Posledná spoveď Chrisa Sleepnera

Prvá kapitola:


„Neviem, čo ma viedlo k rozprávaniu môjho životného príbehu. Ale vlastne teraz, keď sa nad tým spätne zamyslím, bol to strach. Áno strach. Vždy som chcel v živote dosiahnuť niečo veľké, niečo za čo by si ma ľudia vážili. A teraz. Ležím na nemocničnom lôžku a z posledných síl hovorím tieto slová. No dúfam, že moja snaha nebola zbytočná. Verím, že možno aj vďaka mojej smrti budú ľudia vedieť kto bol Chris Sllepner a koho si vo svojom živote vážil najviac.“


Bolo chladné septembrové ráno. Ulice boli ako vždy preplnené kopou áut a ľudí, čo sa niekam náhlili. Bol medzi nimi aj jeden mladý muž. Tvár mal červenú od prudkého vetra. Snažil sa zahriať svojou vetrovkou na ktorej sa mu práve dnes ráno pokazil zips.
„Už len kúsok“ hovoril si v duchu. „Ešte chvíľu a už budem sedieť v teple.“ Ponáhľal sa totiž do školy. Tak ako jeho dvaja starší bratia aj on chodil na vysokú. A viedol si celkom dobre. Vlastne ho škola bavila. Aj keď to tak niekedy možno nevyzeralo.
No teraz sa viac ako školy nemohol dočkať dnešného popoludnia. Konečne sa stretne so Selly. Bola preč skoro mesiac. Jeho láska ho opustila na celý jeden mesiac. Ale to nič. Najdôležitejšie bolo, že sa konečne znovu uvidia. S touto myšlienkou v kročil do budovy a zavrel za sebou dvere. Razom ho pozdravilo akési dievča. Bola oblečená trochu výstredne ale „seklo“ jej to. „Ahoj! Počula som, že vraj dnes neprídeš na ten skvelý večierok.“ „Nemôžem, konečne príde Selly a chceme byť trochu sami.“ „To chápem, keď Fred odišiel po návrate som sa ho tiež nevedela nabažiť. Tak čau“ Pozdravila ho a išla do jednej z posluchárni, na hodinu psychológie. Chris sa nemohol ubrániť malému úsmevu a zašiel na druhé poschodie, kde sa mu už o niekoľko minút začínala hodina.
Prednášky sa vliekli ako slimák a zdalo sa, že už nikdy neskončia. Začal si kresliť nezmyselné obrazce na okraj svojich poznámok. Vyzeralo to, že pohrúžene počúva a zapisuje si všetko dôležité no pritom nevnímal ani jedno profesorove slovo. Bol úplne vzdialený od toho sveta, ktorý sa odohrával pred ním. V hlave mal iba Selly. Jemnú brunetku, ktorú poznal už vyše roka. Všetko sa to začalo náhodným stretnutím na jednej party. Ani jeden z nich by nebol povedal, že im to vydrží tak dlho. Toto bol Chrisov prvý dlhotrvajúci vzťah a snažil sa ho brať skutočne vážne. Obom im bolo spolu príjemne a ani jeden nechcel aby sa to skončilo. Milovali sa. Cítili, že tento vzťah im dal do života skutočne veľa. A ten mesiac, čo prežili bol pre oboch strašne ťažký. I keď si volali aj niekoľko ráz za deň.
Konečne kráčal rovno za Selly. Cítil v žalúdku také zvláštne chvenie. Vedel, že to je asi nezmysel, ale bál sa, že sa medzi nimi mohlo niečo zmeniť. Bola o osemsto kilometrov ďalej, takže táto možnosť tu vždy bola. „Nie, to tak určite nebude. Čo to robím. Musím jej predsa veriť.“ Prehodil si tašku, cez plece a kráčal k jednému z mestských pamätníkov, k miestu, kde sa mali stretnúť.
Bola tam. Uvidel ju už z diaľky. Bola ako anjel. Stála a čakala iba na neho. A táto myšlienka mu pomohla odplaviť všetky pochybnosti. Bez slova sa zľahka pobozkali. Bolo to ako keď sa veľmi smädný človek po veľmi dlhej dobe konečne ovlaží poriadnym dúškom chladnej vody.
Veľmi si mi chýbal,“ ozvala sa Selly. „Aj ty mne,“ povedal Chris a nevedel od nej odtrhnúť oči. Ako by nedokázal uveriť tomu, že táto nádherná mladá žena môže milovať práve jeho.
Dlho sa prechádzali po sichravom meste a zhovárali. Nakoniec sa rozhodli osláviť Sellynin príchod v jej spoločnom byte z rodičmi, ktorý bude až do zajtrajšieho popoludnia prázdny.
Selly vybrala kľúče z malého koženného ruksaku, ktorý jej vysel až donedávna na chrbte. Obvorila dvre a Chris vošiel do bytu, ktorý už mesiac nevidel. Zdalo sa mu to ako v pred rokmi, keď tu bol na vereči a nadšene sa zhováral s jej rodičmi o tom aký je rád, že Selly pôjde preč, aby mohla uskutočniť turné zo svojou vokálnou skkupinou. Bola dobrá a Chris jej fandil, no vedel, že ak to takto pôjde ďalej ich vzťah sa postupne rozpadne. Nevydržia ten nápor a popritom ešte sa aj šťasne usmievať a tvrdiť jej rodičom, že je všetko v najlepšom poriadku. Nie. Bol sebec. Vedel to, ale chcel ju mať len preseba. Nechcel sa s ňou deliť s niakým manažérom ani jej fanušikmi ktorý jej po vystúpení budú dávať kytice vyrážajúce dych kakial on bude čakať v New Yorku a hrať sa na poslušného a milujúceho chalana. Teraz sa však snažil vypustiť túto myšlienku z havy a povaľujúce sa kufre na chodbe mu dopomohli k poznaniu, že nesníva a Selly je už skutočne doma.


„Keď bol Chris taký nadšený Sellyniným príchodom, ešte ani len netušil, že ten kto ukončí ich spoločný vzťah nebudú ani Sellyni rodičia či jej sláva ale práve on. Všetky vzťahy sa môžu pretrhnúť a je len na partneroch či vedia vzniknutý problém vyriešiť. Teraz si poviete, že hovorím ako z odbornej knihy, ale v tomto niesom veľmi dobrý. Neviem vám s určitosťou povedať, čo sa stalo medzi mnou a Selly, a ťažko povedať, kedy sa to všetko začalo. Jedno však viem – Zlyhali sme. A náš rozprávkový vzťah sa zrazu celý rozpadol.
Vídame sa. Občas. Raz dokonca bola aj za mnou v nemocnici. Ale nevydržala to. Možno mi chcela aj vynadať, vykričať mi do očí to čo sa medzi nami udialo. Možno jej v tom však nedovolila ľútosť, súcit, keď ma videla vychudnutého na kosť ležať v posteli. V jej očiach boli len slzy a odpor. Neprehovorila ani slovo, keď sa za mnou zastavila. Asi kvôli Thomasi. Nikdy ho nemala rada, nenávidela ho.Nikdy to nedokázala a nechcela priať. Ale račej budem pokračovať vo svojom príbehu.“


V kuchini na stole bol položený čaj, ktorý im horúcimi dúškami pomáhal bojovať proti zime, ktorá ich z vonka ešte stále opantávala. Selly sa rovnako ako v meste rozhovorila o svojich zážitkoch z prvého koncertu,keď sa jej pred masou divákou nebezpečne roztriaslli kolená. Hodorila to ako dieťa, ktoré bolo po prví krát v živote na kolotoči a snažilo sa opísať, čo cítilo. Pod vplyvom nadšenia ako by strácalo tie správne slová.A takto nejako pôsobila na Chrisa aj Selly, ktorá sa mu jej mesačný zážitok snažila skĺbiť do niekoľkých minút, ale akosi sa jej to nedarilo.
Chris ju prerušil. Zobral jej z ruky šálku a začal ju bozkávať. Pohládzaj jej vlasy, ktoré sa jemne vlnili a siahali až do pol chrbta. Chcel sa s ňou milovať, túžil ju držať v náručí a dokázať jej ako veľmi jej na nej záleží.
Za postupného vyzliekania a bozkov prešli do izby, kde sa zvalili na mäkkú prikrívku. Začal jej odopínať podprsenku. Je telo bolo napnuté ako struna. Chela len jeho, ale Chris začal mať divný pocit aj keď jej tak veľmi chcel dokázať svoju lásku, zrazu ako by nemohol. Nevedel prečo. Jednoducho to nešlo. Snažil sa to prekonať a myslieť len na ňu, ale všetko, aj to najmenšie vzrušenie sa kamsi vytratilo. Musel prestať. Cítil sa trápne. Selly sa na neho spýtavo pozrela, vzlomkkku sekundy však pochpoila čo sa stalo. Snažila sa byť kľudná a nepriviesť Chrisa do úzkych. Posadila sa a usmiala sa na neho. Nebol to úsmev dievčaťa, ale ženy, ktorá ho milovala.
V predsieni zrazu zazvonil telefón. Selly si na seba oblliekla podpresenku a išal ho zdvihnúť. Chris sa za ten čas stihol obliecť. Podľa rozhovoru usúdil, že hovorí so dstarou mamou. Neuvedomil si, že bol prvý za kým Selly išla hneď po príchode na letisko. O pár sekún zložila telefón a z predsiene kričala do svojej izby na Chrisa. „Starká nás pozvala na večeru.“ Chris otáľal s odpovedaním. Bál sa, aby sa to Selly nedotklo, ale po tom predsa len povedal: „Selly! Necítim sa nejak dobre račej pôjdem na intrák a troch si odpočiniem.“ Nemala v úmysle ho nahnevať a tak bezstarostným tónom odpovedala: „V poriadku. Nič sa nedeje zlatko. Ja si idem niečo obliecť a ty ak chceš, tak si daj niečo z chladničky.“ Chris nemal chuť a tak sa len pozal von oknom na ulicu na ktorej sa už rozsvietilo pouličné osvetlenie a chodiace autá začali vytvárať dlhého svieťiaceho hada.
Selly vyšla z izby v nádherných tirkysových šatách. Nikdy sa nemalovala. Nemusela. Mala bezchybnú pleť a nádherne plné pery, ktoré jej závideli už dievčatá na základnej. Jednoducho si upravila vlasi štipcom, ktorý dostala ako darček od svojej matky a cez seba si prehodila ľahučký kapátik, ktorý vzbudzoval dojem, že pri jeho hrúbke a veľkosti nemôže absolútne zahriať. Zo zrkadlovej steny si zobrala kabelku a spoločne s Chrisom sa zviezla výťahom. Pred vchodom sa rozlúčili objatím a každý šiel iným smerom. Selly ku starkej a Chris v ústrety nočnému mestu.


