Autor: Matej Vločka Koščo
Ako každý iný deň vstal okolo poludnia a vydal sa do obývačke kde zapol televízor.Cestou si samozrejme vzal všetko nezbytné – z termosky si nalial kávu a zo stolíka vzal cigarety. Pohodlne sa usadil v kresle a schmatol do rúk ovládač . Deň sa mohol začať . Čím bol starší,tým viac si uvedomoval svoju závislosť od tohto „ moderného “ média s kolísavou kvalitou . Bol však závislý iba na správach , čo nebolo na škodu – predsa len hundranie nad aktuálnymi udalosťami akosi patrí k jeho veku , navrával si .O čom sa bude baviť s chlapmi z dediny , ak nie o politike ? Keď už s nimi vydržím popíjať tie obrovské tekuté množstvá alkoholu musíme mať aj spoločnú reč . kto chce s vlkmi žiť , musí s vlkmi vyť . Mäkký vankúš ukazováka pristál na tlačidle so symbolom Power , ako tvrdil nápis nad ním . Na prvom kanáli sa strhla čierno – biela bitka a šumenie . Prvý kanál ešte nemal trvalého nájomníka v podobe žiadnej televíznej stanice . Na druhom už to bolo lepšie , ale akýsi kanál v reči ktorej pri všetkej svojej múdrosti neovládal . Satisfakcie sa dočkal až na treťom – televízna stanica výlučne so spravodajstvom , z domova , zo sveta , zo vzduchu a z podzemia , ako práve teraz : exekúcia naživo z akejsi jaskyne ( údajne ) na ďalekom východe . Pokúšal sa rozpamätať či volačo také bolo v správach pred trebárs tridsiatimi rokmi – bolo , nebolo ? Možno tomu nevenoval pozornosť , čert vie . Teraz to však každopádne bolo na dennom poriadku , čo ho znepokojovalo . Neznepokojoval ho však obsah spravodajstva , skôr jeho dôveryhodnosť . Ak je to však pravda – pán boh nám pomáhaj . Možno o to ide spravodajstvu v prvom rade – vyvolať nekonečný strach . Jebem to , pomyslel si .
Televízor vypol a iba tak sedel v župane , cigareta frajersky v kútiku úst , popolník položený na tučnom , okruhlom bruchu . Poobedňajší vietor sa hral so záclonou bálkona na terase . Slnko prenikajúce skrz žalúzie kreslilo na stenách pásiky . Sedel tak ešte hodnú chvíľu , počkal si kým telo vstrebá všetok potrebný nikotín – až potom sa vydal do sprchy kde sa rýchlo osprchoval pod bodavým prúdom studenej vody . Vždy mal pocit že až po osprchovaní je akosi vo svojej koži , živej tvorivej koži spisovateľa v post – kristových rokoch . Pri umývaní zubov si pozorne prezeral svoju tvár . Kdeže , už nie je tým opáleným Adonis ktorým býval pred dvoma desiatkami rokov . Stále však mal svoje čaro , pocit že je ľudským zrejúcim vínom . Usta vypláchol dentálnou vodou a opásal sa utérákom a pospevujúc si Tom Trauberts Blues vošiel do svojej pracovne , veľkej miestnosti , s veľkým mahagonovým stolom so starým pisacim strojom značky colibri , ktorý by sa na tak veľkom stole strácal aj bez množstva kníh , pivových fliaš a šmýrakov pohádzaných na ňom . Tmavohnedé parkety vrzgali pod jeho osemdesiatkilovými krokmi.Otvoril okná dokorán a pozrel sa na záhradku , vcelku neudržiavanú s ihličnanom uprostred . Chvíľu sledoval mraky a premýšľal ako sa dnes vyvrbi počasie , dúfal však že ho nesklame , dnes ho potreboval vo skvelej , slnečnej forme .Schmatol pohľadnicu ktorú si včera nestihol prečítať . Poslala mu ju jeho bývala manželka , z dovolenky , z Egypta . Čítal ju cestou dole schodmi , kde si vzal z košika na stole zelené jabko . Tá sa má, pomyslel si . Ohryzok skončil v odpadkovom koši a uterák skrývajúci jeho zvednuté pohlavie skončil v koši v kúpelni pár minut na to . V spálni si obliekol futbalové šortky a biele tričko s nevyprateľným vínovým fľakom . Z nohavíc prehodených cez stoličku vybral peňaženku a vybral sa na nákup . Zamykajúc vchodovú bránku sa pozrel na svoj dom . Bol to dom presne podľa jeho predstáv , rovnako ako všetko v ňom . Strecha pokrytá tmavohnedou škridľou pekne ladiacou s klasickým dvojposchodovým terasovitým tehlovým domom . Dom korešpondoval s jeho majiteľom a všetko rozprávalo svoj príbeh . Stará vrzgajúca posteľ? – spalo na nej veľa žien . Detské hračky skryté v podroví ? – pripomienky už dospelého syna . Špinavé okná pivnice ? – To nevedel .
