Slimák

Kráčal priamou ulicou. Kubisticky kosé troj či štvorposchodové budovy - hranoly lemovali cestu. Spolu s nebom ladili do šeda, roky neopravené fasády zašlé smogom a kyslými dažďami, ufúľané okná, dakedy možno biele záclony, vraky nepojazdných aút, iba pestré graffitti lámali pochmúrnosť mesta. Neskoré večerné slnko vidno nebolo, kroky mali zvláštnu ozvenu chladného letného večera. Popri domoch stáli hlúčiky ľudí v tielkach, montérkach a inom nedefinovateľnom oblečení. Dostal chuť zhlboka sa nadýchnuť, neurobil to však, mestský vzduch by nebol v stave splniť dané očakávania. Podobal sa tak storazy praným šatám obyvateľov barakov. Prázdny, ťažký a bez akeľkojvek iskry života.
Letný večer napodiv nestratil všetky svoje čary. Niekoľko dievčat po ňom pokukovalo, keď v obleku od Hugo Boss prechádzal odmeraným krokom okolo. Zmaľované, ušmudlané a i keď pravdepodobne neboli prostitútky mali čosi spoločné v koketnej ľahostajnosti akou ho pozorovali a reptali medzi sebou. S žiadnou z nich by si samozrejme nezačal, no i tak mu to fandilo. Prichodilo mu nezvyčajné že v ich pohľadoch nenašiel nenávisť voči votrelcovi. Hľadal ju, očakával, no nebola tam.
Už ani nevedel prečo vystúpil zo svojho pomerne drahého auta, vyhodil kufrík a pobral sa preč rovno za nosom. Najprv sa rýchlymi krokmi vzdialil hektike centra, potom pozvoľna zľavil. Prešiel luxusom i biedou mesta. Videl sklenené mramorové paláce i zborené a takmer neobývané časti hmýriace sa spodinou. On Beofant-Marcus Broede prešiel peši hádam toľko ako ešte nikdy. Tesné topánky ho tlačili, sako už dávno prehodené cez pravú ruku a viazanka napchatá vo vačku. Hádam nevypadne. Vystavený pohľadom sa cítil ako slimák bez ulity, s mäkkým a bezbranným vnútrom. Do ulity však momentálne späť nemohol. Vyrástol a nestačila by mu. (Bude si musieť počkať na novú.)
Sadol si na lavičku parku. Pár stromov, dva-tri páry a jeden dôchodca. Ozval sa trilkot. Trhol sebou a reflexne siahol k opasku. Mobil nechal predsa v kufri .. . Trilkot sa ozval opäť a pokiaľ niekto nezabudol mobil na strome musel to byť vták. Ozvali sa i cvrčky, v pozadí počuť občas prefrčať automobil. Jeden pár sa odobral do súkromia kríkov, ktoré nepoznal, druhý sa rozišiel rôznymi smermi a dôchodca cpal omrvinky neúnavným holubom. Ako sa stmievalo zostal v parku sám. Vstať sa mu nechcelo. Rozmýšľal nad svojou ženou s ušlachtilým i krutým ksichtíkom. Ani sa nepamätal kedy sa naposledy milovali, domov chodil po desiatej a ona bola vždy u kamarátok. (Aspoň v to dúfal). Deti nemali, ako mu Susan vysvetlila je na to primladá. Mala 34 a šesť rokov ich manželstva uplynulo ako voda. Len mlyn chýbal.
Šedý flér a fluorescentnú žiaru mesta vystriedala jemná červenkastá tma. Na strome zbadal mihnúť sa túlavú mačku, skupina psov prebehla po chodníku. Niekoľko mladých hlučných ľudí zaplnilo park. Boli oblečení agresívne až vulgárne. Zasmial by sa, poľutoval, keby sa ich toľko nebál. Zdvihol sa teda a v svojom obleku sa vydal najkratšou cestou z parku. "Starý, nechceš crack?", zvolanie nasledoval hurónsky smiech. "Stratil sa ti Mercedes?"
Nemal Mercedes, ale BMW, a aj by bol bežal ale nezdalo sa mu to akosi príhodné. A tak kráčal pomaly a do chrbta sa mu vrážali slová ako nažhavené dýky. Len dúfal, že žiadna z dýk nestratí svoj čisto metaforický význam a on nenaplní riadok spoločenskej kroniky "Nočné násilie v ulici XY, polícia..." I keď sa cítil ohrozený nevedel prekonať pomyslenú hranicu a obzrieť sa. Srdce mu bilo, no zdalo sa že ho nik nenasledoval. Zabudol si sako a v ňom diár.
Stratil sa, a bolo mu to jedno. Jediné, čo ho trápilo boli otlaky na nohách a o slovo sa hlásiaci hlad. Na kreditku v rožnej butike sotva čosi kúpi. Vráti sa k autu, hádam rovno týmto smerom popri prikrčenom kostolíku. Po pár hodinách chôdze nájde cestu späť a ak bude mať šťastie nebude odtiahnuté ani ukradnuté.
Ako kráčal slobody už začínal mať dosť, desili ho tiene a hučalo mu v ušiach. Keby tak sedel pri televízore, Susan by robila svoj Aerobic a on by ju nenávidel za to, že je tak unavený. Potom by šiel spať a ráno pracovať. Uvidel by kolegov, ktorých neznáša. Robil by prácu o ktorej si myslí že ju zvládne každý hlupák, ale musí sa pred sebou tváriť, že je nesmierne ťažká a náročná. Ako inak, keď je tak dobre platená?
Prešumelo taxi, ani nezakýval. Možno šťastie, bo opitý šofér nevybral zátačku a nabral to rovno do butiku. Nešiel rýchlo, nič sa mu nestalo, auto je mierne pokrivené a výklad rozbitý. Smiech, ľudia s pohárikmi sa vyrojili von. Boli lepšie oblečený, mnohí mali obleky (síce nie od Bossa či Armaniho), daktorí boli azda jeho podriadení. Úradníčkovia. Ružové guľaté líca od alkoholu, rozjarené tváre sa smiali pri pohľade na rozbité sklo, bezradného a obtiažne stojaceho vodiča hispánca a najedovaného majiteľa baru. Využil zmätok a ponúkol sa zabudnutým hotdogom.
Veľmi smiešne. Prepočítal, že celková škoda sotva presiahne cenu strateného saka. A predsa stačí na to, aby sa hispánec triasol, barman bol červený od zlosti a hľúčik sa dobre bavil. Nedalo sa inak a zasmial sa i on. Bol sýty, dakedy príde domov, nájde posteľ, zasmeje sa ešte raz svetu, svojej žene-nežene a napriek únave sa po dlhej dobe možno pomiluje. Potom už len počká na novú ulitu, a ktovie možno ak si Susan nedá pozor budú aj deti...

Michal Škrovan    skrki@inmail.sk