Keď sa otočil videl len ako Selly nastupuje do taxíka. Nemal však v úmysle ísť do potele tak ako jej hovoril. Chcel sa poprechádzať po meste a trochu si prevetrať hlavu. Míňal bezcieľne ošumelých chodcov, ktorý sa rovnako ako on snažili čo najviac ochrániť pred zimou, ktorá bola na sebtember až nevídane tuhá.
Prechádzal už asi treťou ulicu keď ho zratu chytil niekto za plece. Preľakol sa. Tá tvár však nepatrila žiadnemu zlodejovi. Bol to jeden chalan, ktorého spoznal pár dní pred Sellyninym príchodom. Dobre sa s ním porozprával a teraz prišiel znovu ako na zavolanie. „Čau Chris! Ako žiješ?“ „Ahoj Thom! Ďakujem fajn.“ „Ak máš chuť, môžeme si zopakovať naše minule stretnutie a niečo si vypiť.“ „To by bolo super. Aspoň nebudem mrznúť v tejto zime. Aby som nezabudol tak ti budem musieť odplatiť ten minulí drink, čo si mi vtedy kúpil.“ hovoril Chris, pričom sa mu z úst dvíhala para. „No tak poď.“ A prijatelský ho pobúchal po ramene
Onedlho sedeli v malom útulnom bare na rohu jednej neďalekej ulice. Chris si nepotrpel veľmi na alkohol. Niekedy mu však padol vhod pohárik niečoho jemnejšieho.
Sadli si a len sa tak rozprávali o športe a o všetkom možnom. Čas mi ubiehal až prekvapivo rýchlo. Chris dokonca aj zabudol na tú nepriemnosť so Selly. A preberali spolu dosial odohrané zápasy a debatili o ich najväčšej spoločnej záľube - motorky.
Thom sa Chrisovi pochválil, že nedávno si kúpil novú mašinu. Bola to jeho prvá skutočná motorka a bol na ňu obzvlášť hrdý, pretože si ju kúpil za vlastné. A nie len to. Konečne sa osamostatnil. Mal vlastný byt, vlastnú prácu, svoj nový domov, čo mu Chris ako študent prvého ročníka na vysokej mohol iba slepo závidieť. Aj on by sa bol, čo najradšej odsťahoval a žil tak ako si to predstavoval. No na to aby svoj plán mohol uskutočniť musel najprv úspešne doštudovať. Pod slovom úspešne znamenalo aspoň prejsť. A to bolo viac ako zložité. Preto sa mu jeho sen zdal stále ešte na míle vzdialený. Sedel nad pohárikom s dobrým kamošom a to mu zatiaľ stačilo. Čo bude ďalej to Chrisovi ukáže až čas.
„Poviem ti ten pocit je skvelý. Ani zďaleka sa to nevyrovná tej mojej káre, čo som mal pred tým,“ hovoril Thom a objednával ďalšie dva poháriky. A potom ďalšie. Chrisovi sa začala točiť hlava a všetko ako by sa mu začalo zlievať do jedného celku. Po prvý raz vo svojom živote sa opil. Jazyk sa mu plietol, dobrá nálada však stále pribúdala.
Chris zistil, že ho niekto drží pod pazuchou a ten niekto bol Thom. Išli akousi uličkou. Vedel, čo sa s ním deje. No ešte stále nebol schopný súvise uvažovať. Nohy ho akosi neposlúchali. Mal pocit, že to nevydrží, že spadne aj napriek tomu, že ho Thom pridržiaval. „A kam to vlastne idú?“ Blyslo mu v jednej sekunde hlavou. Nebol schopný však povedať ani slovo a navyše ho začínalo napínať.


Konečne úplne precitol. Otvoril oči. Ležal na starom rozheganom gauči. Nevedel si však spomenúť, kde je. Náhla prudká bolesť hlavy mu zlomyslne pripomenula bleskové útržky ako sedeli s Thomom v bare a ako sa opil.
Pomaly začal vstávať z postele. Už mu došlo, že je v Thomasovom byte. Ako by na fázy sa začal zdvíhať. Najprv trup, potom prehodil cez gauč svoju ľavú nohu a nakoniec pravú. Posadil sa, no v garsónke nikoho nebolo. Postavil sa, ale pulzujúca bolesť hlavy sa o to viac stupňovala. Tak len sedel a začal sa rozhliadať.
Otvorili sa dvere a vošiel Thom. „Ahoj, no čo už je ti lepšie?“ „Lepšie? Som rád, že vôbec dýcham, ale vďaka.“ „Išiel som do obchodu pre trochu kávy. Nepijem ju, ale tebe sa teraz po nej uľaví,“ hovoril Thomas trocha pobavene. Hodil mu aspirín a fľašu s vodou.
„Čo hovoríš na môj nový domov? Nasťahoval som sa sem len nedávno a mám vo veciach ešte chaos, ale nakoniec je to malé, takže sa to ľahko všetko dá onedlho na svoje miesto.“ Ako Thom rozprával nalieval do kanvice vodu z točky a začal Chrisovi pripravovať horúcu kávu.
Bola výborná. Chrisovi sa uľavovalo každým dúškom. Netušil, či to bolo tou kávou alebo tým aspirínom, bolo mu však už omnoho lepšie. Thomas si k nemu prisadol a smial sa. „Čo je?“ Spýtal sa Chris nechápavo. „Ja len...“Hovoril Thom cez dusený smiech. ...nemôžem zato, ale bolo mi ťa tak strašne ľúto. Je mi len smiešne, aký si bol vyplašený keď si začal vracať. Úplne si sa klepal.“ Znova nasledovala dávka potlačovaného smiechu. „Dobre už som ticho. Ale aj tak by som chcel ešte niečo vedieť?“ „Len hovor,“ povedal Chris tak trochu porazeneckým tónom, lebo tušil, že znovu si bude chcieť z neho vystreliť. „Toto bolo prvý krát, čo si sa tak opil?“ „Nie.“ „Nie?“ „Ja som sa teraz opil úplne po prvý raz.“ „No tak to je sila braček. Veď si len o tri roky mladší odo mňa.“ Ale no čo, veď ja ťa naučím užívať si života.“ Pri týchto slovách sa mu oči nebezpečne lesky.

„Po pravde, naozaj som si túžil začať trochu užívať skutočného života. A Thomas bol ako taká živá vstupenka do nádherného dosial nepoznaného života. Býval som síce na internáte, ale až do doby, kým som nespoznal Thoma som neokúsil skutočný „študentský život. No priateľstvo s ním mi dalo o noho viac ako len zábavu, dal mi to čo som v živote potreboval...“


Chris sa vrátil od Thomasa neskoro v noci. Dvere na internáte boli už zatvorené a tak musel zazvoniť na vrátnika, ktorý z rovnako rybím pohľadom, ale od prebudenia a otlačeného líca zo svojej ruky ako by nepríčetne nahmatal zväzok kľúčov, odomkol mu a pobral sa znovu si zdriemnuť do malej kabínky ktorú osvetlovalo len chabé svetlo stolnej lampy, ktorá bola položená na tmavom mahagónovo natretom stolíku, ktorý dokonale ladil s rovnako zleyzerajucou skriňou a nevkkusným kobercom. Medzitým mladíkové kroky už mierili k výťahu, aby sa mohol dotať na piate poschodie, kde už na neho čakala posteľ, ktorá ho mala zbaviť toho srtašného pocitu opitosti, ktorý ešte nestihol úplne stratiť.
Inernátna chodba bola aj teraz plná študentov, ktorí sa vracali z preflámovanej noci. Tý odvážnejši si doniesli do izby aj lacné štetky, ktorým hovorili priateľky na noc a tie im ochotne za pár „bubákov“ spravili Vianoce ešte aj v septembri. Jemu však bolo jedno čo sa deje dookola. Chcel len jediné. A to nerušene zaspať.