Včera pršalo , vzduch bol čerstvý a inak sivá vozovka nabrala akúsi čiernu farbu . Boli letné prázdniny a deti sa už od skorých ranných hodín preháňali na svojich bé em ixkách hrajúc akúsi obdobu hry zlodej policajt . Rýchlo prefrčali popri ňom , zanechali krátky prievan a zmizli za zákrutou , pedálujúc v ústrety bývalemu družstvu . Bolo už pol druhej a tak už bola skoro celá dedina po obede , ujcovia a tetky posedávali na lavičkách na dvoroch a rozoberali starú dobrú minulosť , spomínali nebožtíkov ( „ Joooo , ta Šani keby tu bul ta dal by si s nami paľenočku večar ...“) a smiali sa . Keď ho uvideli , pokývali na hlavou a ticho ako keby pre seba , pozdravili popod nos.Usmial sa a pozdrav opätoval . Mali ho radi , lebo bol spisovateľom , o žiadnom inom v okolí pár kilometrov sa aspoň nevedelo . Vážili si ho zrejme aj vďaka faktu , že sa k nim správal úctivo a že nebol akosi nafúkaný . Aj sa s chlapmi porozprával , aj so ženami v šore v obchode prehodil reč , pravda - len s peknými a slobodnými . Tesne pred záverečnou bol obchod prázdny , jedna predavačka už začala so zmývaním podlahy . Za kasou stála Alžbeta , príjemná , na jeho vkus trochu ukecaná ženská .
„ Ahoj , “ pozdravil .
„ Júúúúúj ahoj , čo ti prinesiem ?”
Z tašky vytiahol pohužvaný papierik na ktorom mal všetko starostlivo zapísané – ingediencie potrebné k večernému posedeniu a alkohol , každému podľa gusta . Podal ho Alžbete , tá sa usmiala - napadlo jej že na tom celkom dosť trhne – a dala sa do zháňania potrebných vecí . Otočil sa a oprel sa o pult lakťami a obzeral si mucholapku s kopou múch . Do obchodu vošiel Piťo , jeden z najstarších ľudí v obci . Prehodili spolu pár slov o počasi a Piťo sa ho spýtal na jeho novú knihu , kedyže výjde , bo tá minulá sa mu veľmi páčila .
„ Tak to ti neviem , asi v marci , na budúci rok ,“ odvetil . Všimol si kritického pokľadu ktorý naňho strec uprel .
„ Skôr to možné nebude ?”
Vedel že to nemyslel ako výčitku , takéto reči ho však otravovali . Všetci si myslia že byť spisovateľom je najväčšia pohoda . Veď nech si to skúsia – potiť krv nad klávesnicou , zvádzať zápas sám so sebou .
„ Uvidím , budem sa snažiť . “ Alžbeta mu podala nákupné tašky , v jednej z nich zaštrngali fľaše . Zaplatil a tešil sa na návrat domov .
„ Dovidenia ,“ rozlúčil sa zahrňajúc do toho aj Alžbetu aj Piťa , a odišiel , skôr to však pripomínalo útek .
„ Zvláštny chlop ,“poznamenal Piťo smerom k Alžbete a poprosil o pivo .
