Vystúpil som z autobusu a pobral sa domov. Na chodníku stála zohnutá, vedľa kočíka mladá mamička. Už z diaľky som si všimol kratučkú bielu sukňu, ktorá zakrývala len minimum jej dlhých hladkých nôh. Keď som k nej prišiel na pár krokov, oči mi padly do výstrihu na jej prsia. Takmer chceli vyskočiť von z pod blúzky na ramienkach, ktoré sa ich váhou zarezávali do jej ramien. Keď som ju už takmer míňal, zodvihla hlavu a oslovila ma: “Prosím ťa, nemôžeš mi pomôcť? Nemôžem nasadiť to koleso.” V tom momente som ju spoznal. “Zuzana, si to ty?” Bola, bola to moja spolužiačka ešte zo základnej školy, vtedy obyčajná tuctová puberťáčka a teraz žena, akú by chcel mať asi každý. Nevideli sme sa deväť, desať rokov.
číst dál