Prekvapenie

Muž ležiaci na posteli zrazu otvoril oči. Všade bola ešte tma. Načúval tichu a snažil sa spomenúť si, prečo sa vlastne zobudil. Vzápätí začul pomalé, plynulé kroky. Približovali sa.. Vo dverách spálne sa zjavila silueta. Aj napriek tomu, že v miestnosti bola tma, postave bolo zreteľne vidieť len oči, ktoré do červena svietili spod kapucne. Bolo to to jediné, čo muž dokázal rozoznať. Pomalým a nenápadným pohybom sa snažil vybrať zbraň, ktorú mal položenú pod posteľou pre prípad, ktorý práve nastal. Okamžite ako ju mal v rukách vyskočil z postele.
„Stoj!“ zakričal mieriac na neznámeho.
Namiesto odpovede sa ozvalo len tlmené chrapčanie. Muž sa zháčil a otočil. Zbadal prázdnu posteľ. Jeho manželka bola preč. Viac nerozmýšľal. Plný strachu o seba a manželku vystrelil. Postava sa zapotácala, no nakoniec sa znova vzpriamila. Druhý výstrel, tretí, vzápätí štvrtý. Neznámy stál ďalej. Muž nechápal. Po chvíľke čakania vystrieľal zvyšok zásobníku. Zvuk výstrelov mu hučal v hlave. Počul každú dopadajúcu nábojnicu. O chvíľu sa však ozvalo len prázdne cvakanie. Pustil zbraň na zem dúfajúc, že postava stojí už len z posledných síl, a tak sa polomŕtva o chvíľu skáca na zem. Nestalo sa. V tom momente sa postava s neobyčajnou silou hodila na muža a v okamihu ho priľahla. Muž sa nemohol hýbať. Nakoniec viac od strachu ako od bolesti odpadol.
Nevedel, ako dlho bol v bezvedomí, no vedel, že sa neprebral na mieste, kde odpadol. Neznámy ho odniesol do pivnice. Dobre poznal jej vôňu. Nevedel. Netušil, čo neznámy zamýšľal. Nevedel kto, skôr čo ho to drží v zajatí. V tme pivnice nič nevidel. Nevedel odhadnúť koľko je hodín. V pivnici neboli okná, bola príliš hlboko. Znova sa započúval. V miestnosti nebol okrem neho nikto iný, aspoň si to myslel. V tom sa otvorili dvere. Na svetlo, ktoré vychádzalo spoza dverí si nestihol ani zvyknúť a znova bolo preč. Postava, ktorú tentokrát zaznamenal len vďaka jej chôdzi ho vystrašila ešte viac ako predtým. Spomínal si na jeden horor za druhým a s hrôzou čakal čo s ním bude.
„Čo myslíš? Koľko vydržali tí pred tebou?“ hlas cudzinca mu pripomínal skôr chrapčanie ako ľudskú reč. Muž sa neodvážil odpovedať. Iba sa s vytreštenými očami hľadel na miesto, kde predpokladal cudzinca.
„Nevieš? Tak ja ti to poviem. Pár minút,“ cudzinec rozprával pomaly a ľahostajne, čo mužovi ešte viac naháňalo hrôzu. Prudko zalomcoval lanami, ktoré mal pevne obviazané okolo rúk.
„Zo zvierat ste jedny z najmenej odolných tvorov. Vedel si to? Aspoň ja si to myslím. Považujete sa za pánov tvorstva. Vidno, že nepoznáte náš druh...“
Muž bol celý spotený. Ruky sa mu triasli. V tom okamihu konečne zbadal postavu. Držala v rukách niečo ligotavé. Až keď sa priblížila bližšie zbadal, že je to zvláštne tvarovaná ihla. Vzápätí zacítil čudnú vôňu, načo znova odpadol.
Prebudenie bolo o niečo horšie ako to minulé. Hlavu si od bolesti takmer necítil. V ruke mal divný pocit. Nechápal, čo sa deje. Prečo ešte žije. Ako dlho tu bude ešte zatvorený. Po chvíli ho prestali trápiť bolesti. Opäť precitol a až vtedy si uvedomil, že počuje zvláštne zvuky. Akoby niekto sťahoval nábytok. Akonáhle to ustalo, ozval sa ženský krik. Ten však netrval dlho. Prudkým pohybom sa otvorili dvere a postava niesla bezvládne telo ženy. Postava zhodila telo na podlahu a odišla.
„July,“ šepol muž prosebne. Dúfal v odpoveď. Tá však neprišla.
„Nie ty nemôžeš byť mŕtva, nemôžeš!“ Zmocňovalo sa ho zúfalstvo. Vtom sa na zemi niečo pohlo.
„July,“ znova sa pokúsil prebrať svoju manželku0.
„Tom.“ Zo zeme sa ozval ubolený, ženský hlas.
„Si v poriadku?“ spýtal sa z úľavou v hlase.
„Neviem.“
„Čo to môže byť?“
„Neviem čo to je... S tým druhým sa to dorozumievalo akýmsi chrčaním. „Rozprávala pomaly, robiac po každom slove pauzu. Rozprávanie jej zjavne robilo problémy.
„Musíme sa odtiaľto dostať!“
„Som zviazaná!“
„Nemôžeme len...“ Otvárajúce sa dvere ho prerušili.
Postava rýchlymi krokmi mierila k mužovi. Schmatla ho za nohy a ťahala cez celú miestnosť až k schodom. Tam ho narovnala a vliekla k dverám. Tie sa rýchlym trhnutím otvorili. Oslepilo ho ostré svetlo. Všetko videl rozmazane.
„Prekvapenie!!!“ ozývalo sa zo všetkých strán. Muž sa snažil zaostriť. Pomaly rozoznával tváre všetkých svojich priateľov a brata. Jeho žena už stála vedľa neho. „Čo?“ spýtal sa šťastne.
„Museli sme ťa predsa niekam zašiť, kým sme dokončili prípravu.“ Ujala sa vysvetľovania postava v plášti.
„Ale veď som do teba strieľal?“ nechápal muž
„So slepými nábojmi.“
„A tá ihla?“ stále nechápal oslávenec.
„Myslíš prečo ťa bolela ruka. Ak poznáš pár chvatov...“
„A...“
„Uľahčím ti prácu. Doktor mi dal pár liekov, preto si omdlel. Stačilo sa nadýchnuť. Dal som ti toho asi trochu viac. Nebolela ťa hlava,“ povedal a ospravedlňujúco pokrčil plecami.
„Dobre,“ posadil sa.
„Čože? Nič viac?“ postava v plášti nechápala kamošovu reakciu. „Už len jedna vec ma zaujíma. Kto... to celé vymyslel? Kto to bol?“
„Ja,“ odvetil muž v plášti.
Muž sa naklonil k stolíku na ktorom boli poháre.
„Dobre. Veď viem kedy máš narodeniny,“ pomyslel si s úsmevom a nalial džús.

Tomas Hopkins    igi.89@orangemail.sk