Po návrate domov všetko mäso odložil do mrazáku , zeleninu odložil pod schody a z chladničky si vzal pivo a zapálil si . Najradšej by sa iba tak hodil do postele a odpočíval . Bude však musieť pripraviť drevo na dnešnú „ garden párty “ – Och , ale to slovo neznášal . Jeho priatelia ho však používali natoľko že sa naňho nalepilo a teraz nie a nie sa ho zbaviť – ako prvej vtieravej piesne ktorú začujete v rádiu . Z kuchyne sa vrátil do vstupnej haly kde mal pevnú linku . Zavolal svojej sestre , ktorá mala chalupu neďaleko . Spomínala že by tam chcela tráviť nasledujúcich pár dní . Napadlo mu že by nebolo naškodu pozvať ju na obed , vypiť pár pohárov vína a dať jej prečítať prvé strany pripravovanej novely , ako to mal vo zvyku . Jej život bol podobne ako jeho naplnený úspechom , idúcim ruku v ruke s neschopnosťou žiť moderným životným štýlom . bolo to vlastne obdivuhodné .
Telefon zodvihla až po pár chvíľach .
„ Ahoj .”
„ Ahoj braček .”Staršia sestra . Slovo braček ho zakaždým akosi vyviedlo z miery a tak sa pozdravil ešte raz .
„ Ahoj Ahoj , si na chalupe . “
„ Som , aj s Františkom . Prečo ?”
„ S Františkom ? Nebodaj sa ti zacnelo ,” dopovedal a usmial sa .
„ Okamžite s tým sarkazmom prestaň !!! ,” vyjadrila sa jasne .Niektoré ženy sa rozčúlia hneď nevedia hnev postupne rozvinuť , prípadne ho postupne ututlať a mne ostáva defenzíva . Načo sa hádať , pomyslel si .
„ Dobre , dobre v poriadku ,” V hlase mal stále smiech ubezpečujúci ju že predchádzajúcu poznámku nemyslel v zlom , či nebodaj sarkasticky .
„ Jasné jasné , všetkým nám je ľúto , bla bla ...tak čo si chcel ? “ Nebola v najlepšej nálade a tak to chcel ukončiť čím skôr .
„ Tak príďte , dnes tu budem mať záhradovicu ,stavte sa okolo ôsmej , to už bude všetko v richtiku . “
„ Dobre , ešte sa ozvem ,” a praskla slúchadlom . Napadlo mu že ich asi vyrušil , v čomkoľvek .Z rozhovoru akosi vysmädol , a tak si v kuchyni nalial pohárik slivovice.
Vrátil sa hore do pracovne a z police vzal rozčítanú knihu , v kuchyni si pripravil kávu a vyšiel von s úmyslom posedieť si na lavičke pod veľkým slnečníkom , dočítať ten perfektný román ktorý spel do príšerného konca .Sadol si teda na lavičku , upil si kávy a v tom sa pozrel na záhradu za domom . Drevo . No samozrejme !! Posledných pár minut mal pocit ako keby na niečo zabudol . Ak sa chce opekať , musí sa pripraviť drevo.V tomto prípade to znamenalo najprv z kopy dreva odčleniť súce kusy od tých prehnitých , prípadne inak nepoužiteľných . Mal to spraviť už skôr , pomyslel si , nie teraz keď sa mu vôbec , ani v najmenšom nechce . Nebol človekom dvakrát praktickým , to nie .
Knihu sa však dočítať rozhodol , dopije kávu prečíta knihu , zapáli si cigaretu . Jednoduché. Stalo sa tak .
Nasledujúce tri hodiny ho prichytili v pracovnom zápale . Všetko drevo z kopy pod slivkou najprv dôkladne pretriedil , pričom nepoužiteľné drevo nahádzal do drevenej búdy kde minulý majiteľ domu najskôr pálil pálenku , a drevo ktoré skončí v ohni ešte ďalej triedil na polená ktoré zvážal ku ohnisku a na drevá ktoré ešte popíli na menšie časti . Spoločnosť mu robil maličký kocúr , ktorého mu podarovala suseda . Ten sa opakovane dostával do korún okolitých stromov , zliezť však nevedel – a tak bol nútený ho zakaždým dať na zem . miesto bolo úplne čisté , neostal na ňom ani náznak dreva , pustil sa však do buriny ktorá vyrástla pod nánosom dreva . Chcel to mať všetko z krku a tak si chcel pripraviť aj pôdu na kosenie , do ktorého sa pustí hneď zajtra , len čo si ju nabrúsi .Váčšie starosti mu robil vietor , dávajúci o sebe vedieť čoraz výraznejšie . Veď do večera času dosť .
