Jeden deň

Všetci určite poznáte tie maily, alebo esemesky, ktoré keď pošlete tristo osemdesiatim ľuďom, tak sa vám splní želanie. Tak ako väčšina z vás ani ja im neverím, teda neveril som kým sa nestal tento príbeh.
Bolo tretieho júla ráno a ja som sedel za počítačom a prezeral si poštu. Bolo to ráno ako každé iné. Keď som otvoril prijaté maily udrel mi do očí titulok Šťastná sedmička. Otvoril som ho a so sklamaním som zistil, že je to len ďalšia blbosť, ktorú treba poslať ďalej, aby sa mi splnilo želanie. Odpísal som priateľom a zvyšok dňa som sa poflakoval po vonku, ako sa na pravý prázdninový deň patrí.
Och áno, boli vtedy prázdniny, ktoré u mňa trvali až do polky septembra, ale aby som veľmi neodbočoval.
Ako som spomínal celý deň som bol vonku. Celý ten čas mi ale v hlave vŕtala jedna vec. Šťastná sedmička.
Stále dookola som nad tým rozmýšľal a moja zvedavosť ma nútila si to prečítať. Keď som večer prišiel domov sadol som pred počítač a otvoril maily. Kurzor myši bol na názve Šťastná sedmička. Chvíľu som váhal, ale nakoniec som to otvoril.
„Pošli túto správu siedmim ľuďom a splní sa tvoje skutočné želanie.“
Prekvapilo ma, že to bola tak krátka správa, lebo inokedy je to celý román. Hneď som ju poslal a ani neviem prečo sa mi zlepšila nálada.
Až večer pred spaním som si uvedomil, že som si vlastne nič neželal. Veľmi ma to však netrápilo a rýchlo som zaspal.
Na druhý deň som hneď ráno išiel do mesta po fotky, ktoré som potreboval do školy. Ako už stokrát predtým som išiel po Hlavnej ulici. A vtedy sa to stalo.
Dievčaťu predo mnou spadla bunda, ktorú mala prehodenú cez batoh. Pobehol som zdvihol bundu a prihovoril sa jej.
„Prepáč, ale spadla ti...“ Jej nádherné zelené oči mi zobrali reč.
„Bunda“, odvetila.
Ani som nevedel čo mám povedať , tak som tam stál ako blbec a čumel na ňu.
„Ďakujem“, dodala a pokračovala v ceste.
Keď sa otočila , skoro mi puklo srdce, že som jej už nevidel do očí. Trochu smutný a dosť naštvaný z toho , že som jej nič nepovedal vkročil som do fotolabu.
Keď som prišiel domov volal mi kamarát či nejdem do mesta na pizzu. Vôbec sa mi nechcelo, ale po desať minútovom presviedčaní som išiel.
Ako sa neskôr ukázalo spravil som dobre, ale všetko po poriadku.
Vošli sme do prvej reštaurácie , ktorú sme našli. Keďže obsluha nechodila tak sem vstali a odišli preč.
Skočili sme U Slona. Vošli dnu sa sadli k prvému stolu. Keď som prechádzal okolo baru niečo sa mi tam zdalo povedomé, ale bol som hladný tak som tomu nevenoval veľkú pozornosť. Sedeli sme tam asi dve hodinky a potom sme sa rozhodli, že ešte niekam zájdeme sadnúť. Cestou von mi nedalo a prezrel som si veci pri bare. Až vtedy mi to došlo. Bola tam tá bunda. Bunda z dnešného rána. Očami som prebehol po čašníčkach, ale ani jedna nebolo to dievča z rána.
„ Asi len podobná bunda“, pomyslel som si, ale tom okamihu vstala z poza baru.
„ Tak teraz jej už musíš niečo podať“, ozval sa mi hlas v hlave.
„ Ahoj , ráno som ti podal bundu, pamätáš sa ?“No to bola veta , za všetky drobné, blesklo mi hlavou.
„Áno viem a ďakujem“, prepáč , že som ti ráno ani nepoďakovala, ale ponáhľala som sa. Ale teraz to napravím. Keď máš čas pozývam ťa na drink.“ To bola balada pre moje uši.
„Súhlasím , ale iba ak potom pozvem ja teba.“
Bol to úžasný večer. Rozprávali sme sa až do záverečnej a ešte dlho potom , keď sme sa prehádzali po nočných Košiciach. Bol to najkrajší deň v mojom živote. Domov som prišiel na svitaní a vôbec som nevedel zaspať. Stále som na ňu myslel. Napokon som predsa len zaspal a zobudil sa okolo obeda. Ako každý deň som si pozrel poštu. Bola tam iba jedna správa.
„Mail sa nepodarilo odoslať.“
Ani som si nespomenul komu som to posielal tak som ho hneď aj zmazal. Už som sa nevedel dočkať kedy ju znovu uvidím. Mali sme sa stretnúť U Slona, ale nebola tam. Nikto nevedel kde je a prečo vôbec neprišla ráno do práce. Dozvedel som sa, že včera tam robila prvý deň a ani majiteľ nevedel prečo ju vlastne prijal, keď vlastne nikoho nepotreboval. Celý deň som chodil po miestach, cez ktoré sme prechádzali, ale nestretol som ju.
Ďalšie ráno mi prišiel mail. Opäť Šťastná sedmička. Otvoril som ju a stálo tam:
„Keďže jeden mail nebol úspešne odoslaný nesplnili ste podmienky Šťastnej sedmičky a Vaše skutočné želanie bolo zrušené.“
Až vtedy som pochopil, aké je moje skutočné želanie a dúfam, že sa niekedy znovu splní, ale na dlhšie ako na jeden deň.

Marcus    transilvania@pobox.sk