FORMALDEHYD

Volám sa Stuart. Som dieťa. Vlastne som ešte len bábätko. Narodené v siedmom mesiaci. Teda, ak mám pravdu povedať, nenarodené, pretože oficiálne som mŕtvy a vraj som bol mŕtvi dávno predtým, ako sa to zistilo. Preto ma priviedli na svet cisárskym rezom. Mamička to takmer neuniesla, pretože prišla o veľa detí predo mnou a v skutočnosti to naozaj neuniesla. Vraj vyskočila z nemocničného okna. Ocko spravil divnú vec. Bol doktor a zostal som mu po mamičke iba ja. A preto nikto nemusel vedieť, že si ma zobral domov. Že sa vlastne zbláznil zistili, až keď s rozpaženými rukami ,,poletoval,, po záhrade a kričal, že je detský letecký transport. Musel ,,odletieť,, do blázinca.
A tak som teraz naložený vo formaldehyde vo vzduchotesnej nádobe. No, namojdušu, ako nejaká zaváranina. Snažím sa pomaly pripraviť na večnú tmu. Nikto ma veľmi nechce, ale vraj by urobili čosi hrozné, keď už som natoľko vplýval na mamičku a otecka, keby ma jednoducho vyhodili.
A preto som skončil v rodine môjho strýka.



Pani Jonesová handrou zotrela prach zo starého okrúhleho stolíka v rohu garáže, veľmi nenápadne vyčnievajúceho z poza ich červeného auta.
,,Poloz to sem Oliver,, povedal.
Prešla popri aute a uvolnila cestu svojmu manželovi. Pán Jones sa s nádobou predieral pomedzi ostatné haraburdie k stolíku. Garáž bola očividne viac účelná. Okrem auta v nej boli aj staré skrine a všade sa povaľovali lepenkové škatule s hračkami, z ktorých ich syn s dcérou už dávno vyrástli. Teraz mali pätnásť a šestnásť, dcéra bola staršia a už vôbec nejavili záujem o hranie, rovnako ani o rodičov. Teraz sa však tvárili, že nemajú na práci ani nič iné, a nie len preto, že bolo leto a ráno, pričom život pre nich začínal až po desiatej večer.
Obaja postávali medzi dverami tmavej a pochmúrne preplnenej garáže a ich veľké modré oči sledovali ako ich otec víri prach. Dve svetlovlasé hlávky - tak ich s láskou volala mama, no ich nebesky modré oči sa otrávene prevrátili.
Francis mal rovné a krátke vlasy, no Alexis na chrbát spadali krásne svetlé prstence kučier.
Pán Jones polozil na stolík nádobu s formaldehydom. Vystrel sa a založil si ruky v bok.
,,Vybavené!,, povedal si. ,,Tu to nebude strašiť nikoho.,,
,,Prečo mu hovoríš to?,, pobavene sa ozvala Alexis. ,,Je to predsa nás Stuart. Člen rodiny. Bratranec. Tvoj synovec.,,
,,Alexis, preboha, buď ticho!,, pohoršila sa pani Jonesová. ,,O mŕtvych sa nežartuje!,,
,,A o mŕtvych, čo nikdy neboli živí?,, podotkol Francis.
Súrodenci sa rozosmiali.
Pani Jonesová na nádobu radšej hodila starý a tmavý obrus. Najspokojnejšia by bola, keby to vôbec nemala v dome.
Ich rodičia zamierili k dverám spájajúcim garáž s domom a spolu s Francisom vošli dnu.
Len Alexis ešte postála. Zahľadela sa na zakrytú nádobu. Jej doteraz arogantný pohľad zjemnel.
,,Vitaj doma Stuart,, povedala.
Obrátila sa a tiež sa pobrala do domu.

Svetlo v mojej skromnej nádobe potemnelo. Myslel som, že teraz je už najvyšší čas celkom prestať ,,byt,,. Koniec koncov, aj tak už nie som a toto sú len zbytky života, ktorý potrebuje každý, aby raz, skôr či neskôr, v mojom prípade skôr, mohol umrieť.
Ale potom náhle chabé svetlo zasa zasvietilo. Pri skle sa objavilo veľké modré a skreslené oko. Dievča hľadelo priamo na mňa. Svetlú tvár jej lemovali kučery zlatých vlasov.
A odvtedy som nemal možnosť opustiť svoje vedomie ani na jeden jediný deň. Neustále na mňa očili oči...áno...áno, naozaj...OCILI SA oči...modré, veľké a zvedavé, detské aj dospelé, potom nejaké zelené...
Neustále si ma ktosi obzerá.

