Neverná viera

Mohutná brána sa s rachotom zatvorila a postava v čiernom plášti ostala stáť za Clyblindom, hlavným mestom federácie. Nad hlavou jej zlovestne krúžili havrany, ktoré dúfali, že si nájdu potravu skôr ako sa strhne búrka a všetko sa pobeží skryť. Ťažké, čierne mračná akoby ohlasovali blížiacu sa apokalypsu. Postava s lukom v ruke si natiahla kapucňu a vykročila po lúke smerom do hustého lesa, vzdialeného asi päť minút cesty. Kdesi nad mestom sa zablýskalo a v tom istom okamihu zahrmelo. Mohutný rev bleskom rozrazeného vzduchu sa šíril priestorom. Muž vstúpil do temného lesa, keď sa mu nad hlavou ozvali prvé dopadajúce kvapky. Vzápätí sa dážď zmenil na lejak, ktorý prerážal aj husté koruny stromov. Muž zoslal ochranné kúzlo pred dažďom a pokračoval v ceste. Postupoval rýchlo a nečujne, tak ako ho to učili v kláštore bojových umení. Tyrian v ňom študoval od útleho detstva. Z jemu neznámeho dôvodu si ho vtedy vzal najvyšší predstavený kláštora za svojho jediného žiaka. Jedného dňa však jeho výcvik skončil. Teraz putoval po svete a živil sa ako sa dalo. Raz za čas si niekto zaplatil za ochranu, či naopak, požadoval niekoho hlavu. Takéto práce veľmi neobľuboval, ale okolnosti ho k nim napokon vždy prinútili. Práve kvôli tomu teraz mieril do neznámeho kraja, kde si ho zavolal nejaký zbohatlík z Icehillu.
Prebral sa z myšlienok. Kdesi v diaľke sa strhol krik. Tlmené údery meča sa ozývali z neveľkej vzdialenosti. Tyrian si skontroloval tulec a rozbehol sa po lesnej cestičke, ktorej sa držal už hodnú chvíľu. Nebežal dlho a dorazil na vyvýšeninu, z ktorej sa mu naskytol pohľad na skupinu troch postáv v sivých plášťoch. Tí cválali na čiernych koňoch za bielou kobylou, na ktorej sedela postava v snehovobielom plášti. Tyrian zaváhal. Vzápätí však už nacvičeným pohybom vyťahoval šíp a zakladal ho na tetivu. Zamieril a nestihol si ani uvedomiť, čo vlastne robí, keď vystrelil. Oceľový hrot nasledovaný červenými krídelkami prerazil kožený chránič krku a zastavil sa v jednom z prenasledovateľov. Ďalší šíp zrazil k zemi druhého jazdca. Kone zaerdžali a stavali sa na zadné. Posledný muž bleskovo vytiahol malú kušu a vystrelil. Šípka preletela priestorom, kde mal Tyrian len pred chvíľou hruď a zapichla sa do stromu za ním. Muž s kušou však už v tom okamihu krvácal na zemi a v agónií si zvieral rameno. Tyrian začal opatrne zostupovať na cestu, po ktorej cválali kone, z ktorých väčšina teraz postávala bez jazdcov. Chýbal len jeden. Klopkanie kopýt bielej kobyly sa však už približovalo po cestičke a o chvíľu sa vynorilo aj samotné zviera. Bolo však bez jazdca. Mních mu venoval pohľad len na okamih. Bleskovo sa otočil s napnutou tetivou. Postava v bielom stála asi dvadsať metrov od neho s vystretou rukou, z ktorej sálala zvláštna žiara.
„Nechcem útočiť! Veď som sa vám len snažil zachrániť život!“ snažil sa postavu na rýchlo presvedčiť. Mal pred sebou čarodejníka a dobre vedel, že proti nemu mu jeho umenie boja nijako nepomôže. Položil luk na zem a zhodil si z hlavy plášť.