„Po určitom čase maly prišiel okamih o ktorom tušil každý znás. Ja a Selly sme si začalli byť od jej príchodu stále viac a viac vzdialený. Nepokoj, ktorý som pociťoval ešte pred jej príchodom sa počas jedného mesiaca dokonale vyostril. Podeome som sa jej v tejdobe z nevisvetlitelných príčin začal vyhýbať. Bola pre mňa niekým iným. Už som k nej necítil to, čo k tej Selly, ktorá odišla na turné asi pred dvoma mesiacmi.“


Chris a Selly sa nevideli sa už dosť dlho. „Možno práve preto prišla.“ Hovoril si keď ju videl stáť pri triede, kde mal v tento deň poslednú hodinu. „Ahoj, čo tu robíš?“ Spýtal sa ako by ani nebol rád, že ju vidí.. „Prišla som ťa pozrieť. Hneváš sa?“ Odvetila mu a jemne si pohodila vlasy dozadu. „Nie, nie.“ Ale pri týchto slovách cítil, že jej klame. Vôbec ho netešilo, že prišla. Nedokázal si však vysvetliť svoje vlastné správanie. Miloval, zbožňoval ju a teraz mu zrazu pripadala taká všedná... „Čo povieš keby sme si dneska niekam vyrazili je piatok.“ Nejako na to nemal náladu. Neboli však spolu celý týždeň. Nie musí sa prekonať. Kvôli nej. A možno... možno konečne nájde odvahu a povie jej, že už ku nej necíti to čo predtým. Táto veta ho zabolela, ale bola pravdivá. Rozhodol sa. Ich vzťahu dá dneska definitívne s bohom.
Sadli si do malej kaviarničky. Sedeli v kúte pri malom stole, sedeli a nedokázali si povedať ani pol slova. Selly sa pokúšala prehovoriť. Vzdala to. Nakoniec ale zo seba dostala rozhodné slová. „Vieš keď... ja som ťa sem nepozvala len tak, potrebujem ti niečo povedať.“ Chrisovi sa to videlo ako v zlom romantickom filme a už dobre vedel, čo bude nasledovať. „Ja mám iného.“ „Čo?!“ Ozval sa zrazu jeho vnútorný hlas. Navonok však pôsobil pokojne, chcel aby to tak vyzeralo. Čakal rozchod, nevedel ale, že s tým na nebo vyrukuje takýmto drsným spôsobom. Stále sedel a počúval.
Selly sa zastavila, ako by čakala nejakú jeho reakciu, protest. Ale, keď videla, že jej k tomu nemá čo povedať, tichým hlasom pokračovala vo svojom monológu. „Nie si so mnou. Stále si preč. Keď za tebou prídem na ubytovňu nikdy tam nie si. Ak sa za tebou nezastavím, tak sa už ani neunúvaš aby si ma prišiel pozrieť...“ Odmlčala sa a vreckovkou si začala utierať slzy, ktoré sa jej pomaly spúšťali po lícach. Nevydržala som to. Čakala som tri mesiace a dúfala, že to, čo sa medzi nami deje čoskoro pominie... Odchádzam od teba, pretože už to medzi nami nemá zmysel.“
Sedela a čakala na to ako Chris zareaguje. Ten neodpovedal. Bol v šoku z toho, čo mu Sellyne slová spôsobili. Sám sa chcel s ňou rozísť. To čo mu však povedala mu stále spôsobovalo bolesť. Ich vzťah by ale ďalej nefungoval a preto sa račej rozhodol mlčať. Selly v tichosti odišla z kaviarne so slzami v očiach.


„Čas ktorý som prežil so Selly bol jedna z najkrajších vecí v mojom živote. Po našom rozchode sa môj život zmenil. A táto zmena mi dala odpovede na množstvo mojich otázok, ktoré boli pre mňa do tej doby niečo ako tabu.“


Chris sa už dlhší čas stretával s Thomasom. Po rozchode so Selly to bol jediný človek- priateľ, ktorého mal. Dívali sa spolu na zápasy, chodili spolu do baru na panáka. Pred tým by sa mu to zdalo „teplošské“, ale teraz nie. Trávili s poľu veľa času a Thomas ho zoznámil so svojimi známymi. Chris si Thomsa začlenil úplne do svojho života. Jeho život sa zmenil...
„Tak som uvažoval...,“ hovoril Thom, keď vyťahoval pivo z chladničky „...že by si sa mohol presťahovať ku mne. Obom by nám to uľahčilo život. Ty by si nemusel bývať v intráku a ja by som aspoň ušetril za nájom.“ Táto správa Chrisa potešila. Malo to pre neho výhody. Celý voľný čas totiž trávili spolu a to, že by sa presťahoval by mu ušetrilo zbytočné trmácanie z intráku k Thomovi. „Dobre, fajn, paráda. Vlastne nie. Nieje to až taká paráda, lebo budem musieť zase rozvlákať tie moje staré kufre ale to sa spraví. Vďaka.“
Bol koniec mesiaca a to bol pre Chrisa vhodný čas nasťahovania sa k Thomovi. Po príchode z intráku sa zakotvil na gauči a rozhodol sa, že to bude perfektné miesto na spanie, keď sa rozloží. Ten Gauč bol ako letisko. Zaberal značnú časť izby, ale bol super. Chris sa tam priam rozvaľoval. Už od malička mal zvyk „putovať“ po posteli. Vždy, keď sa ráno zobudil, buď spal na zemi, alebo mal hlavu na úplne opačnom konci. A pri tomto gaučom sa mu aspoň nemohlo stať, že by bol padol na nos.


„S Thomom som si vychádzal vždy veľmi dobre už od prvého momentu. Viete, bolo to ako by som mal pri sebe jedného zo svojich starších bratov. Vždy bol tak správne „trhlý“ a ohromne sme sa vedeli zabaviť. Nikdy som ale vlastne nepochopil prečo to robil. Prečo sa o mňa tak staral. Jednoducho mi to nedošlo...„


Bola hlboká noc. Chris sa zrazu prebudil ako by ho bol niekto pomykal Videl Thomovu siluetu ako stojí pri okne so zapálenou cigaretou. Chris sa zodvihol a zašiel k nemu. „ Nemôžeš spať?“ „Potreboval som si zapáliť. V poslednom čase sa necítim akosi dobre. Som nervózny a nedokážem sa sústrediť už ani na spánok.“ Vždy, keď mal Thomas nejaké problémy tak sa to začalo odzrkadľovať na jeho túžbe po cigarete. Nikdy nefajčil len tak. Ak si zapálil bolo to len tak raz do mesiaca aby sa trochu upokojil. Bol to „znak“, že niečo nieje v poriadku.
„Čo sa stalo?“ Neprekvapilo ho, že Chris vedel, že ho niečo trápi. Bývali spolu v jednej garsónke už dlho a za tú dobu sa stihli dokonale spoznať a odhadnúť jeden druhého. „Letím.“ „Čo?!“ Spýtal sa Chris ešte trochu omráčený spánkom. „Včera mi šéf povedal, že ma musí prepustiť lebo firma krachla. Jeho ctená žena všetky ich peniaze, ktoré boli určené na chod obchodu vzala a zdrhla z nejakýmjej milencom. A ja sa teraz môžem ísť pásť. Dobré čo? Čo je horšie robotu si znovu tak ľahko nenájdem.“
Bol hotový. Ešte nikdy sa nestalo, že by bol Thomas taký znechutený a rozčúlený ako tej noci. Chris nevedel nájsť slová pretože mu bolo jasné aké bolo pre Thomasa zarobiť si na svoju „novú“ nezávislosť. A vedel aj to, že ak sa to všetko pokazí ešte viac Thomas bude musieť odísť. „Odísť.“ Toto slovo mu zrazu privolalo úzkosť. Vzťah, priateľstvo, ktoré sa medzi nimi vytvorilo bolo pre Chris až priveľmi dôležité na to aby si dokázal priznať, že ho môže stratiť. Aj keď sa so Selly rozišiel, stále k nej pociťoval hlboké priateľstvo. Thomas a Selly boli pre neho tí najdrahší priatelia akých mal a stratiť oboch za takú krátku chvíľu sa mu zdalo priam nespravodlivé.
Thomas sa aj napriek všetkému musel usmiať, keď sa zadíval do Chrisovej ustarostenej tváre, ktorá odhaľovala svoj výzor vďaka svetlu pouličných lámp. „Ešte nenastal koniec sveta. Nemaj strach. Všetko sa urovná. A nemysli si, že toto mesto sa ma zbaví tak ľahko.“ Povedal a znovu sa usmial.
Zahasil ohorok z cigarety, no jeho oči sa stále pozerali na Chrisovo polonahé telo, ktoré od chladu pokrívala husia koža, ktorú však Thomas nemohol vidieť. Nahol sa, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Potom akoby v rozpakoch sa obrátil a zašiel na svoju posteľ v rohu miestnosti a Chris sa po chvíli síce nepokojne, ale predsa ponoril opäť do spánku.


