PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 6

pokračovanie ...

No to už Barbora jeho ďalšiu výzvu odmietla a rýchlo vyletela z izby. Chcela odtiaľ vypadnúť a zabudnúť na to, ako sa trápne cítila. Ako naschvál v kuchyni narazila na jeho mamu a obidve sa vyhýbali pohľadom. Započuli kroky, ktoré prezrádzali, že ide za ňou Peter a tak sa pozdravila a vyšla na chodbu bosá s topánkami v ruke. Dobehol ju.
„Počkaj, kam ideš?“ čudoval sa Peter.
„Kam? Domov...von....hockde, len nie tu,“ nahnevane odsekla, „ako ti napadlo ma zvádzať, keď máš všetkých dom? Bože za hanba.“
„Ale to už preháňaš, veď mama to chápe, aj ona bola mladá,“ s úsmevom dodal.
„Si hrozný,“ a tiež sa začala trochu smiať, „toto mi už nerob a poďme vonku.“
Prechádzali sa ruka v ruke. Vtipkovali a radovali sa zo spoločnej chvíle, ktorá už tak Barbore chýbala.

Sadli si na lavičku, Peter prvý prehovoril a položil jej otázku, na ktorú sa bála odpovedať.
„Miláčik? Tam u mňa sa niečo odohralo a dúfal som, že to skončí aj do konca, úplného konca!“ nežným hlasom sa prihovoril a znova na ňu zvodne pozeral. Barbora to ale nechcela riešiť a tak čo najnežnejšie povedala.
„To, čo sme sa bozkávali u teba bolo naozaj krásne, ale dobre vieš, že niečo viac sa nestane, lebo ešte nie je na to čas, nie som pripravená sa s tebou milovať.“ Tieto slová stačili Petrovi na to, aby v ňom vyvolalo hnev.
„Takže nie si pripravená? A kedy akože budeš, hm? To by som rád vedel!“ to už na ňu kričal, „veď spolu chodíme už 4 mesiace, či to ti nestačí?“ premeriaval si ju ako cudzieho človeka. Barbora sa rázne postavila tiež začala kričať.
„Chceš mi povedať, že len na to čakáš, kým sa môžeš som nou vyspať a potom ma odhodíš ako handru?“ vyšplechla mu do tváre. Na to sa Peter otočil a kráčal preč. Nasledovala ho a požadovali svoju odpoveď, či uhádla správne. Ale odpovede nedostala. Išiel domov a ona zostala sama stáť pred panelákom. Potichu nadávala. Vzdala to a tiež šla domov. Preklínala tento deň a rozhodla sa ísť za Zuzkou.

Našla ju pred domom. Všetko jej vyrozprávala. Tá sa hnevala na svojho bratranca, ako sa zachoval a zbabelo od cupital.
„Vieš Zuzka ja mu vôbec nerozumiem.“
„Ani sa ti nečudujem.“
„Viem, že bol sukničkár, ale myslíš si, že aj mňa chce využiť? Že by si dal toľko námahy a chodil som nou až 4 mesiace a pritom mal len jeden ciel, vyspať sa som nou?“ prosebne čakala na odpoveď.
„Ja neviem Baša, ale určite ťa ešte nepodviedol, takže aspoň jedno víťazstvo máš. Ja, keď musím priznať, že ma znepokojuje,“ zamyslene povedala, „ale neboj, ja niečo z neho vytiahnem, či bude chcieť či nie,“ a škodoradostne sa zasmiali. „Spomínaš na toho Peťa, čo si sa zoznamovala pred mesiacom za škôlkou?“
„Hm, áno spomínam si, prečo?“ odpovedala zvedavo Barbora.
„Dnes som ho videla.“
„Naozaj?“ zo záujmom si prezerala kamarátku, „ a čo, hovor!“
„Počuj nejako ťa zaujal,“ rozosmiala sa, „alebo sa mýlim?“ hodila na Barboru pohľad.
„Nie, ale občas som naňho myslela, ...že ako sa má a tak podobne, nič viac.“

Práve odbilo desať hodín. Barbora sa umyla a pripravovala sa na spánok. Ale mýlila sa, ak si nahovárala, že bude sladko spať. Keď vliezla do postele, už hneď vedela, že ani oka nezažmúri a k tomu rozmýšľala o priateľovi. Nedokázala sa zbaviť myšlienky, že ich vzťah nie je ani vzťahom, ale skôr skúškou, v ktorej mal on byť víťazom a ona porazená. Nemohla tomu jednoducho uveriť. Veď toľko toho zažili, koľko sa nasmiali... . Ale stále jej tam niečo chýbalo, cítila, že toto jej nestačí, že očakávala viac. Omnoho viac.

V tú istú hodinu ležal v posteli aj tajomný Peťo, ktorý pomáhal Barbore zo zeme s pod jedného opitého chalana pred mesiacom. Jej tvár sa mu vryla do pamäti a veľmi často na ňu myslel. Párkrát ju zahliadol v meste, ale neodvážil sa osloviť ju. Len ju mlčky pozoroval. Sám bol zmetený z vlastných citov, ale musel pripustiť, že ho priťahuje od prvého momentu ich stretnutia. Nevedomky sa nad tých usmial a pomaly zaspával.

pokračovanie...