Auto v garáži nestálo. Priestor sa aspoň zdanlivo uvolnil, hoci haraburdia bolo stále toľko, že cez malé okná dnu sotva prenikalo svetlo.
Alexis sedela na zemi, no prekríženými rukami sa opierala o stolík s nádobou.
Sústredene ho sledovala. Mŕtve bábätko ju fascinovalo a zároveň zarmucovalo. Či už je to boží zásah, hoci je presvedčená ateistka, či je to len prírodná nerovnováha, jednoznačne je to až absurdné, nelogické a úplne, totálne naruby, zomrieť skôr ako sa narodiť. Skôr ako začať žiť.
,,Ahoj Stuart,, vážne povedala.
Potom sa nad svojím počínaním pousmiala.
Ďalej však sledovala drobného chlapčeka nehybne sa vznášajúceho vo formaldehyde. Mal tenké rúčky aj nôžky, avšak pôvabne klenutú hlávku a pokojne zatvorené oči. Hoci bol až dojemne chudý, už stihol nadobudnúť rozkošný detský vzhľad. Celý on, mŕtvy chlapec bez jediného prežitého dna, pôsobil až príliš tragicky. Ako stelesnenie rozkladu všetkých prírodných i ľudských noriem.
Alexis sťažka prehltla.
,,Spoznala som jedného chlapca Stuart,, prehovorila, aby si odľahčila od predošlých myšlienok. ,,Chceš o ňom počuť?,,
Zostala naňho civieť. Nosom sa takmer dotýkala skla.
,,Volá sa Brian. Je očarujúci. Veselý. Myslím, že ma nechce. Ale je tiež možné, že sa mýlim a že okolo seba chodíme ako okolo horúcej kase. Chápeš? Chápeš, aká som zmätená Stuart?...Stuart?...
Chceš o tom počuť?...,,

,,...Tak ti poviem Stuart, keby nebol môj šéf, tak mu takú natiahnem, že by na zemi ležal dva dni. Toľké roky robím v jeho firme právneho poradcu a on mi odmietne zvýšiť plat! Čo si myslí, že je boh?!,,
Pán Jones sa vysunul z pod auta. Domácu košeľu mal príšerne špinavú, možno celkom zničenú, ale bol na seba hrdý, že si vie auto opraviť sám. Od podlahy pozrel na bábätko.
,,Ale čo!,, - usmial sa. ,,Veď ty mi aj tak nerozumieš!,,
,,A nie len preto, že je novorodenec, ale predovšetkým preto, že už dávno nedýcha, tati,, ozval sa od dverí Francisov posmešný hlas.
Pán Jones k nemu vytočil hlavu.
,,Más telefón,, dodal chlapec.
Pán Jones sa postavil a prebehol popri ňom. Francis vak vošiel do garáže.
,,Čau mŕtvolka!,, zatiahol.
V ruke držal tenisovú loptu. Začal si ju hádzať o stenu
pri ňom.
,,Dnes ma na brigáde príšerne napálila jedna ženská. Počúvaj...,,

Stalo sa čosi nečakané. Prišla nejaká nová pani. Veľmi sa podobala na to dievča. Hľadela na mňa zamračené.
A potom jej tvár náhle znežnela.

,,Úbožiatko malé. Takto skončiť v náleve! Hrozné!,, zamrmlala pani Jonesová sklonená nad Stuartom.
Automaticky ruku natiahla k obrusu na zemi, aby ho zakryla. Avšak čosi ju prinútilo ruku stiahnuť.
Krátko na dieťa pozrela. Vlastne si naňho začínala zvykať.
Nakoniec len z vrecka vytiahla kapesník a utrela mu z nádoby odtlačené ruky po jej deťoch.

,,Hľadel,, som na to dievča ako mi rozšafne tancuje pred nádobou. Bola oblečená pestro a smiala sa.
,,Brian so mnou na diskotéke tancoval,, vravela.
Zahľadela sa na mňa a spokojne dodala.
,,Keď už nič iné, aspoň som sa mu mohla akože omylom dotknúť jeho pevného zadku.,,
Poskočila si.
To ma rozosmialo...HA HA HA...aká je smiešna. Aká je komická.
V tom okamihu stuhla. Telo jej celé zmeravelo a tvár otáčala ku mne. Toto sa mi už vôbec nezdalo veselé.
Chvela sa.

Alexis rozšírené oči upierala na drobné bublinky, ktoré sa utvorili pri okraji na hladine formaldehydu.
Temnota garáže na ňu náhle doľahla ako čierny mrak úzkosti. Preľaknutá sledovala ako bublinky jedna po druhej popraskali. Ďalšie sa vytláčali zo Stuartových bezkrvných a stuhnutých pier.
Strhla sa a vybehla z garáže.