„A vtedy sa to začalo. V ten večer som si po prvý krát uvedomil, že možno sa Thomas díva na mňa úplne inými očami ako by som čakal Boli sme priatelia a to či je alebo nieje gay mi v tej chvíli bolo úplne jedno. Nehovorím, že ma to neprekvapilo, ale to mnou ani neotriaslo. Jednoducho som to zobral ako fakt, ktorý nezmenil môj postoj k Thomasovi. Ak mám povedať pravdu, táto skutočnosť ma vtedy dokonca celkom pobavila. Bol totiž jediný takýto muž, ktorého som poznal. Ibaže sa akosi odlišoval od toho čo som počul. Viete. Ružová farba, priblblý prízvuk, či zženštilé ťahy. Nič z toho nebola pravda. A ja som konečne pochopil, že to čo mi od mi od malička vštepovali bola vlastne blbosť.“


Ráno prišlo až neskutočne rýchlo. Ako keď si zavriete oči a razom ich otvorite. Bola to bezsenná noc, po ktorej sa Chris cítil ako znovuzrodený. Zdvihol si hlavu a videl toma ako pripravuje raňajky. Pozrel na náramkové hodinky, ktoré mal položené na koberci pri postteli. Bolo skoro desať. Dnes si to mohol dovoliť. Bola nedeľa a to znamenalo more času. „Ááá! Dobre ránko. Vyspatý?“ Ohlásil ho Thomas, ktorý práve prevracal na panvici zapekané chleby. „Do sýta. A čo tie raňajky?“ „Nemysli si nebudem lakomec, ale musíš poumývať riad. Neznášam to.“ „Dobrťe, ale poprosil si aj pohár pomartančovej šťavy.“ „Už sa stalo. „Vďaka.“ Odvetil a lenivo sa začal zdvýhať z vyhriatej postele. „Čo máš dneska na pláne.“ „Oddýchnuť si od školy. Ale inak sa mi chce robiť milion ďalších vecí. No najračej by som zakotvi pred telkou a nerobil úplne nič.“ Hovoril Chri so smiechom. „No dobre... ja len, že sme mohli spoločne zájsť na ten nový film, čo si ho v tedy tak ospevoval“ Thomas sa na okamih zarazil ako by sa bál Chrisovej odpovede. „Fajn. A to som si ako zaslúžil?“ „Chcem ti len spríjemnniť deň. Nechcem, aby si sa trápil vôli Selly. Viem aké to musí byť pre teba bolestivé aj keď vám to už spolu neklapalo.“ „Ťažko sa mi to hovorí, ale je to pravda. Bolo nám spolu dobre. Vždy sme boli šťastný... ale jej odchod, ja vlastne neviem či to bolo jej odchodom. Niečo sa jednoducho pokazilo, a to niečo nás odcudzilo nadobro.“ Potom sa odmlčal a dal si na seba vyšúchané rifle a tričko. Zašiel sa umyť a potom sa s chuťou pustil do raňajok.
Celé predpoludnie prežil Chris podľa svojch predstáv. Pred telkou si užíval dávku víkendovích serialov. Miloval kreslené rozprávky Ešte ako malé dieťa si dokonca predstavoval vo svojej ize celú rotu disneyoských postavičiek. A aj v dospelosti sa na tom dobre zabával. Páčil sa mu ten oduševnelí humor, ktorý bol dokonale vsadený do kreslených postavičiek. Ktoré sa pohybovali v imaginárnom svete no napriek tomu sa s nimi mohol stotožniť aj dostelý človek, ktorého neopustil decký duch a nechýbala mu dobrá nálada.
Po obede splnil Thomas svoj slub. Zašli do kina na veľkofilm, ktorý dokonale lámal všetky divácke rekordy. Slála sa pomaly zapĺňala. Chris a Thomas si sadli do zadu. Až na pár okamihov vládlo v sále hrobové ticho. Každý sa nevedel dočkať výborného fimového zážitku. Thomas sa rozhliadal po sála. Zrazu ako by trochu znervóznel. Nervózne sa pomrvil na sedadle a snažil sa aby ho nebolo vidno. Chris sa tváril, že si toho nevšimol a pozel na bele plátno, ktoré bolo pred nimi.
Ten muž pred ktorým sa Thomas zarýval do kresla ho zbadal a prišiel k nemu. Z úsmevom mu podal ruku, Thomas sa pokúsil o to isté ale nedarilo sa mu to. „Ahoj thomas.“ „Čau Alan“ príchozí sa pozerl na Chrisa a ironicky povedal. „Oóó, ty máš... hmrm...“ Nadkolonil sa a podal Chrisovi ruku. „Alan Block, teší ma.“ „Chris Seepner, podobne.“


„Vtedy som to ešte nevedel, ale Alan Bloock bol jeho bývalý chalan, žili spolu už niekoľko rokov. Nakoniec ho však okašľal. Podvádzal ho a keď sa Thomas pýtal prečo to spravil bez všetkého mu odpovedal, že mu jeden chlap nestačí. Vraj potrebuje voľnosť a tento typ sťahu ho vraj dosť unavuje. Bral to ako hru „na verného psa“.
„Thomas bol ten typ chalana, ktorý potereboval ku šťastiu viac ako len sex. Chcel niekoho, s kým by mohol skutočne šťastný. Rok po rozchode z Alanom nemal žiaden vzťah. Bol sám a myslel si, že už skutočnú lásku nikdy nespozná. Našťastie sa mýlil.“


Film bol super. Ale Chris si celú tu dobu nemohol nevšinúť aký bol Thomas celý čas napätý. Stále sa ukradomky pozeral na muža, ktorý ich prišiel pozdraviť. Chris si všimol ako sa mo oči začali trblietať od sĺz. Po asi petnástich minútach sa zdvihol a vyšiel z miestnosti. Chis sa bez rozmýšlania rozbehol za ním. Dobehol ho na chodbe ako klačal opretý o stenu s hlavou v dlaniach. „Thomas!“ okríkol ho Chris, keď ho zazrel na čodbe. Zdvihol hlavu a ukázal mu svoju zaslzavenú tvár. „Čo sa stalo?“ „Prepáč, ale ja tam nemôžem ísť...“ „Ale prečo?“ Z thomasovho pohľadu bolo vidieť, že je mu už všetko jedno. Už sa nechcel pred Chrisom na nič hrať. Nemal na to už viac síl. „Ten chlap tam vo cvnúttri... je to môj bývalí partner.“ Thomas sa zmieril s tým, že sa Chris otočí na päte a odýde. Ale neurobil tak. Prišiel za ním a bez akého koľvek odporu sa mu pozrel do očí. „To mi je naozaj ľúto“ A spoločne sa pobrali domov, aby si navzájom vyliali svoje ubolené srcia. Chris o Selly, Thomas o Alanovi.


Bol utorok poobede. A Thomas si na seba obliekal sako. Nenávidel ten pocit. Všetko ho neprirodzene začalo odrazu škrtiť a mal pocit, že by račej vyskočil z kože. Popravoval si viazanku, keď v zámke zaštrkotal kľúč. Chris sa práve vracal zo školy. Keď otvoril dvere vyzeral ako by mu mala padnúť sánka. „Videl som ten oblek v skrini, ale nikdy by som si netrúfol povedať, že si ho oblečieš.“ „No tak. Nesťažuj mi to.“ „Nie. Prepáč. Nemyslel som to ako urážku.“ „Ja viem. Ale vyzerám v tom ako debil.“ „ Ale nie. A kam si sa takto vybral. Hádam si, si nenašiel...“ „Ale našiel. Ak všetko dobre pôjde možno ma prímu do kancelárie ako asistenta. Nikdy som si nemyslel, že budem musieť robiť práve toto, ale aspoň využijem ten čas na škole. Naši zo mňa vždy chceli mať pána „slušáka“ a pozri. Ich želanie sa im splnilo. Miesto opravovania motoriek bude zo mňa úplne niekto iný“
Celý ten čas, čo bol Thomas na pohovore Chris pripravoval esej na tému Náboženstvo a jeho vplyv na ľudstvo. Sedel za malým stolom a v tichu písal. Snažil sa nabrať čo najviac informácii, no už to nezvládal. Bol preťažený a jeho mozog ako by pracoval na prázdno. Bolo už takmer osem večer a Thomas sa ešte stále neukázal. Chris bol z toho nesírne nervózny a nedokázal myslieť na nič iné.
Lenivo obrátil list encyklopédie, ktorej stránky rozoberali rozsiahlu Indickú kultúru. Držal v ruke ceruzku, myslenou čiarou obkresľoval sochu hinduistického boha, ktorá mu bola úplne neznáma. Započúval sa do ticha, či nezačuje kroky. Všade bolo ticho a tak sa pustil do sileného čítania starých textov od istého učiteľa nejakej Očistnej meditácie. Jeho oči chodili lenivo zo strany na stranu, ale nedokázal zaregistrovať už ani slovo. Rozhodol sa, že si odpočinie. Ľahol si na gauč a o pár minút nerušene zaspal.
Keď sa prebudil uvidel nad sebou Thomasa. Stál nad ním v rozopnutej modrej košeli a pozoroval ako spí. „Na budúci týždeň nastupujem“ Vyhlásil Thomas víťazoslávne. Chrisovi vyschlo v hrdle. Pri týchto slová sa tešil ako malé dieťa. Zalial ho pocit šťastia. Len na neho hľadel a nedokázal od neho odtrhnúť oči. Zrazu prestal uvažovať nad tým čo bude ďalej. Postavil sa, uchopil mu tvár do dlaní a bez slova ho pobozkal.


