PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 8

pokračovanie ...

Ako veľmi sa chcel s Lenou rozprávať, tak aj sa začal obávať následkov. Dokonca sa mu pokúšala volať, ale z neznámeho dôvodu jej to nezodvihol. Nechcel. Bál sa, čo by potom prišlo a čo všetko by sa navždy stratilo. Už tretí krát volala, ale mobil zostal nedotknutý. Nedokázal zodvihnúť aj keď si to veľmi želal, nech to ma už z krku. Ale nič sa nedialo. Takto to bolo aj počas nasledujúceho týždňa. Vyhýbal sa jej ako mačka psovi.

Slnko vykukovalo poza horu stromov a lenivo prebúdzalo okolitý svet hôr. Jeho lúče prenikli až do Barborinej detskej a jemne ju šteklili na tvári. Zvedavo pootvorila oči a skúmala, kto sa opovážil jej svietiť rovno do tváre. Jej oči spočinuli na rannom slnku a tak sa začala prebúdzať do nového dňa.

Spomenula si na včerajší rozhovor zo Zuzkou. Tak ona začala chodiť s chalanom, ktorý bol bratom záhadného Peťa. A čo bolo prekvapivejšie, že nebýval ani ďaleko, ale hneď rovno oproti v paneláku a dokonca im dovidí do okna! To netušila. Videli sa raz v živote a pritom bývajú skoro ako susedia. Musela sa až pousmiať, aká to bola náhoda. Zistila aj, že je o necelé dva roky mladší, aj keď tak nevyzeral. Ale najviac, čo ju trápilo, bola myšlienka, že sa chce s ňou stretnúť.

Zuzku hneď spoznal a vypytoval sa na Barboru. Dlhú chvíľu nad tým rozmýšľala a zistila, že nemá dôvod sa s nim stretnúť. Najprv si musí vyriešiť svoje veci, hlavne priateľa, až potom sa bude zapodievať týmto, aj keď bola veľmi zvedavá.

Ako aj predtým, aj teraz napísala priateľovi či sa môžu zísť, našťastie napísal kladnú odpoveď a tak si vydýchla. Čo nasledovalo večer, ju natoľko ohromilo, že nemala ani slov. Prišla pred panelák, ale jeho nikde. Prešla sa na bicykli po okolí, ale stále nič. Ani doma nebol! Prezváňala, volala mu, modlila sa, ale stále nič!
Nedvíhal, neozýval sa! Premkol ju strach a zmocňovala sa jej panika. Nevedela čo skôr urobiť, tak si to namierila smerom do mesta.

Prešla pár desiatok metrov, keď jej zrak padol na známu postavu a tvár. Bol to On! Sedel na lavičke s bandou chalanov, s korčuľami na nohách, sklesnutou hlavou a nečitateľným výrazom na tvári. Zastala a uprostred cesty na neho pozerala. Nevšimol si ju. Ale zato ostatný áno, zvedavými očami ju prebodávali a pýtali sa medzi sebou prečo to dievča stojí večer uprostred cesty a pozerá na nich. To upútalo Peťov pohľad, ale nadšený nebol keď ju zbadal.
Naopak! Jeho tvárou sa nepohol ani jeden sval, ktorý by prezrádzal radosť, že vidí milovanú osobu. Pomalým, až ako keby núteným krokom sa k nej vliekol. Smutnými očami sa zadíval do jej očí ale neprehovoril.
„Stalo sa ti niečo?“ znepokojene si ho prezerala.
„Nie...“ priškrteným hlasom odpovedal.
„Môžem s tebou hovoriť?“ rýchlo nadhodila, „ o dosť vážnej veci,“ zdôraznila.
„Nepočká to do zajtra? Potom sa porozprávame. Sľubujem!“ prisahal Peter.
„Sľubuješ?“ vypleštila naňho oči a neveriacky dodala, „ to mi už cez týždeň vravíš a stále nič! Nič viac nevieš povedať iba: „porozprávame sa zajtra!“ a ako vidím nemôžem sa na tvoje slovo ani spoľahnúť!“ kričala Barbora a pokúšala sa upokojiť. Bola trpezlivý človek, ale keď videla pred sebou jeho tvár a k tomu, že bez problémov klame a chce sa znova vyvliecť z problému ju privádzalo k hnevu a kriku.
„Naozaj, zajtra...“ nedokončil.
„Nie, už mám po krk toho, ako stále klameš, porozprávame sa teraz, či sa ty to páči alebo nie! Nebudem čakať, kým sa milosť pánkovi bude chcieť!“ ďalej kričala a pozorovala jeho tvár. Peter sa pohol a namieril si to domov.
„Vravím ti, že domov nejdeš! Ešte sme sa neporozprávali!“
„Ja.. idem.. domov ..! Pochop nechcem sa teraz rozprávať! Nie dneska!“ už kričal aj on.
„To vravíš vždy,“ podotkla, „a keď s tebou hovorím, tak sa aspoň na mňa pozri!“

Ale to sa nestalo a ďalej šiel cestou. Dokonca sa na ňu ani nepozrel, aj keď ho k tomu vyzvala. Nechápala jeho správanie a nechcela, aby tento večer skončil hádkou, či nebodaj rozchodom? Sama už nevedela čo robiť, ako ho donútiť, aby sa mohli porozprávať a tak ho rýchlo dobehla.
Zastihla ho práve pri vchodových dverách. Natiahla ruku a nežne ho chytila za zápästie a donútila otočiť. Keď videla ako sa bolestivo tváril, až jej srdce zovrelo. Veď toto nechcela! Určite nie, čo sa robí, prečo mi to nechce povedať, spravila som ďalšiu chybu? Bude žiadať znova pauzu? Mala toľko otázok, tak prečo jej nedovolí položiť mu ich a odpovedať na ne? Je to také ťažké?

„Prosím!“ poprosila Barbora. Ale ďalšie slová nepadli, len tichá prosba, ktorá vyznela na prázdno do vzduchu a nedostala svoju odpoveď. Otočil sa jej chrbtom a jeho kroky postupne zanikali vo vchode.
„Zajtra,“ zaznelo slabým hlasom od Petra. Barbora ešte 10 minút stála poblíž paneláku, či sa náhodou neobjaví, ale nič také sa nestalo, šla domov.

Ležala v posteli a o všetko m premýšľala. Nečakane prišla správa.


pokračovanie ...