Bol rok 1972, keď som po piatich rokoch znova vstúpil do zadymeného podniku na okraji mesta. Ten bar sa volal U poctivca, čo som vždy považoval za výborný názov, keďže sa v ňom schádzali zločinci z celého okolia. O malú chvíľu som si privykol na prítmie a cigaretový dym, ktorý sa vznášal všade kam ste sa pozreli. Hoci kvôli nemu ste toho veľa vidieť nemohli. Kráčal som popri stoloch priamo k mužovi sediacemu za stolom v kúte. Bol to Jack, kamarát z mojich najhorších čias. Tie mal teraz zrejme on. Opretý o lakeť visel ponad stôl s desiatimi pohárikmi s priezračnou tekutinou. Polovica z nich už bola prázdna.
„Ahoj Jack.“ Žiadna reakcia. Muselo to byť vážne. Čiernovlasý muž stále civel na akýsi novinový článok.
„Ahoj,“ povedal monotónnym hlasom a prisunul ku mne pohárik. Hodil som ho do seba a sadol si.
„Tak spusť.“
„Kedy ťa pustili?“ zmenil tému.
„Len pred chvíľou,“ odvetil som a zahľadel sa na novinový článok. V miestnosti však bolo prítmie. Nerozoznal som ani slovo.
„O koľko si prišiel?“
„O dosť,“ vzdychol si a vyprázdnil obsah ďalšieho pohárika. Uhádol som. Ak by ste sa však v týchto kruhoch pohybovali tak dlho ako ja, vedeli by ste, že to je to jediné, kvôli čomu sa sedí pri týchto stoloch. Buď sa oslavuje, alebo smúti.
„Ten mizerný Sparky! Ja mu to nedarujem!“ Jack hodil prázdny poldecák o zem, čoho si nikto v bare nevšímal. Iba čašníčka so znudeným výrazom na tvári urobila čiarku na Jackovom účte.
Takže Sparky. Hneď som vedel všetko čom som potreboval. Sparky bol majiteľom malého obchodu s nie tak celkom legálnym tovarom. Sparky mal v Bostone povesť prefíkaného obchodníka. Vždy platil za tovar, ktorý sme mu doniesli, oveľa menej ako zaň dostal on. Jeho obchod však bolo jediné miesto, kde sa dalo tovaru zbaviť a my sme tak nemali na výber.
„Koľko?“ spýtal som sa ešte raz. Jack mi, namiesto odpovede, podal novinový článok, na ktorom stálo: „Náhrdelník lady Barbacksovej záhadne zmizol.“ Rýchlo som si prelistoval obsah. Zrak mi zastal až na sume.
„Desať tisíc? Koľko si dostal?“
„Desatinu. Vravím ti, ten chlap zajtra otrčí kopytá!“ Jack kričal na celú miestnosť, ktorá to opätovne ignorovala.
„Nie, počkaj. Pomôž mi s jednou prácičkou a ja ti pomôžem...“
„Pomstiť sa!“ skočil mi do reči. „Tak, poďme hovor.“
U poctivca sme už o dva dni sedeli a popíjali. Vlastne zapíjali úspešný obchod. Získal som ohromný náhrdelník.
„A teraz sa pomstím!“
„Pomstíme! Myslíš, že som za päť rokov v base zabudol, kto ma do nej dostal?“
„Už si niečo vymyslel?“
„Áno. Niečo nad čím som rozmýšľal počas môjho päťročného pobytu v... Potrebujem však aby si mi vyrobil kópiu toho náhrdelníku.“
„V poriadku. Načo ti to bude?“
„Uvidíš.“
Skoro ráno som už chodil po byte a prehrabával šatník. Bol som síce majster v maskovaní, no tentokrát to muselo byť dokonalé. Práve som sedel pred zrkadlom, keď niekto zaklopal na dvere. Výborne, práve som skončil. Mohol som si overiť, či je moje prestrojenie dokonalé. Otvoril som dvere, za ktorými stál jeden môj starý kolega. Prekvapene sa na mňa pozrel a následne sa nahol, aby videl na číslo na dverách.
„Martin?“
„Čo sa čuduješ?“
„Si to ty? Už som si myslel, že som na zlom poschodí. Tak, čo potrebuješ?“
„Poznáš Sparkyho?“
„Nie osobne ale z rozprávania. Vraj je to...“
„Áno, áno. Potrebujem malú láskavosť. Vysvetlím ti, čo budeš robiť.“
Stáli sme pred Sparkyho obchodom. Ja, ako anglický lord v stredných rokoch, spolu s mojim sluhom. Hneď ako sme vošli nás obkľúčili dvaja Sparkyho pomocníci a začali nás obskakovať.
„Kde je majiteľ?“ spýtal som sa pokojne, s hrdosťou Angličana, ktorého som sa snažil zahrať, čo najlepšie.
„Hneď ho zavolám.“ Sparky sa v predajni objavil takmer okamžite. Stŕpol som, no čo najpokojnejšie som na neho pozrel. On však nahodil iba svoj odporný podlízavý výraz a mne bolo hneď jasné, že ma nespoznal.
„Môžeme hovoriť niekde v súkromí?“ nadhodil som, čo Sparkyho zjavne zarazilo. Napriek tomu nás odviedol dozadu. Bez dovolenia som sa tam usadil, hneď ako mi „sluha“ vzal kabát.