„Keď spomeniem na to čo sa v ten večer medzi nami stalo bolo to... bolo to niečo, čo som nepoznal. Plné vášne a vlastne ani poriadne neviem, či som mal nejaké zábrany. Keď sme sa milovali cítil som sa pri tom uvolnene a vôbec som neuvažoval nad tým, že by to malo byť zvrhlé. Práve naopak bolo to plné citov. Citov, ktoré sme medzi sebou do tej doby tajili a snažili sa ich ukrývať aj sami pred sebou. V ten večer sa začal môj „druhý“ život.
Neviem čím to bolo ale v tej chvíli sa vo mne niečo zlomilo. Vlastný strach, predsudky. Všetko to čoho som sa dovtedy obával, čo my pripadalo byť neprirodzené sa vytratilo niekam do večnosti. Prečo som si to priznal až vtedy? Nie to je zlá otázka. Prečo som sa to až vtedy odhodlal urobiť? Bolo to asi kvôli tomu, že som sa bál straty. A nakoniec, keď som zistil, že o neho neprídem prestal som logicky uvažovať a začali pracovať skutočné city.“


Chris sa prebudil veľmi šťastný a uvolnený. Oprel sa o lakeť a pobozkal Thomasa na líce. Bol to nesmelý bozk. Ako by sa bál, že to čo sa včera stalo bol iba sen. Thomas otvoril oči. Usmial sa a pohladil Chrisa po tvári. „Vieš mi povedať prečo sme to včera urobili?“ Trochu so strachom prehovoril Chris.“ „Pretože...“ Hovoril Thomas a pritom sa mu rukou prechádzal po Chrisovej hrudi. „...som sa ti páčil a už si mi nedokázal odolať.“ Hovoril s úsmevom. „Chris sa mierne začervenal. Pri tom všetkom sa včera cítil dobre, ale teraz ako by sa odrazu... ako by sa hanbil. Ako by to včera nebol on. Večer bol úplne niekým iným. Nepoznal samého seba. Vždy býval opatrný, nesmelý... V zlomku sekundy ale na tieto myšlienky zabudol a privinul sa k Thomasovi aby mohol vdychoval vôňu jeho pokožky. Byť s ním a cítiť sa absolútne slobodne. Chrisovi sa zdalo, že až teraz sa dokáže skutočne nadýchnuť.


„Niekto berie homosexualitu ako chorobu. Iný ako žart prírody. Ale ten kto sa dokáže povzniesť nad svoju vlastnú zatrpknutosť a predsudky zisti, že taká či onaká láska... Je to vždy to isté.
A možno je môj vzťah dokonca úprimnejší ako keby som mal žiť so ženou. V čom? Myslím si, že keď je niekto homosexuálny dokáže si viac vážiť svoj vzťah so svojim partnerom. Prestavte si už len koľko posmeškov a nepochopenia okolia ich to musí stáť. A oni sa predsa nevzdávajú a snažia sa žiť svoj život naplno.
Aj my s Thomasom sme sa snažili o to isté: „žiť naplno.“


Nakoniec museli vstať, pretože sa zobudili do stredajšieho rána. Pre Chrisa to znamenalo školu a pre Thomasa vybavovanie papierov ohľadom jeho nového zamestnania. Toto ráno sa im vstávalo z postele dosť zle. Za celý ten čas boli až teraz naozaj spolu a ani jednému sa nechcelo odísť od toho druhého. Odtrli sa zo spoločného objatia. Ich telá sa od včerajšieho večera od seba po prvý krád odlúčili. A Chris si vtedy uvedomil, že už nikdy viac nebude milovať nikoho tak ako Thomasa.
Od včerajšieho večera si už Chris dovolil pozerať na Thomasovu nahotu bez ostychu. Páčil sa mu každý kúsok jeho tela, ktorí sa teraz slabúčko črtatal pod prvotnými lúčmi slna. Jeho nahota pôsobila na neho rovnako ako magnet. Nedokázal sa ho nabažiť. Vstal z postele a musel mu venovať ešte jeden bozk. Chytil ho za boky a priblížil sa k nemu. Aby jeho rozkošov vyprahnuté perky dostali dávku potrebného opojenia.


„Toto obdobie by sa mohlo nazvať poznávaním. Poznávali sme svoje telá, túžby, sny. Stávali sme sa svojimi partnermi. Mylovali sme sa a pomáhali si. Ale už sme sa nechceli schovávať pred nikým. Netúžili sme po ničom inom, len žiť spolu. A to znamenalo výsť s pravdou von. A to nie len pred tými, ktorí nás chápali a držali nám palce, ale aj tými, ktorí nás za to možno budú nenávidieť- Mojim rodičom. Rozhodnutie priznať sa bolo jedno z najťažších v živote. No nakoniec po niekoľkých týžnoch prehovárania jeden druhéh sme sa predsa len odhodlali a začali sme sa pripravovať na cestu, ktorá v mojom živote urobila ďalšiu dôležitú značku.


Schyľovalo sa k večeru. Nasledovalo definitívne balenie. Ešte niekoľko maličkostí a môžu odísť na letisko. Pre Chrisa bolo zvláštne vracať sa po takom čase domov. Od kedy prišiel do školy nebol doma už asi štyri mesiace. Možno by mu návrat domov zdal iný, keby sa za tú dobu v jeho živote neudialo tak veľa zmien. Zmien s ktorými nikto nerátal.
Nebolo to ale také ľahké, ako by si bol želal. Snažil sa svoju nervozitu skrývať. Kvôli sebe ale aj Thomasovi, ktorý išiel s ním. Pre Thomasa to bolo rovnako ťažké. Ide za ľuďmi ktorých nepozná a jediná vec s ktorou si bol istý bolo, že mu možno s hnusom napľujú do tváre. A že mu možno začnú vyčítať synovu homosexualitu.
Motory sa rozhučali. Lietadlo sa začalo pohýnať vpred a po niekoľkých metroch sa odtrhlo od zeme. V tomto momente ovládla Chrisa náhla nevoľnosť, ktorá razom pominula. A po štarte ich čakal let. Let ktorí ich mal doviesť k cieľu.

Chris s Thomasom stáli pred masívnymi drevenými dverami, ktoré zdobilo ihličie a vianočné ozdoby. Pri tomto pohľade Chrisa ovládla vianočná nostalgia. Spomenul si na to, keď bol malým chlapcom a všetko v dome voňalo od koláčov a borovice. Chrisová matka ešte aj teraz robila pestrú výzdobu. Nie tak kvôli deťom ale pre svoje vlastné potešenie.
Keď si Chris v pamäti vybavil tieto chvíle strach z neho trochu opadal a zazvonil na zvonček. Dvere sa po chvíli otvorili a vo dverách sa objavila Chrisová matka. Bola rada, že ho vidí. Jej mandľové hnedé oči, ktoré ešte aj v tomto veku mali nevídanú iskru boli ako dve sviece- žiarili šťastím. Objala ho. Potom sa obrátila na mladíka, ktorý stál vedľa. Zvedavo no z šarmom jej vlastným si ho prezrela. Bolo to chvíľkové ale pohľad Mary Sllepnerovej ako by zasahoval až pod kožu. Nemohla za to. Musela si človeka najprv „preťuknúť“. Túto svoju vlastnosť však dokázala automaticky zaryť svojím úsmevom, takže si nikto nič nevšimol.
Chris sa nemýlil. Bol deň pred Vianocami a všetko už stálo na svojom mieste. Z izby vykukla hlava Chrisovho otca. Bol to päťdesiatnik s miernou plešinou, no rovnako ako jeho žena bol vždy milý a prívetivý. Ale jeho milota mala určité hranice. Pod týmto zovňajškom sa skrýval človek, ktorý si vždy dokázal ubrániť svoje postavenie a to mu prinieslo riaditeľskú stoličku v pobočke významnej firmy. Podišiel k nim a z oboma sa zvítal.


„Bolo zaujímavé sledovať ako sa Thomas správal k mojim rodičom. Bolo to ako by sa stretli „starí známi.“ Naši boli odjakživa úctivý, ale na Thomasovi ako by si niečo vážili. Bola medzi nimi veľmi priateľská atmosféra. Vtedy som začal v kútiku duše dúfať, že ho nebudú až tak veľmi odsudzovať, rovnako ako aj mňa. Aj keď sa to priečilo všetkým zásadám, ktoré uznávalli“


Bol prvý sviatok vianočný. Všetko bolo pokryté snehom, čo dávalo tomuto dňu naozaj vianočnú atmosféru. O niekoľko hodín sa Chris a Thomas budú vracať späť do ich bytu, kde spolu žijú už vyše dvoch mesiacov. To, že o pár hodín im letí lietalo znamenalo, že budú čoskoro musieť povedať to, kvôli čomu sem prišli. Chris mal síce ešte stále strach, bol však obrnený a rátal skoro so všetkým. Skoro...
Mary balila Chrisovi na cestu vianočné pečivo a kúsky moriaka, ktoré im ostali ešte zo včerajšej večere. A Chrisov otec lenivo šťukal ovládačom a užíval si posledné chvíle voľna. Thomas a Chris vyšli z izby skoro súčastne. Odložili si batožinu ku dverám a obaja sa pobrali do obývačky, no ešte predtým ohlásil Chris mamu.
Chris sa cítil ako malý chlapec. Už dávno nemal z rodičov strach. Teraz sa ich však bál až priveľmi. Záležalo mu na nich a veľmi dobre si vedel predstaviť, čo to pre nich znamená.
Nervózne začal prešľapovať na mieste a pokúšal sa nájsť tie správne slová. Mal nacvičené všetky možné oslovenie a postoje, ktoré by mu v tomto momente dodali odvahu, ibaže akosi sa mu v tomto okamihu všetky niekam vytratili. Jediné na čo sa zmohol bolo iba to trápne státie.


„Nakoniec to zo mňa vyšlo. Najprv som si myslel, že by to v tej chvíli mohol za mňa povedať Thomas ale vedel som, že by to nebolo správne. Čakal som údiv pobúrenie a dokonca a ostré nadávky. Nič z to sa ale neprišlo.

Jediné čo Chrisovi znovu ostávalo bolo prešľapovanie na koberci. Bol ticho. Snažil sa pôsobiť kľudne a vyrovnane. Chrisovi rodičia sa bez jediného slova zdvihli a prešli do predsiene. Mary spoločne zo svojim manželom chytili batožinu svojho syna aj jeho priateľa a vyhodili ju von dverami. Toto bol jasný znak, že tu nemajú čo hľadať. Bez jediného slova a stisku ruky sa pobrali preč. Chris mal v očiach slzy. Slzy, ktoré už nikdy viac nepreleje. Toto bolo totiž naposledy, čo sa so svojimi rodičmi chcel vidieť.