„Nechajte ma ísť.“
„Prepáč, ale nemôžem si to dovoliť.“ Ten hlas ho zarazil. Bolo to ešte dievča, možno len o niečo mladšie ako bol on sám. To dievča sa mu však vyhrážalo smrťou a mal taký neblahý pocit, že nežartuje.
„Čo si nemôžete dovoliť?“
„Aby si vedel kde som?“
„Veď ani neviem kto ste?“
„Ale oni by to vedeli.“ Nevedel o čom hovorí, no nemal z jej slov dobrý pocit.
„Kto? Kto by to vedel.“ Hlas sa mu triasol. „S takýmito si dokážem poradiť.“
„Týchto som potrebovala len na to, aby som z nich dostala nejaké informácie. Hneď po tom by som ich zlikvidovala.“ Cítil sa čudne. Niečo sa mu na nej nezadalo. Nežný dievčenský hlas sa nehodil k slovám, ktoré vyslovovala.
„Takže som vám veľmi nepomohol.“ Nevedel čo má hovoriť a ona mlčala. Zmieril sa so smrťou. Spomenul si na svojho učiteľa. „Nikdy sa nepleť do vecí, ktorým nerozumieš!“ zvykol vravievať a on si až prineskoro uvedomil, že mal pravdu. Pohla sa. Prebehla ním vlna strachu. Ruku držala stále pred sebou. Stále z nej sálala akási energia. Aj on ovládal istý druh mágie spojenej s prírodou, no tá by mu asi len málo pomohla. Kráčala veľmi pomaly a on začínal rozoznávať jej črty tváre. Mala biele vlasy, takisto ako pleť, čarovne bielu. Dívala sa neho peknými čiernymi očami, v ktorých sa však zrkadlila apatia. Na tvári sa jej nepohol ani sval. Videl na nej ľahostajnosť. Ľahostajnosť k jeho životu.
„Mal som strieľať po tebe!“ Chcel si zachovať aspoň trochu hrdosti.
„Možno. Vtedy by sa ti to možno podarilo.“ Neochvejne stál. Nekľakne si pred ňou a nebude prosiť o život, hoci cítil, že by možno mal. Povedal si však, že radšej zahynie v boji. Urobil čo najnenápadnejšie gesto a uchopil rukoväť vrhacieho noža. Pristúpila až k nemu.
„Ešte raz. Prepáč.“ Svetlo okolo jej ruky sa rozjasnilo. Oslepovalo ho, rovnako strašilo. Cítil, ako vzduchom preniká chlad. Vkrádal sa mu do pľúc. Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči pred žiarou. Rozohnal sa a pocítil, že bodol. Vtom svetlo zhaslo. Oslepený sa snažil dívať po okolí a čudoval sa, že ešte žije. Pomaly sa mu rozjasňoval zrak. Dievča ležalo na mokrej zemi a dívalo sa na neho. V jej čiernych očiach sa zjavila úzkosť, možno až strach. Tyrian zostal stáť nad ňou a nezmohol sa na slovo. Otočila hlavu a omdlela. Díval sa na jej bledú tvár, na zranenie z ktorého pomaly vytekala krv. Šaty však zostávali čisté.
„Ochranné kúzlo. Netušila od akej špiny ju bude chrániť,“ pomyslel si a zdvihol ju z cesty. Nevedel prečo, no naložil ju na kobylu, ktorá zúrivo erdžala a vysadol za ňu. Pomaly sa pustil po cestičke, cválajúc bok po boku s ostatnými koňmi, ktoré ho nasledovali vo vidine teplej stajne. Biela kobyla pomaly kráčala a snažila sa ušetriť trápenie svojej majiteľke, ktorá bezvládne ležala v agónií. Odhrnul jej kapucňu a pohladil biele vlasy.
