PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 9

pokračovanie...

„Barbora, nehnevaj sa na mňa, ale bude lepšie keď sa nejaký čas nebudeme stretávať. Sorry, ak som ti ublížil.“ Čítala to asi desať-krát, ale nemohla uveriť slovám, ktoré jej napísal! Slová, ktoré už neraz čítala! Pauza! Ďalšia a bez vysvetlenia. Cítila sa zničená a hlavne naštvaná, podvedená. Všetky čerti v nej lomcovali. „Ako,...ako len môže! Je taký bezcitný! Čo vlastne chce? Skúša moju trpezlivosť?“ sama seba sa pýtala.

Zdvihla mobil a plná hnevu sa pustila do odpovede. Keď skončila, zistila, že zaplnila až 3 správy. Prečítala si ešte raz svoje dielo nahlas : „Takéto veci sa milovanej osobe nerobia! Máš ma vôbec rád? Prečo mi to nepovieš do očí, ale cez správu? Si zbabelec! Ty totiž nevieš čo je vzťah! Nevieš si VÁŽIŤ lásku, ktorá sa ti ponúka, ani si ju CENIŤ! Vzťah je keď sme SPOLU, robíme veci SPOLU, radujeme sa z maličkosti SPOLU! Nie je to ťažké!“. Stlačila OK a správa sa odoslala. Teraz už mohla len čakať čo sa bude diať a tak zobrala svoj dôverní denník a začala rýchlo písať.
„Je mi zle, slzy nie a nie prestať padať. Od strachu, ale aj od zlosti sa mi dvíha žalúdok, ťažko sa mi dýcha a ledva sa pohnem. Už si ani ruku necítim. Bolí ma všetko a hlavne SRDCE. Ešte stále neodpisuje. Mala som pravdu a nevie čo odpísať. Už vôbec neodpíše! Ale pre istotu pól hodinku vydržím...“ dokončila svoje krátke úvahy. Neprešla ani pól hodinka a uslzené viečka jej padli. Zaspala tvrdým bezsenným spánkom. Aspoň ten jej mohol poskytnúť pokoj, tam bola vo svojom kráľovstve.

Odpoveď nakoniec prišla. Ešte večer, ale to už dávno spala. Keď sa ráno zobudila a zistila to, veľmi ľutovala, že zaspala. Trasúcimi rukami začala čítať: „Áno, máš pravdu, asi si naozaj nedokážem vážiť lásku, ja jednoducho potrebujem voľnosť. Ďakujem ti za krásne chvíle. Dúfam, že ostaneme navždy priateľmi, prepáč mi...“

Srdce jej krvácalo, cítila sa bezmocná a sklamaná láskou. Znova sa jej pustili slzy a nevedela to zastaviť. Rýchlo písala odpoveď, aj keď to bolo veľmi ťažké. „To je rozchod? Keď chceš pauzu, tak ju budeš mať, ale nie rozchod! Dám ti aj tu voľnosť. Ľúbim ťa“. Na nič viac sa nezmohla a svoje vzlyky zadúšala vo vankúši. Ponížila sa, prosila ho, ale on ani neodpísal!

„Má ma na háku,“ uvažovala, „ pochybujem, či ma vôbec mal rád. Boli to len rečičky, aby ma dostal do postele a keď sa mu to nepodarilo, stratil trpezlivosť a dal mi kopačky! Dobre si to premyslel, keď mi to napísal do správy, lebo keby mi to povedal do oči, určite by som ho odhalila. Má ale smolu, aj tak je odhalený. Prešlo 5 hodín a on nič. Je to zbabelec a barbar, že to napísal v správe!“ slzy pomaly prestavali padať a nahrádzali ich hnev. Hnev na človeka, ktorého milovala a osobu, ktorú začala nenávidieť!

Odvážila sa výnsť z izby a pokúsiť sa na to nemyslieť. Namierila si to do kuchyne. Aspoň jedlo si chcela dopriať, keďže tá láska jej bola odvrhnutá. Stretla tam mamu.
„Prečo si revala?“ spýtala sa jej po chvíľke a prezerala si ju zvedavým pohľadom.
„Ja som nerevala,“ stála si za svojim barbora a potláčala ďalší príval sĺz.
„Neklam, vidím aké máš červené oči! Čo si sa s Petrom rozišla?“ trafila sa a keď videla Barborinu reakciu, tak sa usmiala. „To kvôli tomu ideš revať?“ a ďalej sa vyzvedala.
„Nie, ja som sa z nikým nerozišla a nerevala som“ už napoly kričala a všetky slová sa ozývali v kuchyni. Rýchlym krokom odišla naspäť do izby a modlila sa, aby jej dala mama pokoj!
„Nebuď sprostá a nerev kvôli takej kravine! Lásky prichádzajú a odchádzajú!“ zakričala za ňou mama a pobrala sa do obývačky.
„Lásky prichádzajú a odchádzajú,“ zopakovali si Barbora pre seba a nemohla vypudiť tie slová z hlavy. „Ako môže byť taká bezcitná a ešte ma nazývať sprostou? Čo ona nikdy nepocítila lásku, aby nevedela aké to je, keď ju stratí? Prečo práve ja musím mať tak nechápavú mama?“ v smútku si sadla na posteľ a rozmýšľala čo ďalej. Nakoniec napísala spolužiačke tu „novinku“ a Simonka jej hneď odpísala, že ide za ňou. Nečakala od nej také pochopenie a prvý krát sa v ten deň niečomu potešila. Čakala na jej príchod vonku a keď ju zbadala ako vystupuje z autobusu, bola jej veľmi vďačná, že prišla. Všetko jej vyrozprávala a Simonka ju utešovala. Na Petra sa vynadávali a po slzách už nebolo ani stopy. Smiali sa a ďalej urážali človeka, ktorý jej zlomil srdce.

Barbora si vylievala srdce pred Simonkou, keď okolo nich prebehol na aute záhadný Peťo. Nevšimol si ju, lebo šoféroval. Náhlil sa za kamarátmi, ktorý mu každú minútu vyvolávali kde je a nech si pohne. Už mu to liezlo na nervy, ale vedel, že si len robia srandu a preto toľko vyvolávajú. Išli znova do Prešova a ako vždy aj dneska mu chceli zdrhnúť. Nepoznal dobre cestu, aj keď tadiaľ šiel najmenej 10-krát. Pridal na plyn a v diaľke ich vyzeral. Ale po dvoch BMW, akoby sa zem prepadla. Ešte viac pridal na plyn a predbiehal jedno auto po druhom. Blížil sa už k Ružomberku, keď si všimol zvláštneho pohybu pri jednej reštaurácii pri ceste. V tej veľkej rýchlosti mu však neuniklo o čo šlo. Usmial sa a zdvihol znovu vyzváňajúci telefón.

pokračovanie...