Garáž osvetlilo ostré slnečné svetlo. Pán Jones auto zaparkoval asi meter pred nádobou. Vystúpil. Spokojne sa usmial smerom k Stuartovi.
,,Ahoj Stuart. Mám dobrú správu. Zvýšili mi plat.,,
Prešiel popri ňom, ale náhle sa zarazil a znova sa k nemu obrátil. Sám bol prekvapený, ako zvážnel.
,,Vieš Stuart...,, zaváhal. ,,Začínam ta mat celkom rád.,,
Zahľadel sa na bábätko a hoci mal v úmysle zasmiať sa nad sebou, teraz naopak, čoraz vážnejší sa k nádobe približoval, ostriac zrak na podivnosť, ktorá mu udrela do oči.
Pokľakol si k stolíku a priblížil ku sklu tvár.
Stuart mal modré oči. Ako celá ich rodina okrem neho. Ako je možné, že ich vidí?!
,,Stuart...,, iba priškrtené vydýchol.
Stuart pootvoril svoje nevidomé oči. Hoci doposiaľ ich mal zatvorené, teraz ich jeho tuhé viečka napoly poodhaľovali.
,,Stuart?,, znova po úzkostlivo oslovil pán Jones.
Takmer sa až divil, keď Stuart nezareagoval.

Bola hlboká noc. Vonku lialo a garáž v pravidelných intervaloch zalievali záblesky ostrého svetla sprevádzaného hrmením.
Pred nádobou stála uzimená, chvejúca sa postava.
Znova zahrmelo a následne sa zablyslo. Modré svetlo sa oprelo do Alexisinej uplakanej tváre. Bola premoknutá do nitky, triasla sa ako osika a smutné modré oči topiace sa v slzách upierala na svojho tichého dôverníka.
,,Brian je...Brian je...je zadaný,, sťažka zo seba dostala a zrazu v nej prepukla obrovská zúrivosť. ,,Ja ako hlúpa, naivná pubertiačka chodím všade kam sa pohne, na všetky večierky, všetky diskotéky, nasledujem ho ako psík a on...on sa nakoniec pred mojimi ocami lepí na nejakú...nejako fľandru!,, skríkla.
A potom sa jej nálada znova obratom zmenila. Vytryskol z nej číry žiaľ mesiaci sa s prvým veľkým sklamaním.
,,Ach Stuart, čo mám robiť?,, nahlas sa rozvzlykala.
V zúfalstve sa vrhla k nádobe a objala chladné sklo, ktoré sa jej však pod mokrými rukami až prekvapivo ľahko vyšmyklo. So zdesením sledovala ako sa nádoba skĺzla zo stola a hlučné sa rozbila na podlahe.
Formaldehyd sa rozprskol na všetky strany a sklo sa roztrieštilo na márne kúsky.
Zablyslo sa a modré svetlo ožiarilo drobné, bezbranné telíčko ležiace medzi črepinami.
,,Stuááárt!,, hystericky vykríkla.

Je načase dať o sebe vedieť. Presnejšie...je načase dať IM o sebe vedieť. Tak ako sa doposiaľ oni ohlasovali mne.
Čo to je?...Ach...zdvíha sa mi hruď...
Je najvyšší čas konečne sa narodiť.

Po garáži sa rozľahol detský plač. Uplakaná Alexis sa zmätene otáčala na všetky strany, až kým si neuvedomila, že plač k nej dolieha od jej vlastných nôh.
Náhle potlačila vzlyky. Zatajila dych. Pohľadom meravo skĺzla k podlahe.
Stuart uzimene triasol s rukami mokrými od formaldehydu zaťatými v päsť a novorodenecky plakal.
Na okamih v nej zamrelo srdce. Zakrútila sa s ňou celá miestnosť a práve chvíľková nevoľnosť ju prinútila, hoci bola vydesená, priblížiť sa k nemu tak, že si k nemu pokľakla.
Stuartova spodná pera sa triasla pod detským nárekom.
Pozvoľna k nemu naťahovala ruku. A čím bližšie k nemu bola, tým viac sa jej úzkosť a des vytrácali.
To je predsa len Stuart.
Ruku zľahka pokladala na detské telo. To nebol prelud. Dieťa žilo. Jeho srdce šokovane tĺklo pod jej dlaňou.
Strach, hrôza, smútok aj predošlá zúrivosť z nej zmizli.
Alexis sa usmiala. Jej oči na ňom spočinuli nežné ako už mnohokrát predtým.
Do malých okien zatiaľ nástojčivo bubnoval dážď.
Zobrala dieťa do náručia a opatrne si ho pritisla na hruď.

Polly    Setty@centrum.sk