Poviedky

Deltex číst dál

Arco C. Delf číst dál

Západ slnka so svojou pokojnou atmosférou a plnými výraznými farbami krajiny, ma vytiahli von na betónový chodník za dom, loviť príjemné momenty. číst dál

Nečakané komplikácie a ukončenie pôstu. číst dál

Spoznaj sám seba, vraví majster Minařík. číst dál

Vraciate sa večer domov a pod garážovou bránou pri paneláku zazriete siluetu ležiaceho nehybného muža. Čo spravíte? číst dál

Naozaj som sa snažila zachrániť ho. Vyskúšala som prakticky všetky dostupné prostriedky- vrátane fyzického násilia a živočíšneho sexu. Hrala som slepú, keď sa zaklínil do prsnatej fanynky, čo sa mu oknom vpašovala do skúšobne a dúfala som, že jej postpubertálne pery ho aspoň na chvíľu vytrhnú z tých nálad. Keď týždeň nevychádzal zo svojej diery, vykopala som na záhrade desaťročnú slivovicu a s náhradným kľúčom a hlinou za nechtami vmašírovala na jeho výsostné územie. Ležal na zemi schúlený ako embryo v maternici. Objala som ho okolo ramien a pokúšala dostať na gauč, nech tam nenachladne. Podkopol mi nohy. Znova. Pomalý teplý dych. Na brade. Krku. Pažiach. Prudký pohyb. Jau, ty hajzel, šibe ti? Sledujem pohryznuté miesto, krváca. Zrazu som si uvedomila, že som fakt votrelec v jeho placente, no o to viac som sa chcela ešte pokúsiť, aspoň raz. Prisadla som si na podlahu, jemne ho pohladila po vlasoch a začala si na prst namotávať pramienky jeho vlasov. Pritiahol si ma k sebe. Tak sme tam chvíľu ležali, tváril sa, že mi prstami prerastá do dlane a ja, že mu to spojenie verím. Potom ma vyhodil. Odvtedy každý večer sledujem, ako sa vpíja do podlahy. číst dál

Bola som obyčajným dieťaťom. Prežila som celkom pokojné detstvo, ktoré bolo zaujímavé iba niekoľkými bitkami, z ktorých som však vždy zázračne vyviazla len s pár modrinami a sem-tam nejakým škrabancom. Bola som nezbedná a neposedná a v tom období, keď sa dieťa mení na dospelého človeka, som chodievala na dlhé prechádzky do lesa, kde som premýšľala o živote. Celý čas, keď som pod nohami cítila kamene, zem, lístie a spadnuté konáre, vo mne akoby čosi bublalo. Niekde na okraji môjho vedomia reality a prítomnosti, niekde v úzadí mojej mysle bolo ukryté čosi. To čosi bolo neopísateľné a vždy, keď som vyliezla na strom, som cítila, že som stále bližšie a bližšie k zisteniu, čo je to čosi v tom tmavom kúte. číst dál

Obloha bola zatiahnutá, prevaľovali sa po nej čierne mračná. Na zem padal hustý dážď, kvapky sa kotúľali po listoch stromov, po steblách trávy. Ten deň nebol práve príjemný, fúkal chladný vietor, počasie bolo zo dňa na deň horšie. Napriek tomu, že bol už máj, ľudia sa skrývali vo svojich domoch pred tým hrozným počasím. Keby aspoň prišla poriadna búrka, dúfala som. číst dál

Bolo to na návšteve u starej mamy, keď sa začali diať veci. Najprv som si uvedomil, že som sám. Jednoducho, nikde som nenašiel živú bytosť. Zato som našiel voľne pohodenú batožinu na dvore. A na dvore toho bolo viac, čo tam nepatrilo. Všetko to malo trochu iné farby, svojim spôsobom vyblednuté alebo zošednuté. Radšej som nevzhliadol k oblohe, ale vedel som, že to, čo tu svieti, nebude jesenné slniečko. číst dál

"Stávej, stávej ty vole", vzbudil mě spolužák. "Co se děje?" zeptal jsem se rozespale. "Usnul si v hodině, buď rád, že si toho Boušíková nevšimla, to bys… bys měl pěknej průser." Jenomže paní učitelka si nás všimla a řekla svojí oblíbenou větu: "Havlíčku, pojď k tabuli." A pokračovala slovy: "Co nám povíš o derivátech uhlovodíků?" Nic jsem raději neříkal a ona pravila, že pokud jsem se neučil, ať jí to povím rovnou, že mi dá pětku a nemusí se rozčilovat. Pětku jsem nechtěl, jelikož jejich sbírka se mi pomalu nevešla do mého alba na známky s vysokou nominální hodnotou - do žákovské. Tak jsem... číst dál

Sú 3 hodiny a ľudia sa vracajú z práce a zo školy vychádzajú deti. Vtom sa ozval výbuch a všetkých oslepil záblesk. Otvorila sa diera v priestore a vyhodilo z nej 4 ľudí, ktorí sa ihneď zodvihli a začali utekať. Strieľali do otvoru. Za okamih sa z neho vynorilo niekoľko desiatok vojakov. Všetci okoloidúci utekali. Vojaci začali strieľať po skupine, ktorá prišla pred nimi a zasiahli jedného muža. Utekajúca skupina otvorila ďalší portál a zmizla. Vojaci si otvorili tiež portál a odišli tak rýchlo ako prišli. Portály sa uzavreli a o chvíľu ulica vypadala ako pred touto scénou. Zatiaľ na druhej strane v inej dimenzii vychádza skupina z portálu. číst dál

Cisársky krížnik uniká do inej dimenzie. Zrazu sa však vynárajú Okariani. Keďže krížnik nie je taký rýchly ako zničená Apokalypsa a nemá ani takú obranu. Okariani teraz útočia a vyzerá to tak, že cisár skončil. Krížnik ale uniká do dimenzie, kde sa nachádza Zem. Vynoria sa akurát v časovej osi 21. storočia. Okariani za nimi nemôžu lebo ešte stále funguje blok do tejto dimenzie. Cisár otvára spojenie s generálom na základni. "Generál hláste situáciu!" "Pane, povstalci a aliancia obsadili všetky neutrálne planéty a slnečné systémy. A zničili zvyšky našej flotily. Vytvorili sme novú ochrannú bariéru, ktorá zabráni povstalcom dostávať sa do odrezaných dimenzii. My zatiaľ zreorganizujeme naše sily." "Dobre, pokračujte." číst dál

Už odnedávna niektorí ľudia tvrdili, že raz príde čas, keď všetko ľudstvo vyhynie a nastolí sa nový poriadok - Armagedon. Okrem nich však tomu nikto iní neveril. Čas však ukázal, že mali pravdu. Síce to nedopadlo tak, ako si predstavovali, ale v podstate sa stalo to, čo predpovedali. číst dál

Ten den už jsem toho měl opravdu dost. Moje chuť svalit se na zem a zapomenout na všechno, co mě obklopovalo, chvílemi přehlušovala odhodlání pokračovat v cestě. Svaly na nohou už mě nesnesitelně bolely a každý krok byl tedy utrpením. Ať jsem se ale podíval dopředu či dozadu, stále se mi naskýtal ten samý pohled. Pláň. Nekonečná pláň, porostlá pouze nízkou travou, občas ten obraz narušoval pouze malý osamělý keř. Říkal jsem si, že snad musím bloudit neustále dokola. Nikdy dříve jsem si nepomyslel, že mě může čekat něco takového. Ano, věděl jsem, že se nejdu projít růžovým sadem, ale přesto... číst dál