Potom čo všetko drevo bol na svojom správnom mieste ho zahrial pocit dobre vykonanej práce mu napadlo nie nadarmo sa vraví že práca šlachtí –ten hrejivý pocit v ktorom sa človek cíti tak dobre bol dobrou zámienkou na čapovanú odmenu vo forme piva . Slnko už nebolo tak agresívne , o horúčave nemohlo byť ani reči , všetko do seba pekne zapadalo .To pivo si dá v krčme . Náradie odložil do pivnice , uložil ho na miesto k ostatným záhradným inštrumentom , zvukovú kulisu obstarávali iba pišťajúce myši , chvatnými pohybmi behajúce v kútoch pivnice . Z pracovne vzal peňaženku a za pár sekúnd znova zamykal bránu . Vietor ešte stále neustal a spôsobil že rad topoľov pri ceste vydával zvuk podobný príboju .
V krčme sa všetci pripravovali na ďalší nudný večer v spoločnosti piva , rumu a borovičky .Bol tam krčmár Toni , dedo Beľky baviaci sa s dedom Jančim o dnešnom hnojení a partia chlapcov bez tričiek si odskočila na kolu po popoludní plnom futbalu , golov , faulov a vreskotu . Sadol si za voľný stôl , priamo pod pultom a Tonimu sucho zahlásil „ jak furt “ . Na stole behom dvoch minút pristála slivovica a malé pivko .
„ No čo , ako ako ? “ spýtal sa Toni a napadlo mu že domáci splietajú otázky naozaj divným spôsobom .Čo , ako ? Bolo mu z toho smiešno , ale odrážala sa v tom akási vnútorná dobrota týchto ľudí .Uvedomoval si že napriek faktu že možno to nie su kultúrny experti , sú mu bližší ako všetci tí „ posh “ umelci , kritici a iní bohémovia mesta . Preto sa sem prisťahoval – znovu do svojich útrob prijať pocit zdravého ľudského rozumu , vyspať sa s realitou , najväčšou a najšikovnejšou štetkou sveta .
„ Podľa toho čo - odpovedal s úsmevom a kopol do seba slivovicu – sprav mi ešte jednu .“
„ No robota , remeslo , písanie ....” A sme doma .Sklonil hlavu a zapozeral sa do piva .
„ Kniha je hotová , ešte pár drobných úprav ....a bude to ,” zaklamal.
„ Nooo ta vecka fajne ne ?”
„ Fajne , fajne.”
Toni sa potom pustil do čapovania ďalších nápojov vysmädnutým futbalistom a tému knihy nechal tak .
Až potom čo vyslovil tú krutú lož si uvedomil že na následovníčke po svojej poslednej knihe pracuje už dva roky . A nie a nie skončiť .Bolo mu z toho zle a mal pocit že všetky tieto zvedavé otázky mu to vyhadzujú priamo do očí . Exol pivo a útratu položil pod pivový pohár a bez slova odišiel . To zas budú reči. V tom si to však rozmyslel , ostala tam ešte slivovica , a tak sa vrátil . Pohár aj peniaze boli ešte stále na stole , pribudla iba mucha prechádzajúca sa po kraji pohára . Možno bude mať štastie a nik si jeho trucovitý útek nevšimol .
„ Kam si šiel ?“
„ Von , telefonovať .“
„Aha ......,” a slivovica pristála na stole . Ani s ňou sa dlho nebabral .Rozlučil sa , zaplatil a odišiel domov . Tam sa z akejsi pasie rozdhodol že sa pustí do písania . Najprv sa však osprchuje .....
Po približne hodine písania usúdil že je načase prestať , text sa mu zdal slabý , zaujímave postavy začanali zapadať do šablonovitosti a hostia už určite boli na ceste .
Obliekol sa do gala , teda do čiernej košele s dlhým rukávom a modrých riflí . Šnúrujúc si topánky z vrecka mu vypadol mobil a
2024 ©