„Vydrž!“ Neveril vlastným ušiam. Napriek tomu, že nevedel prečo to robí, robil to. Nerozmýšľal nad dôvodom. Raz mu jeho učiteľ povedal, že má veriť vlastným pocitom, lebo nikdy nič netrafí. Časť z toho si vzal k srdcu. Nemienil míňať životmi, pokiaľ to nebolo nutné. Pridal do cvalu. Dievča sa však začalo zosúvať zo sedla, a tak radšej spomalil. Zastal na okraji lesa. Stále lialo. Zhodil zo seba plášť a prehodil ho cez jej, tak aby ju čo najlepšie chránil od studeného dažďa, ktorý kvôli vetru dopadal z každej strany. Za lúkou už videl bránu akéhosi mesta. Netrvalo dlho a zastal pred ňou. Nesúc dievča na rukách zabúšil na bránu. Okienko sa otvorilo a v ňom sa objavilo zvedavé oko, ktoré zvláštne zaostrilo a zmizlo. Brána sa otvorila najrýchlejšie ako len mohla. Tyrian vbehol dnu, s koňmi za chrbtom. Zamieril rovno do domov života. Namiesto zaklopania vrazil ramenom do dverí a čakal. Po hodnej chvíli sa dvere otvorili a za nimi stál chlap, bledý a šľachovitý. Zrejme mastičkár.
„Potrebujem pomoc!“
„Ako sa jej to stalo?“ spýtal sa prezerajúc jej ranu.
„Bodli ju.“
„Kto?“
„No...“ Na chvíľu sa rozhostilo ticho.
„S banditami nechceme mať nič spoločné.“ Muž si to vysvetlil po svojom a zabuchol dvere. Tyrian ešte raz poriadne vrazil do dverí. Dievča pohlo hlavou, no neprebralo sa. Dvere sa už neotvorili. Muž s dievčaťom v náručí prebehol po daždi k hostincu s morkou nad dverami. Vbehol dnu a zamieril k pultu. Tam postávala žena s neprítomným pohľadom.
„Vitajte v hostinci U morky, ako vám... Panebože, čo sa vám stalo?“
„Máte voľnú izbu?“
„Ale samozrejme!“ Rýchlo ich viedla po tmavej chodbe a otvorila dvere do malej izby, ktorá bola zariadená mimoriadne skromne. Okrem postele a malej misky s vodou sa tam nenachádzalo nič iné. Stačila však. Žena odišla a nechala ho, aby si poradil sám. Položil ju na starú posteľ a stiahol z nej svoj plášť. Prekvapilo ho, že je úplne suchá. Rana však stále krvácala. Jediným pohybom natrhol jej tenký plášť a obzeral bodnutie. Nemohlo byť veľmi hlboké, no stačilo, aby sa nedožila rána. Nadýchol sa čerstvého vzduchu, ktorý prichádzal z otvoreného okna. Pokúsil sa sústrediť. Priložil jej ruku na bok a pomaly vyslovil zaklínadlo. Dlaň sa mu triasla. Opatrne ruku odtiahol. Dievča prestalo krvácať. Sklonil hlavu. Nepodarilo sa mu to. Rana sa mala zaceliť. Prikryl neznámu dekou a odišiel z miestnosti.
O chvíľu vstúpil do miestnosti s batohom a mastičkou, pre ktorú šiel. Znova odhrnul deku, nabral trochu masti a začal jej ju natierať do okolia rany. Dievča bolo stále chladnejšie a bledšie. Bledlo, aj keď už od prvého momentu sa mu zdalo, že mŕtvolnejšie už vyzerať nemôže. Prikryl ju, sadol si do rohu miestnosti a ponoril tvár do dlaní. Sedel tam až do večera. Dievča spalo pokojne, no on nedokázal zaspať. Stále mal pred očami jej neľútostný pohľad. Nechápal, prečo jej vlastne zachraňuje život. Chcela ho zabiť a zrejme to bude chcieť aj chvíľu nato, čo sa preberie. Ak sa jej to vôbec podarí. Nebol mastičkár z domov života, dokonca ani obyčajný bylinkár. Poznal iba niekoľko jednoduchých kúziel, no tie nemohli pomôcť.