„V tom momente sa rozplynula všetka moja nádej, že ma budú brať takého aký som skutočne bol. Dokonca ani to, že som teraz smrteľne chorý ma neprinútilo k tomu aby sa môj postoj zmenil. Ranilo ma to. Toto obdobie bolo najťažším obdobím , aké som do tej doby zažil. Vytratili sa z môjho života ľudia o ktorých by som si nikdy nebol myslel, že nebudú zatracovať a nenávidieť – stalo sa.
Zostali sme s Thomasom „sami“. Okrem hŕstky skutočných známych sme nemali nikoho. Nikoho iba sami seba. Musel som prerušiť štúdium a začať si zarábať. Z Thomovho platu sa to nedalo všetko utiahnuť aj keď ma prosil, vedel som čo musím urobiť. A tak nmiesto problémov so skúškami sme sa museli s Thomasom postarať o to aby sme prežili.“


Bolo pät hodín ráno. Hodinky začali zvoniť a ich piskľavý zvuk pôsobil v tomto momente tak drasticky, ako keď vás niekto obleje ľadovou vodou. Chris na nich zatlačil gumbík a nervózne sa pomrvil. Thomas ho držal okolo pása a po chvíli sa prebudil. Pobozkal Chrisana rameno. Ako by v tom istom okamihu pozoroval jeho siluetu ktorá si všere na seba oblieka rifle a tričko. Tento chlapec mu učaroval. Bol niečim čo už dávno hľaddal a Chris cítil k nemu to isté.
Thomas mal niekedy pocit, že si ho nezaslúži. On nemal skoro nič. S rodinou sa rozvadil. Školui všdy radil až na posledné miesto a tak, keď odyšiel musel začínať od piky. Zato tom mal skvelú rodinu a vynikajúe študínne výsledky. A predsa ho uprednostnil. Pred tým všetkým. Uprednostnil lásku pred všetkým ostatným. Dokonca aj prácupijal bez reptania aj keď nebola bohvieaké, len aby to zvládli.

Dvere na pube sa otvorili a zvonček cinkol ako zvyčajne. Nikto nevenoval mladému príchziemu žiadnu pozornoť. Zato on si všetko poriadne poprezeral. Toto bola jeho prvá práca v živote. Ešte nikdy si na nič nezarobil. Nemusel jeho rodičia mu dopriali všetko aj keď nebol jedináčikom.
Mierny cigaretový dym spôsobil jemnú clonu, ktorá dávala miestnosti vtúto chvíľu
zvláštnu atmosféru. Už nikdy viac pre neho nebude toto miesto ako teraz, ale ešte chvíľu si to chcel vychutnať. Stáť tam ako by sa ho to tu netýkalo. Chcel byť len zákazníkom, kým si na seba oblečie zásteru a pustí sa do umývania riadov. Nevedel prečo to tak strašne prežíva. Vždy sa snažil aj tú najťažšiu príležitosť prežiť s ľahkosťou. Teraz mu to išlo ale nejak tažko.
Konečne urobil prvý krok. Podyšiel k pultu, kde stála žena v stredných rokoch, ktorá sa vďačne usmievala na ich každodennú klientelu. „Dobrý deň: pRišiel som za pánom Hugom Poolom. Videl som váš inzerat a tak...“ „Srdiečko,“ zakričala žena, ktorej voňavka pripomínala acetón do zadnej časti podniku predelenej posuvnými dvrami. „Máš tu akéhosi chalana!“ „Chris Sleepner.“ Skočil jej do reči. „Neakého Sleepnera čo sem prišiel na výpomoc.“ „Hneď som tam sekundu“ povedal niekto tlmeným hlasom zozadu.
Chris zatiaľ nervópzne prešlapoval pri pulte a uvažoval o veciach, ktoré mu už dlhší čas ani len nenapadli. V útrškoch si spomenul na svoje dectvo. Pred niekoľkými rokmi mu ani len neprišlo na um, že raz sa bude musieť zamestnať v takomto podniku. Od malička sníval o tom, že bude ako jeho otec, ktorý si dokázal získať rešpekt a pritom ho mali ľudia radi.
Dvere sa otvorili a vyšiel z nich muž, ktorý mohol mať tak po tridciatke. Jeho čšervené líca prezradili však veľkú náklonnosť k alkoholu. Nervozne sa poškrabal na zátilku hlavy a obišielk puld dookola.
„No tak to s tebou skúsime. Dajme tomu na týždeň a potom sa uvidí.“ Povedal s miernším úsmevom červenolíci chlapík a podal mu do ruky zásteru. „Plat bol uverejnený v inzeráte. Samozrejme ak by si robil nejaké nadčasi, takti môžem niekedy aj priplatiť, ale musíš sa činiť nechcem u mať žiadneho darmožráča. Tuto naša Nina“, povedal a usmial sa na ženu s prehnane chlípnym úsmevom bude na teba dozerať a radiť ti čo a ako. V zadu...“ ukázal prstom smerom ku kovovým dverám na pravú stranu miestnosti „...je kuchyňa. Tvojou úlohov bude roznášať kledlo a samozrejme sa postaráš aj o čistotu. To znamená, že nechcem vidieť žiaden zamastrený riad. A teraz tu len tak nestoj. Nina to doteraz musela robiť s Luckom sama, takže to zvládneš hravo. Ostatné ti už povedia oni. Výplata, bude po týžni. Ak budem s tzebou spokojný zamestnám ťa na dlhši. A teraz makaj.“ Povedal zbrklo a pobral sa znovu do miestnosti za posuvnými dverami.
Pre Chrisa to bolo ako zlý sen. Po celej kuchyni sa žíril zápach prepálenej masti a spúoločnosť mu robil starý číňan, ktorý sa pri každom slove starostlivo zasekával.
Síce bolo len sedem hodín večer, Chris mal pocit, že je už neskorá noc. Odšiestej rána stál na nohách a vdychoval smradlavé vypari od ktorých mu napáchli šaty až do nitky. Konečne sa mohol vrátiť domov. Z pekáča konečne odstránil mastný výpek a umyl posledný tanier. Teraz si už pokojne vykračoval na stanicu metra.
Od únavy ako by ani nevnímal oklitý svet a preto aniporiadne nevedel ako došiel domov. Nenúttene otvoril dvere do miestnosti, ktorá sa mu zdala v prvom okamihu akási tmavá. No v tom istom momente si uvedomil, že miestnosť osvetlujú iba dvie sviečky, na okrúhlom sviatočne prestretom stole. Thomas sa skoro avtomaticky zdvihol z gauča a pomohol mu s budndov. „Domolil som si priipraviť ti malé prekvapenie.“ Po týchto slovách ho jemne pobozkal a ukázal na stôl pod oknom.
Thomas prešiel k stolu aby mohlol Chrisovi odsunúť stoličku. Na sekundu oddialil a vybral z chladničky flaš vína, ktorú si už dlhší čas šetril. „Bože to si nemal, veď vieš ako sme na tom“ „Psst...!“ Zastavil ho Thomas, položil mu prst na pery a nalial mu z výbornej omáčky, ktorú tak zbožnoval.
Chris nevede, či to bolo tým, že mal dneska iba jeden chleba s kávou a nejaký zeleninový šalát, ale bolo to najlepšie jedlo kedy v živote jedol.
Pozrel sa na Thomas, ktorý z napätím čakalk na to čo mu povie. Chris ho chytil za ruku a skoro šeptom povedal: „Vďaka si skvelý.“ Všetko to bolo ako z filmu. Bol pokojný večer s príjemným jedlom a kludom, ktorý dokáže urobiť zázraky, no tento moment dokonalej ilúzie vydržal len chvíľu.
Zazvonil zvonček. Thomas sa postavil a mierne prekvapený prešiel ku dverám. Otvoril ich a z nieym sa nniekoľko sekúd zhováral. Chris zo svojoh miesta nevidel kto je to, ale hlas sa mu zdal známi, no nie a nie si ho zaradiť. Thomas odstúpil a Chris uvidel na jeho tvári zdesenie zmiešané z pocitom úskosti. Za ním vošiel muž. Muž, ktorého by Chirs vo svojich dverách nikdy nečakal. Bol to Bob. Jeho brat.
Na sekundu sa všetko zastavilo. Chris vstal zmätene od stola, prišie k dverám a podal ruku Človeku, ktorý sa zaprisahal, že ho už viac nechce vidieť. Chris nepovedal ani slovo hoci zvedavosť v ňom bola neopísatelne veľká. „Prišiel som lebo...“ Ťažko sa nadýchol a v očiach sa mu zaskvela ľútosť. „...Lebo otec... ...mal autonehodu“ „Čo...?“ Spýtal sa zdesene Chris, ktorý ako by bol ešte stále v šoku, že vôbec vidí s vojho brata. „Neprežil to“ Odvetil mu Bob a pri týchto slovách už plakal.- „Zabil sa“ Zopakoval zdesene a obial brata okolo pliec, ktorý už teraz plakalk s poľu s ním.
Thomas sledoval tento výjav, ktorý ako by sa ani nemal stať. Ako by sa osudu nepáčilo, že sa vzťah dvoch bratov, ktorý si boli tak vzácny, nakoniec odlúčili. A preto sa rozhodol urobiť niečo čo ich malo znovu zblížiť.


