokon vždy prinútili. Práve kvôli tomu teraz mieril do neznámeho kraja, kde si ho zavolal nejaký zbohatlík z Icehillu. číst dál

Cecile prešla úzkou stĺpovou chodbou. Vkročila do školskej záhrady. Z tašky vytiahla cigaretu a zapaľovač. Zapálila si. Slastne si potiahla a vydýchla. O chvíľu začína vyučovanie a ona musí vyfajčiť aspoň dve cigy aby v kľude zvládla dnešný deň. To však ešte netušila čo ju čaká. Tmavé hladké vlasy mala spustené po ramená. Vánok sa jej s nimi pohrával. Zelené oči jej spočinuli na kvetinovom záhone. "Búú," ktosi ju zo zadu nastrašil. Preľakla sa. "Ahoj Cecile, čo tu robíš?" spýtal sa chlapec, ktorý už teraz stál pred ňou. "Zbláznil si sa Kyle? Vieš ako som sa zľakla? Aj cigu som kvôli tebe zahodila." Zohla sa a dvihla cigaretu z trávy. Potiahla si. Kyle mal krátke uhľovočierne vlasy a dlhú červenú ofinu, ktorá mu uhlopriečne prekrývala polovicu tváre, takže sa na ňu pozeral iba jedným hnedým okom. "Dáš aj mne jednu?" poprosil. Natrčila k nemu krabičku. "Neber mi štastnú," dodala. Kyle si vzal cigaretu a zapálil si. "Skvelé, to som potreboval. Ďakujem a maj sa pekne," rozlúčil sa a odišiel. Pozorovala ho zo zadu ako odchádza. "Idiot," zamrmlala, keď bol dostatočne ďaleko aby ju nemohol počuť. Ďalej sa prechádzala po záhrade. Premýšlala čo tam robil Kyle. Väčšinou tam touto dobou býva sama. Za zeleným živým plotom boli kríky zlatého dažda. Rozhodla sa, že si odtrhne konárik. Podišla ku kríku. To čo zbadala jej zmrazilo krv v žilách. Vlasy aj chlpy sa jej hrôzou naježili a takmer prestala dýchať. Na tráve pod kríkom ležalo nahé telo dievčaťa. Isto bolo mŕtve. "Preboha Anna," zakričala a potom už len hlasno vrieskala. číst dál

Bol rok 1972, keď som po piatich rokoch znova vstúpil do zadymeného podniku na okraji mesta. Ten bar sa volal U poctivca, čo som vždy považoval za výborný názov, keďže sa v ňom schádzali zločinci z celého okolia. O malú chvíľu som si privykol na prítmie a cigaretový dym, ktorý sa vznášal všade kam ste sa pozreli. Hoci kvôli nemu ste toho veľa vidieť nemohli. Kráčal som popri stoloch priamo k mužovi sediacemu za stolom v kúte. Bol to Jack, kamarát z mojich najhorších čias. Tie mal teraz zrejme on. Opretý o lakeť visel ponad stôl s desiatimi pohárikmi s priezračnou tekutinou. Polovica z nich už bola prázdna. číst dál

Všetci určite poznáte tie maily, alebo esemesky, ktoré keď pošlete tristo osemdesiatim ľuďom, tak sa vám splní želanie. Tak ako väčšina z vás ani ja im neverím, teda neveril som kým sa nestal tento príbeh. číst dál

Volám sa Stuart. Som dieťa. Vlastne som ešte len bábätko. Narodené v siedmom mesiaci. Teda, ak mám pravdu povedať, nenarodené, pretože oficiálne som mŕtvy a vraj som bol mŕtvi dávno predtým, ako sa to zistilo. Preto ma priviedli na svet cisárskym rezom. Mamička to takmer neuniesla, pretože prišla o veľa detí predo mnou a v skutočnosti to naozaj neuniesla. Vraj vyskočila z nemocničného okna. Ocko spravil divnú vec. Bol doktor a zostal som mu po mamičke iba ja. A preto nikto nemusel vedieť, že si ma zobral domov. Že sa vlastne zbláznil zistili, až keď s rozpaženými rukami ,,poletoval,, po záhrade a kričal, že je detský letecký transport. Musel ,,odletieť,, do blázinca. číst dál

...cítil bolesť, ukrutnú bolesť. Z brucha mu vytekali pramienky krvi, ktorá sa rozlievala na bielom snehu. Ležal v lese v snehu takmer nahý. Bol premrznutý a navyše stále husto snežilo. Jed začínal pomaly účinkovať a on sa zmietal v boľavých kŕčoch. Ako rád by to už mal za sebou. Neopísateľný bôľ si podmanil celé jeho telo. Trpel. Bolesť mu však pomohla rozpamätať sa. Pod ním bol sneh úplne červený. Ledva vnímal. Vedel, že nastal koniec. číst dál

Bol rok 1954, keď som vstúpil do jedného z barov na Darow Street. Táto ulica mi bola veľmi dobre známa. Tlačili sa na nej bary a podniky najväčších mafiánskych bossov meste. Vkročil som dnu a zacítil smrad lacných cigariet, ktorý som z duše nenávidel. Akonáhle som si však zvykol na blikajúce svetlá a vznášajúci sa opar cigaretového dymu, našiel som si aj miesto na sedenie. Po pár minútach nudného čakania a dívania sa na davy zabávajúcich sa ľudí, si ma všimla čašníčka v trochu primalej uniforme. Znudenou chôdzou sa ku mne predierala cez tancujúce páry. číst dál