Neovládam mačačtinu

Západ slnka so svojou pokojnou atmosférou a plnými výraznými farbami krajiny, ma vytiahli von na betónový chodník za dom, loviť príjemné momenty.
Najlepšie je pripraviť si večeru, posadiť sa do záhradného kresla za záhradný stolík a sýtiť sa jedlom i atmosférou naraz.


Dnes jem iba maces s čiernym čajom, to mi ale nezabráni naservírovať si ho na peknom tanieri, čaj si naliať do krásnej šálky a sadnúť si k tomu s rovnakým pôžitkom, akoby to bol stejk.
Skôr, než sa pustím do jedla, zhlboka sa nadýchnem, prejdem pohladom po záhrade. Uprostred trávnika sa povaluje mačka, líže si srsť, naťahuje sa. Tvári sa prirodzene, ale cítim, že ma registruje, že ma vidí kútikom oka a je schopná v okamžiku zareagovať, ak by jej hrozilo odo mňa nejaké nebezpečenstvo. Zrazu sa postaví, sústredene pozerá na druhý koniec záhrady. Je tam iná mačka. Neviem, kedy sa objavila. Naša mačka, volajme ju Naša, keďže sme sa s ňou oboznámili ako s prvou, a navyše tu ležala na trávniku, na rozdiel od Votrelkyne, čo zjavila až teraz. Naša mačka vyjde Votrelkyni v ústrety. Votrelkyňa vyzerá byť v lepšej kondícii, je urastená s atletickou postavou, na ktorej hrá každý sval a so sebavedomou hrdou chôdzou.
Kým si lámem maces v tanieri na kúsky a zalievam ho čiernym čajom, na trávniku prebieha mačacia komunikácia. Naša sa blíži k Votrelkyni. Zdá sa, že sa poznajú. Votrelkyňa sa ňu prudko osopí, zasyčí, zaženie sa labkou. Naša rýchlo uskočí a odrazu sa stane niečo, čo by som nečakal. Naša pozrie na mňa, potom pomaly vyrazí smerom ku mne neprestajne mi hladiac rovno do očí. Jej odhodlanie stúpa, jej rýchlosť sa zvyšuje, vyzerá ako levica na love. Tamtej sa bojí a do mňa sa pustí? Zahnal by som ju šálkou ak by náhodou, hodil by som po nej tanier, mobil... čokolvek, čo je po ruke. Som ale zvedavý o čo je ide, zvedavosť ma donúti ticho sedieť.
Asi tri metre odomňa mačka zastane. Pozeráme si z očí do očí. Mačka zamraučí: „Mňáu, mňáu.“ Vraví mi: ty si tu žerieš a mňa nenakrŕmiš. Ja som tu domáca, patrím sem, tu ma kŕmia. Pozri na tamtú, čo sa tak na mňa osopila, tá si nedovolí priblížiť sa k tebe, vie, že tu je cudzia.
Švagriná mi spomínala, že zbytky z jedla hádže tajne mačkám za dom. Tajne, lebo brat sa na to hnevá, mačky odháňa, nadáva im a hádže po nich drobné kamene.
Švagriná ale nespomínala, že by sa tu niektorá u mačiek udomácnila.
„Mám ťa nakŕmiť, pravda?“ Vravím Našej mačke. Postavím sa a zamierim k domu, mačka ma nasleduje udržujúc konštantnú vzdialenosť. Votrelkyňa všetko pozoruje, priblížiť sa ale neodváži.
V chladničke je zbytok mlieka v tetrapaku, vezmem ho, odrežem časť krabice.
Mačka čaká na priedomí, keď zbadá, čo nesiem, nedočkavo mraučí, nevie sa dočkať, ledva nádobku položím, už sa na ňu tlačí ňufákom.
Nechám mačku piť mlieko a posadím sa naspeť do záhradného kresla. Nejem, fascinovane pozorujem pijúcu mačku. Napriek tomu, že mačky príliš neoblubujem, táto ma donútila zareagovať.
O chvílu sa mačka znovu blíži ku mne. Pozerá mi do očí. Zastane len asi meter odomňa. Zamraučí, ale inak, nejak spokojnejšie. Pýta si ešte niečo? Nejaké mesko? Alebo chce len poďakovať? Neviem, nerozumiem mačačtine.
Pustím sa do svojho macesu s čiernym čajom.
Naša mačka sa pomaličky producíruje okolo mňa. Zužuje okruhy, na tretí krát už ide tesne vedla mojej nohy. Chvostom sa mi nenápadne obtrie o lýtko. Potom ďalšie kolo a znova sa mi obtrie o lýtko. Neodoženiem ju, ba ani sa len nepohnem. Telom mi prebehne elektrina. Je to ako prvý, akoby letmý, dotyk s dievčaťom.
Mačka si napokon lahne na betón vedla stola, spokojne si čistí srsť. Vyzerá trochu pochudnutá, srsť má matnú, zrejme ju nikto nekŕmil celých desať dní, čo tu strážim dom, kým je brat s rodinou na dovolenke.
Dojem večeru, idem upratať riad. Pod nohami mi cupitká nová kamarátka. Musím švagrinej (a bratovi) povedať, že táto je NAŠA, domáca, treba o ňu dbať.
Laco Remeň