Sú ústne skúšky výhodou, či skôr nevýhodou? Čo viac vyhovuje vám? Ústny prejav skúšky ponúka množstvo nesporných kladov, ale aj záporov. Jedným si však môžeme byť istí. A to, že ústne skúšky nikdy neboli a ani nebudú objektívne. Čo však nemusí byť vždy ani celkom na škodu. Vyučujúci môže prihliadať na našu trému, osobné sympatie, môže mať práve dobrú náladu, formou rozhovoru sa možno vieme niekedy lepšie „vykecať“ z niektorých vecí, či na konci môžeme dostať ešte nejakú doplňujúcu otázku a tak ďalej.
Pravdou tiež je, že ústna skúška nás učí lepšie sa vyjadrovať v danej problematike, reagovať na nové podnety, problémy, núti nás to niekedy možno aj viac logicky sa zamyslieť a uvažovať.
Všetky tieto pozitíva sa však v jednom jedinom okamihu môžu obrátiť proti nám a možno nakoniec skúšku, ktorú by sme mohli mať formou písomky či testu za A takto (takmer) nakoniec ani nespravíme. Prečo? To môžeme vždy iba tušiť, ale v zásade sú to práve tie isté faktory ako v prvom prípade. Či už je to osobné neporozumenie si, tréma z vyučujúceho, ktorý práve nemá najlepší deň, vzájomná antisympatia, rôzne nepríjemné otázky, či jednoducho ťažšia možnosť vyjadriť sa v tej chvíli slovami.
To by však bolo všetko v poriadku, jedna k jednej. Síce subjektívne, ale v poriadku. To, čo však napríklad mne osobne na ústnych skúškach vadí najviac je, že každý dostane celkom inú otázku/otázky. Niektoré sú hneď na pohľad omnoho ťažšie od iných, či sa toho dá o nich oveľa menej povedať. Niekto dopadne úplne excelentne s ľahunkou otázkou, no možno by skúšku vôbec nakoniec nespravil, ak by dostal inú otázku iného študenta, ktorý mal jednoducho jednu veľkú smolu. Známky za rôzne náročné, či rôzne obsiahle otázky mi prídu značne skresľujúce a až príliš nespravodlivé.