Postavil sa, len aby sa trochu vystrel. Striaslo ho, v miestnosti už začínalo byť chladno, tak zatvoril okno. Zostal stáť a premýšľal. Pozrel sa na dievča. Ticho spalo na nezranenom boku. Ani si nevšimol, kedy sa otočila. Posadil sa na koniec postele a zadíval sa na jej biele vlasy. Vyzerala tajomne. Keby tak vedel o kom to hovorila. Možno by jej vedel pomôcť. Hneď sa ale prebral zo snívania. Veď ho chcela zabiť, len preto, že vedel, kde je. Akosi mu to však nevadilo. Na jednej strane by sa jej najradšej zbavil a na tej druhej... Ospravedlnila sa mu. Ospravedlnila. To aj napriek okolnostiam nie je správanie bezohľadného vraha. Bola vydesená, aj keď to na sebe nedala poznať. Zrazu pocítil nepokoj. Nevedel, o čom to hovorila. Možno ju niekto sledoval. Čo ak ju niekto sledoval. Upravil si polohu rukoväte noža, aby ho mal kedykoľvek na dosah. Dievča sa pomrvilo. Díval sa na ňu, nevediac, kto je, odkiaľ je, alebo prečo ju naháňali tí chlapi. Mal chuť sa vrátiť do lesa. Zistiť, čo boli zač. Nechcel ju však opustiť. Stále sa na ňu díval. Biele vlasy podobajúce sa na jemnú pavučinku jej zakrývali tvár, rovnako bielu ako mesačné svetlo, ktoré jej dopadalo na tvár. Svetložlté obočie a modrasté pery jej ešte dodávali výraz chodiacej mŕtvoly. Napriek tomu však vyzerala ako nijaká iná. Bola veľmi pekná. Prikryl ju až po krk a oprel si hlavu o roh postele.
Strhol sa. Mohutné zaklopanie sa rozľahlo po celej izbe. Uchopil rukoväť noža a potichu sa postavil. Urobil niekoľko opatrných krokov po špinavej dlážke a pristúpil k dverám. Jediným trhnutím ich otvoril. Hostincom sa v tom momente niesol ženský krik.
„Ticho!“ zašepkal rázne a vtiahol ženu dnu.
„Vystrašili ste ma.“ Dievča na posteli sa pohlo, no neprebudilo sa.
„Vidím, že máte ťažké časy, no to vás neospravedlňuje od platenia. Čakala som vás až do večera.“
„Koľko?“
„Dve.“
„Tu máte.“ Muž vytiahol mešec a podal jej strieborniaky. „Nezostalo vám niečo v kuchyni?“
„Zvyšky diviaka, ale bude studený.“
„Nevadí. Nezaškodil by aj krčah vody.“ Ukázal na dievča.
„V poriadku,“ ľahostajne pokývala hlavou a zavrela za sebou dvere. Zazíval. Nespal už dve noci. Posadil sa na zem, prikryl a zadíval do okna. Mesačné svetlo prenikalo dnu a osvetľovalo celú miestnosť upokojujúcim bielym svetlom. Padala mu hlava.
Myklo ním. Zaspal. Vyskočil na rovné nohy a skontroloval miestnosť. Dievča stále spalo na posteli. Započúval sa do ticha. Vtom sa ozvalo tlmené zaklopanie. Otvoril teda dvere. Spomenul si, že si objednal jedlo.
„Mám tu čakať celú noc!“ skríkla okamžite ako otvoril. Pozrel sa na ňu nič nehovoriacim pohľadom, vzal drevený tanier, zabuchol jej dvere pred nosom a odtrhol si kúsok mäsa. Bolo celkom chutné. Znova si sadol a začal jesť. O chvíľu však odložil tanier, na ktorom bolo takmer všetko, čo priniesla a znova sa zapozeral do okna. Zažmurkal a zaspal.

Striasol sa od zimy a otvoril oči. Posledné, čo videl, bolo neznesiteľne oslepujúce svetlo, ktoré prichádzalo nevedno odkiaľ. Dievča sa v noci prebudilo.

Tomas Hopkins    igi.89@orangemail.sk