„Ako vám pomôžem?“
„Potrebujem nejaké peniaze.“ Mlčal. Nevedel, čo má na to povedať.
„Potrebujem si požičať nejaké peniaze,“ dodal som. Nahodil zvláštnu grimasu. Vedel som, že sa mu to nepáči.
„Samozrejme, mám niečo ako zálohu,“ rýchlo som dodal. Musel som ho presvedčiť. Nevyzeral však nadšene.
„Do troch dní vám peniaze vrátim. Ak nie, necháte si toto, ako zálohu.“ Od sluhu som si vzal pravý náhrdelník, ktorý sme šlohli pred pár dňami a podal som mu ho.
„Hm... A koľko potrebujete?“
„Pätnásť tisíc.“ Na chvíľu sa odmlčal, hneď na to však zdvihol zrak.
„Bohužiaľ, toto nemá hodnotu pätnástich tisícou. Výborne. Dostal som ho tam, kam som chcel. Vydoloval som zo seba všetko herecké umenie, ktoré vo mne bolo a nahnevane som mu vytrhol náhrdelník z ruky.
„Nevedel som, že ste podvodník!“ skričal som. „Obaja dobre vieme, že toto má hodnotu presahujúcu dvadsiatich tisícou.“ Uchmatol som si kabát zo sluhovho náručia a vypochodoval z miestnosti. Teraz nastala veľká chvíľa pre môjho kamoša. Neskôr mi rozpovedal, čo sa tam vlastne stalo.
„Prišli ste o náhrdelník. Tie peniaze by vám už nevrátil a vy by ste si ho mohli nechať. Môj pán je hazardér. V kartách však nikdy nič nevyhral. Vaša smola.“ O niekoľko sekúnd som vbehol do miestnosti ja.
„Haward. Tak poďme.“
„Počkajte pán...“ oslovil ma Sparky.
„Tranx,“ tresol som prvé meno, čo mi napadlo.
„Tak dobre. Spíšeme zmluvu.“
Spísali sme zmluvu, v ktorej by som v prípade nevrátenia peňazí, prišiel o náhrdelník, ktorý ohodnotil na 22 tisíc dolárov. Následne som Sparkymu podal náhrdelník, samozrejme už falošný. Ten si ho už neprezeral a vložil do trezoru. Čo najskôr sme opustili obchod. Zatiaľ všetko vychádzalo.
Sedeli sme v kaviarničke neďaleko Sparkyho obchodu.
„Stále nerozumiem o čom to všetko je? Veď si už od neho získal desaťtisíc, či nie. Čo ešte chceš?“
„Zatiaľ prišiel iba o peniaze. Ešte nie je koniec. Navyše, môžem získať dvakrát viac.“
Otvorili sa dvere, dovnútra vošla nízka žena, ktorá sa zastavila až pri nás.
„Tak ako?“
„Mám to. Ukázala nám falošný náhrdelník.“
„Tak rozprávajte.“ Strácal som trpezlivosť.
„Vošla som do toho obchodu, ako ste mi kázali. Predstavila som sa ako vedúca divadelného súboru,“ prikývol som. „Spýtala som sa na nejaké lacné náhrdelníky, ktoré sme potrebovali do predstavenia. Vtedy sa ozval krik. Nejaký muž vybehol zozadu celý červený, vrieskal niečo o krádeži, lumpovi, a podobné veci. Držal v rukách tento náhrdelník. O chvíľu ho hodil predavačovi, aby ho predal za nejaké drobné. Tak som ho vzala ako ste mi kázali.“
„Výborne. Tu je vašich sto dolárov a tú vecičku si nechajte.“
„Vďaka. Môžem vedieť o čo ide?“
„Také malé prekvapenie.“ Zasmial som sa a zavolal čašníka.
Na druhý deň som stál pred obchodom. Znova ako lord z Anglicka. Pokojne som vkráčal dovnútra, keď som zbadal Sparkyho, ako nervózne debatoval so zákazníkom. V okamihu ako som zavrel dvere, dvihol zrak. Vtom sa v ňom prebudilo zviera. Skočil po mne a držiac ma za krk, vymenoval všetky nadávky na aké si spomenul.
„Prišiel som vám vrátiť peniaze. Včera som vyhral.“ Upokojil sa a nechápavo sa na mňa pozrel.
„Kde je môj náhrdelník?“ spýtal som sa tváriac akoby nič. Vtedy mu došlo čo urobil.
„Nemám ho,“ povedal priškrteným hlasom.
„Tak mi dajte tých dvadsaťdva tisíc. Na toľko ste ho predsa ohodnotili.“
„Bol falošný!“ skríkol a znova sa do mňa pustil.
„V zmluve sa píše, že má hodnotu dvadsaťdva tisíc. Či už bol falošný, alebo nie.“
Vykročil som z obchodu s pekným balíkom vo vrecku a pravým náhrdelníkom v tom druhom. Sparky konečne pocítil, že nie je jediný, kto dokáže znepríjemniť deň. Tomu ja hovorím jediný dokonalý zločin.
Tomas Hopkins igi.89@orangemail.sk
2024 ©