„Bola to skutočne krutá zhoda náhod, ktorá nás dala s mojim bratom znovu dokopy. Ja a otec sme boli pre Boba, tý najdrachší ktorých mal. S matkou si nikdy navychádzal veľmi dobre a Kurt bol na jeho postoj k životu až priveľmi namyslenýž a cieľavedomí aby mohli mať niečo spoločné.
Potom, ako sa dozvedel, že milujem Thomasa sa odomňa oddialil ako celá moja rodina. Povedal, že on brata „buzeranta“ nikdy mať nebude. Neviem, či naozaj musel náš otec umrieť, aby sme sa dali znovu dokopy, ale bol som rád, že sa to stalo, lebo mi chýbal. Chýbali mi spomienky na naše spoločné bláznovstvá, ktoré sme spolu robili. Chýbalo mi to, pretože som si zakázal spomínať. Spomínať na ľudí, ktorý ma okašlali. Aj keď k tomu aby sme mali spolu také dobré vzťahy ako voľakedy nemohlo prísť za jeden večer.“


Po tom smutnom zvýtaní sa Bob otočil na Thomasa a podal mu ruku. Bolo to neskutočné, že sa tá veľká nenávisť stratila ako šibnutím čarovného prútika. A ten prútik držala v ruke smrť ich odca. V tej chvíli si to Chris nebral tak ako porokoch, keď si na to spomenul.
Toto stretnutie, uzmierenie bolo posamrtným odkazom od Chrisovho odca. Nikdy to síce nepovedal nahlas, ale myslel si to. Chcel veriť tomu, že týmto gestom, ktoré mu osud pripravil bola posledná rozlúčka, ktorú mu jeho zosnutý otec nachystal. Ako by chcel povedať: „Prepáč za omyl, ktorého som sa tvrdohlavo dopustil.“ Ale ktovie či to znamenalo práve toto. A či to vôbec niečo znamenalo.
Chris nikdy neveril na osud. Nechcel veriť v niečo čo sa mu zdalo nezmyselné. Bol toho názoru, že osud ako taký si vymisleli ľudia, aby ospravedlnili svoju neschoopnosť niečo v živote dokázať. A terqaz on robil presne to isté. Začal veriť (aj keď len na moment) v osud. V to, že to práve takto malo byť a že on s tým nemohol nič spraviť. Nevedno, či to bola skutočne pravda a už da to ani nikdy nedozvie.

Miestnos už teraz nebola ponorená do lúčov, mäkkého svetla od sviečok, ale ešte stále v nej ostal ten pocit, ktorý nie a nie odísť. Smútoka nádej, ktoré sa tu v predchádzajúci večer vystriedali závratnou rýchlosťou. Bob prišiel v predvečer pohrebu a tak sa Chtis a Thomas museli narýchlo zbaliť. S Bobom sa doholdli, že sa sttretnú u neho v hoteli, kde strávil minulú noc.
Ulice mesta boli ako vždy napratané na prasknutie. Taxíky a ľudia náhliaci sa do práce napomohli stereotipnej zápche na uliciach. Chris a Thomasom sedeli v žltom taxíku. Druhom symbole New Yorku neď po soche slobody. Zdalo sa, že sa nedostanú z miesta. Na cestu k Bobovi a na letisko mali len tiekoľko pár desietok minút a pred nimi bola ešte veľká kolóna aut, ktoré sa nie a nie pohnúť. „Dvadsať päť minút“ povedal Thomas s miernou nervozitou v hlase. Cesta do hotela by im za normálnych okolností trvala len chvíľu, ale v doopravnej špičke bol aj ten najlepší šofér bezradný. Neostávalo im nič iné len čakať. Postupne sa začali krokom presúvať.
Nakoniec sa predsa len dostali k hotelu, ale veľa času im už neostávalo. Bob si zobral tašku na recepcii e zlomku pár sekúd vybavil ešte nejaké veci a už aj utekali na letsko. Nikto ale nerátal s tým, že to nestihnú. Dorazili len niekoľko pár minút pred odletom lietadla. Bolo to ako v zlom sne. Nestihnúť lietadlo znamenalo čakať Niekoľko hodín na nový let. A aj keď mal byť pohreb až o desať hodín neskôr už teraz vedeli, že budú mať problémi doraziť načas. Všetci traja sa teda posadili a znechutene čakali na ďalší let. Vedeli, že nemalo zmysel obviňovať sa navzájom z toho, že sa im nepodarilo stihnúť let.
Bob ešte stále nebol úplne zmierený s Chrisovov voľbou a pozeral sa na nich trochu z nevoľou. Do úst sa mu tlačila otázka, ktorá sa sama od seba bez varovania dostala na povrch. „Chris...“ Ozval sa odrazu keď sa snažil už po stý krát porátať kachličky na dláške. „...mohol by si mi povedať prečo si to spravil. Nevadí mi, že si s ním a dokonca mi ani nevadí, že si kvôli vám upletiem na seba bič, keď vás zoberiem na otcov pohreb, kde vás matka vôbec nechcela vidieť. Ale chcem počuť prečo si to spravil. Prečo si sa vykašľal na našu rodinu a opustil si Selly. Vždy si ju miloval tak prečo?“
Bolo to ako by mal v krku kameň. Na takéto situácie sa pripravoval, ale strále to bolo rovnako ťažké. Vysvetliť niekomu niečo čo je pre neho úplne samozrejmé , pre druhých však nepochopitelné. „Nevykašľal som sa na rodinu a ty to vieš. Oni sa vykašlali na mňa. Otočili ste sa my všetci chrptom. Chceš počuť pravdu? Vášne ju chceš počuť?“ Pri týchto slovách sa mu slas zvýšil a jeho tón nabral na arogancii. Tuho držal Thomasa za ruku a pozeral pri tom Bobovi rovno do očí. Chcel zo seba dostať to, čo ho trápilo už celé mesiace. „Nikto ma nevypočul. Všetci ste ma odkopli. Ty si jediný, kto sa ma na to mal odvahu spýtať. Máte strach? Hnusím sa vám? Som taký istý človek ako, keď sme spolu chodili po baroch smiali, chodili na koncerty a užívali si. Stále som ten, ktorému si sa mohol vyžalovať s ktorým si sa mohol rozprávať. Niesom chorý, alebo ako to voláte. Som to čo som, bol aj pred tým. Lenže vdávke hnbevu nad tým, že milujem Thomasa ste na to všetci zabudli a odstrčili ma ako špinavú handru. A to len preto, že milujem, že konečne milujem a budem milovať aj keď sa vám to nepáči. Niesom gay preto lebo som stretol Thomasa. Nie. Viem čo ste si museli povedať. Ale to sa neprenáša ako chrípka. Je to vo mne a vždy bolo. Thomas mi to len pomohol nájsť. V jednom máš ale pravdu. Miloval som Selly ano. A možno naozaj nebiť Thoma tak so Selly ostaneme spolu.“ Jeho hlas nestrácal na podráždenosti a arogacii. „Zobrali by sme sa a mali by sme deti. A ich otecko by začal chodiť do barov aby si tam našiel skutočnú lásku.“ Postupne stlmil hlas. „Bolo by to tkto lepšie? Ja si myslím, že nie. Nehnevaj sa ale ja chcem žit svooojj vlastný život. Bez výčitie, vyhrážok a ponižovania. Je to ťažké. Viem dokonca aj pre mňa to bola jedna z najťažších vecí v žovote. Priznať si pravdu, ale klamať vás a hlavne samáho seba... K ničomu by to neviedlo. A som si istý, že to časom pochopíš.


„Znie to neuveritelne ale ostatok času sme prežili v úplnom tichu. Neviem či Bobovi stačilo to čo som mu povedal ale už sme sa nikdy viac na túto tému spoločne nikdy nepohádali.
Sedeli sme tam a čakali. Hlavou sa mi šírilo milion vecí. O rodine o otcovi o tom ako náhle nás opustil. Vedel som, že príchodom na jeho pohreb rozprúdim vlnu nepokoju. Vytušil som, že matka ani len netuší, že ma Bob zavolá a bude prekvapená s toho, že sa síce nerozhodne ale predsa postavil na moju stranu. Na tranu jej nenávideného syna, ktorý je čierna ovca v kresťansky založenej rodine.“


Keď boli konečne vlietadle Chris a Thomas sa mohli konečne nerušene porozprávať. „Neboj sa...“ Hovoril Thomas „...pamätaj prečo tam ideš. Uctiť si pamiatku svojho otca. Si tam len kvôli nemu a nechg sa bude diať čokolvek budem stáť pri tebe.“ „ja viem.“ Odvetil a oprel si hlavu o jeho rameno. Thomas ho pohládzal po vlasoch a chris ďalej pokračoval. „Bože, keby som ťa nemal tak už dávno to nezvládam. Ani si neviem predstaviť, čo by boplo bez teba. Viem, že som ti to povedal už sto ráz Thomas, ale si to najkrajšie čo ma v živote stzretlo a nemienim sa už viac strachovať kvôli niekomu kto ma a teba nebude brať takých aký sme. Viem, že to znie bláznivo, ale chcem aby sme sa zobrali. Viem, že budeme jedny s prvých k to to v USA využie, ale milujem ťa a chcem aby sme boli stále spolu. „Neboj budeme. Nikdy ťa nopustím, nikdy. Bol by som blázon, keď by som sa ťa vzdal po tom všetkom.“ Dal mu bozk na čelo. Chris privrel oči a pomali zadriemal na Thomasovom ramene.


