Bol rok 1954, keď som vstúpil do jedného z barov na Darow Street. Táto ulica mi bola veľmi dobre známa. Tlačili sa na nej bary a podniky najväčších mafiánskych bossov meste. Vkročil som dnu a zacítil smrad lacných cigariet, ktorý som z duše nenávidel. Akonáhle som si však zvykol na blikajúce svetlá a vznášajúci sa opar cigaretového dymu, našiel som si aj miesto na sedenie. Po pár minútach nudného čakania a dívania sa na davy zabávajúcich sa ľudí, si ma všimla čašníčka v trochu primalej uniforme. Znudenou chôdzou sa ku mne predierala cez tancujúce páry.
„Budete si želať?“ spýtala sa a vytiahla malý notes z ružového vrecka.
„Len kávu,“ odvetil som, načo sa na mňa čašníčka začudovane zadívala.
„No a čo. Nech si myslí čo chce,“ pomyslel som si. Aj tak som musel zostať pri zmysloch. Ešte ma čakala práca.
Čašníčka náhlivo odišla a ja som sa znova zahĺbil do hluku hracích automatov a hlasnej hudby, pri ktorej som ledva počul vlastné myšlienky. Po ďalších dlhých minútach čakania sa ku mne dotackala ďalšia z čašníčok. Akonáhle som položil na stôl peniaze, zadíval som sa k dverám a zbadal tam dve známe tváre. Bratia Carterovci, majitelia podniku a „páni“ tejto štvrte, sa ladnými krokmi približovali k pultu, kde ich takmer okamžite začali obletovať všetci prítomní. Zdvihol som sa a nenápadne sa predieral cez dav. Zastavil som až pri pulte, načo sa na mňa barmanka ironicky usmiala.
„Káva je studená?“ poznamenala s úsmevom na tvári, hoci som ani len netušil ako ma mohla poznať.
„Brendy,“ odsekol som naschvál, hoci som naň vôbec nemal chuť.
„Poďme dozadu. Vieš, že aj steny majú uši.“ ozvalo sa spoza mňa a ja som takmer okamžite rozoznal hlas jedného z bratov Carterovcov.
Čašníčka sa otočila k pultu s pohárom v ruke. Pár sekúnd jej oči lietali po miestnosti, no mňa už nenašla. Stál som v miestnosti oproti vetracej šachte a načúval.
„Takže je to dohodnuté... Áno... Presne tak... Peniaze dostanete až po dokončení úlohy.“ Jeden z bratov Carterovcov hovoril veľmi trhavo. Zrejme s niekým telefonoval.
Nikdy by som si nepomyslel, že „vetračka“ tak dokonale šíri zvuk. Cez kovovú mriežku sa totiž šíril rozhovor bratov Carterovcov, ktorí sedeli v pohodlných kreslách vo vedľajšej miestnosti a ani netušili, že ich niekto počúva.
„Vtrhnú tam zajtra o tomto čase,“ odvetil Carter.
„Tak a máme to,“ pomyslel som si a pozrel som sa na hodinky, pričom som už bol na ceste von.
„Si si istý, že to bude dnes o šiestej?“
„Jasne som to počul,“ potvrdil som chlapíkovi, ktorý bol môj dočasný zamestnávateľ, aj napriek tomu, že sa mi vôbec nepáčilo jeho správanie. Zárobok bol však zárobok.
„Tak dobre. Počuli ste chlapi. Hor sa do práce,“ rozkázal zvýšeným hlasom chlapom rozostaveným okolo nás. Väčšina z nich boli dobre platení „maséri“ – osobní strážcovia, ktorí ho sprevádzali kam sa pohol. Okamžite ako som mu oznámil, že bratia Carterovci chcú prepadnúť jeho bar, zinkasoval som „prachy“ a vypadol.
Ani som netušil, že tých chlapov som vtedy videl naposledy. Riadne ich v ten deň doriadili. Jeden známy, ktorý to náhodou videl z bytu, mi rozpovedal, ako sa to stalo.
„Nechali bar zatvorený,“ tvrdil. „Neviem, čo presne dnu robili, no boli tam všetci a na niečo sa pripravovali. Viem, že bolo okolo piatej, vtedy mi chodí poštár, keď pred barom zabrzdila dodávka a z nej vybehlo niekoľko goríl z revolvermi. Guľky lietali po celej miestnosti a na stenách zanechali jazvy po boji. Bol som tam ako prvý. Tie gorily opustili bar v priebehu minúty. A tu vidíš výsledok. Zavolal som síce sanitku, no nedalo sa im pomôcť. Tí, ktorí to neschytali priamo do hlavy, vykrvácali priamo na dlážke,“ dokončil rozprávanie a kývol hlavou smerom na smútočný pochod.
„O chvíľu bude jedna.“ Zadíval som sa na hodinky. „Už musím ísť. “
„Počkať. Veď je už za desať dve. Ty si si neprestavil hodinky?!?“
Ešte dlho som tam stál a díval sa na pochod. Nikdy by som si nepomyslel, koľko problémov môže narobiť zmena zimného času na letný.
Tomas Hopkins igi.89@orangemail.sk
2024 ©