Pribeh - Láska si najde svoju cestu 4

pokračovanie ...

Hodnú chvíľu sa rozprávali, riešili problémy a nakoniec spomínali na staré časy. Cestou domov si Barbora povzdychla, „ako pekne začal deň, tak hrozne aj skončil.“
S úľavou si sadla na posteľ. Modlila sa, aby už žiadne problémy nenastali. Lenivo si obzerala izbu, až ju premohol spánok. Jej krehké telo sa zvalilo na mäkké periny a odpočívalo v slastnom spánku. Poddávala sa snom, ktoré sa v reálnom svete zdali neuskutočniteľnými. Ale mala svoje sny a aspoň v nich si vysnívala svoj vlastný nádherný svet. Svet, do ktorého jej nikto neprenikne a nezmení ho.

„Cŕŕŕn,“ zazvonil budík na mobile a prebudil snívajúcu Barboru. Rýchlo natiahla cez posteľ ruku, aby vypla vyzváňajúci mobil.
„Hurá do školy,“ lenivo zamrmlala a pomaly sa dvíhala na nohy. Cítila sa hrozne unavená. Nohy ju neposlúchali a tak musela vy naliezť veľa energie, kým sa bezpečne dostala do kúpeľne. Opláchla si tvár studenou vodou, aby sa rýchlejšie prebrala. Zodvihla zrak a pohľadom sledovala vlastný obraz v zrkadle. Kvapky jej stekali po rozospatej tvári, až nakoniec dopadli na umývadlo. Zamyslene pozorovala tento proces, až si spomenula na včerajšiu hrôzu a strach. Po chvíli sa jej myšlienky sústredili len na jedno. Na priateľa, ktorého už niekoľko dní nevidela, lebo si vyžiadal pauzičku. Premýšľala, ako dlho to ešte potrvá a bude musieť znášať samotu. Preto sa rozhodla, že mu napíše správu, či môže prísť. Nevedela sa dočkať, kedy mu to napíše, ale teraz sa musela poponáhľať, aby stihla školu. Náhlivo sa umyla, prezliekla z veci, v ktorých zaspala a najedla.

Ani sa nenazdala a škola skončila. Usmiala sa nad príjemným dňom a nedočkavo písala správu priateľovi. Na odpoveď dlho nečakala. Trasúcimi rukami začala čítať správu:
„Ahojky miláčik, jasné že môžeš prísť, už sa na teba teším. Mám pre teba menšiu robotičku  Čakám ťa večer dobre? Pa pa cmuk krásny dník.“
S úľavou si vydýchla a potichu sa tešila. Cestou domov sa jej zdalo všetko tak pekné a harmonické. Úsmev jej stále pohrával na perách, srdiečko jej jasalo šťastím a láskou, lebo sa znova stretne s priateľom po dlhšej pauze.

Doma ju čakala mama s obedom. Pripravila jej ho a položila na stôl pred nos.
„Ďakujem,“ poďakovala sa Barbora, „som hladná ako vlk,“ a pustila sa do jedla.
„Zháňala ťa Zuzka,“ nadhodila po chvíli ticha Barborina mama, „asi tak pred hodinou.“
„A nevieš čo potrebovala?“
„Nie.“
„Vôbec nič ti nepovedala?“ podozrievavo vypočúvala mamu.
„Povedala len,“ spomínala si mama, „že keď prídeš, máš sa jej hneď ozvať, nič viacej.“
„To je dosť!“ zarazene vykríkla na mamu a pomedzi zuby podráždene prehovorila, „Vždy musím z teba všetko ťahať!“
„Už zase začínaš?“ bránila sa mama, „len som si neskôr spomenula.“
“No jasné, ako vždy!“ trpko odbila Barbora a odišla od nedojedeného obeda rýchlim krokom. Vošla do detskej izby, kde si vybalila všetky veci z ruksaku a nechala si tam len doklady, zdrapy papierov s perom. Obúvala sa, keď v tom sa ozvala jej mama.
„Ten obed akože zje kto? A kde už ideš? Ešte si sa neučila!“ kričala mama a vykukla z kuchyne, ale to už Barbora hlasno zabuchla dvere.
„Aj s nepodareným deckom!“ zlostne krútila hlavou.

S nahnevanou tvárou sa Barbora rútila známymi uličkami. Došla pred Zuzkin panelák a zazvonila.
„Prosím,“ ozval sa známi hlas.
„Ahoj Zuzka, tu Baška, môžem ísť hore?“ odpovedala Barbora.
„No jasné, že môžeš.“
„Dík, otvor mi prosím ťa!“ poprosila Zuzku.
Vbehla schodmi a už klopala na dvere. Zuzka ju vďačne privítala a ťahala ju do obývačky. Keď sa usadili, tak na Barboru spustila samé poďakovania.
„Baška chcem sa ti poďakovať za včerajšok, že si stála pri mne a tak neskoro večer si prišla a pomohla mi,“ so slzami v očiach Zuzka pokračovala, „si moja najlepšia kamarátka a cením si toho, čo si spravila, ako som sa mohla vyrozprávať z problémov a ti si ma srdečne načúvala. Ešte raz ti ďakujem Baška,“ a objala svoju kamarátku.
„Zuzka dobre vieš, že pre teba spravím všetko, nie si mi ľahostajná a vždy ti pomôžem, lebo viem, že by si to isté spravila ti pre mňa. Ale musím priznať, že si ma veľmi vyľakala!“ vyčítala Barbora trochu.
„Hlavne nech sa to neopakuje!“ pripomenula jej.


pokračovanie ...