Lietadlo sa po nekonečnom lete začalo dotýkať vozovky. Kolesá zapišťali, stroj pomaly uberal na rýchlosti. Pohreb sa už začal. Zohnali si taxík a snažilli sa čo najrýchlejšie prísť na miesto obradu, ktoré sa konalo na jednom z najväčších cintorínov. Na pohreb Chrisovho otca prišlo veľmi veľa ľudí. Bolo to vidnieť ešte pred tým ako stihli prísť do arealu, pretože to dokazovalo preplnené parkovisko. Chrisovi sa začal zvyšovať tep. Odrazu sa mu zle dýchalo. Ako by stále nechcel priať, že mu otec navždy odyšiel. Chytil Thiomasa za ruku a modlil sa aby to všetko čo najlepšie zvládol.
Keď vyšli z taxíka a pomalým krokom schádzali dole, chodníkom pred očami sa im utváral obraz ako zo smutného filmu. Masa ľudí všetci oblečený v čiernom sa zhúklli do skupinky a počúvali farárov prejav, ktorý dotvárali vzliky okolostojacich ľudí. „A týto všetci si ho prišli uctiť.“ Povedal si v duchu Chris. Boli tam ľudia z podniku, ale aj dlhoroční známi a priatelia.
Chris a Thoimas sa chceli dostať čo majblišie k rakve, aby videli celý obrad. Mierne sa prebíjali davom a hladeli do tvári, ktoré boli v tejto chvíli ako by smútočne natiahnuté. Chris niektorích spoznával, no nezdravil ich- nechcel. Keď sa postavil pred všetkých prítomných uvidel farára v rúchu ako číta z biblie jeden z najsmutnejších žalmov aké kedy počul. Potom mu pohlad zkĺzol na rakvu v ktorej bol jeho otec. Slzy mu začali stekať po tvári. Chytil Thomasa za ruku, bolo mu jedno ako budú ostatný reagovať. Thom bol jeho jediná podpora ktorú tu mal a pripadalo mu to normálne, že sa o neho v takejto situácii mohol psichycky oprieť.
So zaslzavenými očami stále pozeral na rakvu. Niekto sa mu postavil pred tvár. Bola to jeho matka. Nechápal prečo si ju tam hneď nevšimol. Teraz z nepochopitelných dôvodov stála pred ním. Oči mala zmáčané, ale plné znuseného výrazu a nenávisti. Stála tam a pozerala mu do tváre. Potom sa postavila vedľa neho. Chris zneistel „Čo to robí???“ Stuhol. No stále z istou držakl Thomasovu ruku, ktorá bola oveľa istejšia ako tá jeho. Cítil ako sa klepe. Od zlosti, smútku aj hnevu zároveň. Nevedel prečo sa pri ňho postavila, keď však začala hrať slávnosná mútočná hudba pochoopil to.
„Prečo si sem prišiel? Pošpiniť otcovo meno? Si tu a držíš sa tu s tým buzerantom za ručičky. Dvaja teploši. Bože čoho som sa to musela dožiť. Môj syn a inde sa kurviť s nejakým poženšteným chlapom. Bodaj by si skapal. Len čo nám hambu robíš.“
V sekunde a otočil a pustil sa horé cintorínom. Chcel utiecť. Utiec pre všetkými, tými ľuďmi ktorých tak nenávidel, za to, že ho nedokázali pochopiť. Rozbehol sa dlhou rovnou cestou. Po chvíli začul Thomov hlas. „Chris počkaj! Chris!“ Otočil sa a vtedy ako by sa všetko udialo v spomalenom zábere: Thomas za ním bežal a vtedy sa to všetko stalo ako v spomalenom zábere:
Zrazu sa zo zákruty vyrútilo veľké auto. Nasledovalo okamžité trúbenie a následné brzdenie, ktoré vodič nezvládol. Thomasa odbodilo do járku. A auto sa ani nepokúšalo zpomaliť. Chris sa k nemu dostal tak rýchlo ako to len bolo možné. Celé telo mal doráňané. klakol si k nemu na kolená a podoprel mu. Videl, že mu chce niečo povedať: „Thom, len tichúčko. Pôjdem za Bobom a zavoláme sanitku.“ „Nie nikam nechoď.“A chytil ho pevne za ruku. Chris si v tedy všimol, ako sa mu jeho biela košeľa napíja krou. „Už som vám dnes povedal, že vyzeráte užasne pán Sleepner?“ „Nie“,odvetil so sileným úsmevom a utieral mu čelo, na ktorom mu vybehllli ľadové kropaje pohu. „Chris si tá najkrajšia bytosť, akú som kedy videl.“ Keď hovoril tieto slová chrapľavo zakašlal a z úst muu začal vytekať úzky pramienok krvy. „Vždy si bol mojim slnkom“ „Thom...“ Chcel ho znovu zastaviť, pretože nechcel aby takto hovoril. Nechcel aby sa lúčil. Potom však len povedal. „Aj ty mojim.“ „Budem tvojim anielom po srti. Tak ako si bol ty mojim zaživa. Pamätáš na to čo sme si povedali. Budem stále stebou.“ Chris sa pri týchto slovách už viac nedokázal pretvarovať a tvárou mu začaliii stekať potôčiky sĺz. Thomas zdvihol ruku a utrel mu prsom uslzavené oči. Len silu, neboj všetko bude fajnu. Chcem aby si vedel, že som ťa vždy miloval.“ Daroval mu úsmev. Ptom sa nahol a pobozkal ho. Chris sa pozrel do jeho očí, do jeho veľkých očí, ktoré tak miloval, no v ktorých už teraz nebol život. Hlasno sa rozplakal a medzi vzlikmi zašepkal. „Aj ja ťa milujem Thom.“
Keď túto scénu uvidel prichádzajúci Bob všetok hnev a odpor sa stratili. Konečne pochopil, čo pre neho Thomas znamenal.


„Nechcel som ho tam nechať samého. Klačal som tam nad ním až kým neprišli a neodviezli mi ho. Položili ho na akési nosidlá a zakrili celého plachtou. Chcelo sa mi kričať. Čo to robíte! Zavolajte pomoc! Nemôže byť predsa mŕtvi! Nie pozrite, on iba spí.
Vedel som, že sa klamem, no to, že som ho strtil bolo to najťašžie čo sa mi kady mohlo stať. Bol mŕtvi, už nikdy sa s ním nebudem môcť rozprávať, prechádzať. Už nikdy sa spolu nebudeme smiať Už nikdy. Odyšiel mi do večnosti...“

Chris sa mohol len pozerať ako odvážajú Thomasovo telo. Nechcel tu ostať ani minútu. Chcel ísť domov. Do ich spoločného bytu a povedať priateľom a jeho rodine, čo sa stalo. Vedel, že sa u Thomasovích rodičov pravde podobne nestretne s veľkým pochopením, ale Thomas si to od nehozaslúži. On sa kvôli nemu obetoval mnoho ráz a teraz mu to bude môcť aspoň oplatiť. Chris si bol istý, že by bol chcel aby sa to dozvedeli. Aj keď sa od nich odlúžil v hneve v kútiku duše ostávali jeho rodičmi. Bolo to to isté ako on a jeho otec. Aj keď sa Chris hneval na to, čo sa medzi nimi stalo, bol nútený prísť na jeho pohreb. Aj keď len na chvíľu, ale musel tam ísť. Keď si masadol do taxíka mal znovu oči plné sĺz.
Cesta domov, bola veľmi ťažká, no ešte náročnejšie bolo vrátiť sa do prázdneho bytu. Zložill si veci pri dvere a sadol si na posteľ. Odokril paplón a po chvíli zdráhannia si do nej lahol. Ešte v nej bola cítiť jeho vôňa. Privinul si k sebe jeho časť padlóna a ovoniaval ju. Spomenul si na ich spoločne prežité chvíle na ich prvé spoločné stretnnutie. Ako na sebe viseli pohľadom, ale snažili sa tváriť, že je všetko inak a potom, keď sa ich túžby naplnili a oni začali dýchať jeden pre druhého. V telách im pulzovala láska, ktorú si dokázali uchrániť a ktorá bude žiť v Chrisovom srdci až do posledného výdychu.


„Celý ten čas uzmierovania sa so skutočnosťou, že odyšiel som sa snažil pripomenúť si ho v každej veci, ktorú som po ňom mal. Jeho fotky, veci ktoré nosil. To všetko ako by si ma pripútalo. V tej dobe keď bola Thomasova smrť úplne najčerstvejšia ma šokovali ľudia, ktorých som poznal ale aj neponal. Teda len z rozprávania. No najväčším prekvapením pre mňa boli Thomasoví rodičia, ku ktorím som zašiel ešte v ten istý deň ako som sa vrátil z otcovho pohrebu.“


Chris kráčal chodníkom a rozmýšľal aký budú a čo (alebo skôr ako) im povedať, čo sa stalo a kto vlastne je. Nechcel s tým vyrukovať odrazu, pretože sa bál, čo by sa mohlo stať a tak sa rozhodol, že na to pôjde pomalým tempom. Povedať im to ale musel.
Keď sa už odhodlal zazvoniť, už sa nedalo cúvnuť. Stál a čakal kto mu otvori. Dobre upravená žena okolo päťdesiatky sa pohrela najprv vyhrela cez bočné okienko na dverách a trochu prekvapená neohláseným príchodom neznámeho mu otvorila dvere. Mala úsmev na tvári a pôsobila ako dobre naladdená žena. Chris sa pokúsil o úsmev, ktorý bol až priveľmi rozpačitý na to aby mu vydržal na tvári viac ako tri sekundy.
„Dobrý deň. Koho hľadáte?“ „Dobrý deň som Chris Sleepnre a prišiel som za pani a pánom Castovcami, oľadom i