PRÍBEH - Láska si najde svoju cestu 3

pokračovanie ...


Barbore pripadal deň ako večnosť. Ako bez ducha sa vliekla z triedy do triedy a pomaly odpočítavala posledné hodiny nudného dňa. Ani spolužiačky si nevšímala a utápala sa vo vlastných myšlienkach, ktoré mala plnú hlavu. Nevedela sa ich zbaviť a tak ju sprevádzali na každom kroku. Zazvonilo na koniec poslednej hodiny.
„Konečne domov,“ vzdychla si nahlas a pobrala sa do šatne prezuť. Cestou k autobusovej zastávke stretla kamarátku a tak sa jej prihovorila.
„Ahoj Miška,“ pozdravila ju snažiac sa o úprimný úsmev. Miška je pekné dievča a svojimi veľkými modrými očami vie očariť nejedného chlapca. Barbora rozmýšľa či si je toho Miša vedomá a naschvál provokuje tých nešťastníkov alebo je pre nich natoľko očarujúca, že sa sami chytajú do jej láskavého náručia.
„Ahoj Baška,“ zvítala sa Miška, „dlho sme sa nevideli. Ako sa máš?“ spítala sa s úsmevom a čakala na kamarátkinu odpoveď.
„Mám sa ... no ... celkom dobre,“ trocha smutne skonštatovala Barbora. „A ty sa más ako? Ešte bývaš doma či už s tým priateľom?“ Rýchlo sa vypytovala, aby sa vyhla ďalším otázkam.
„Nieee, už dávno nebývam doma,“ hrdo sa pochválila Miša
„Tak už bývaš u toho tvojho priateľa?“ neveriacky vyzvedala Barbora.
„Áno!“ vzrušene zvolala, „a môžeš mi aj zablahoželať, lebo čakáme bábätko a v lete sa ideme brať,“ šťastne oznámila a modré oči sa jej zaleskli.
„Bože Miška, to je úžasné,“ s vyvalenými očami Barbora nemohla uveriť takej dobrej správe, „to ti gratulujem, bože, aká som rada,“ objala kamarátku a spolu sa tešili.
„Pred týždňom som sa to dozvedela?“ informovala Barboru tak hlasno, že sa všetci začali obzerať na dve usmievavé dievčatá.
„Ja nemám ani slóv,“ tiež nahlas zvolala a nevšímala si zvedavé pohľady okoloidúcich ľudí.

Spoločne nastúpili na prvý autobus a ďalej sa rozprávali o svadbe a dieťatku. Celú cestu prekecali, až kým Barbora nevystúpila. Cítila sa oveľa lepšie, veď jej kamarátka našla šťastie a priala jej to z celého srdca. S úsmevom na perách sa pobrala domov. Novú správu zvestovala mame a spoločne si vychutnávali večeru pri televízore v obývačke. Dobrá nálada vládla po celú dobu.

Barbora práve dojedla, keď jej zazvonil mobil, ktorý oznamoval novú prichádzajúcu správu. Lenivo ho zobrala do ruky a začala si čítať.
„Pre boha!“ vykríkla a znepokojene si ešte raz čítala správu, ktorá ju tak rozrušila. Písala jej najbližšia osôbka Zuzka, s ktorou má veľa pekných zážitkov a spomienok (guľovačka) a v tejto chvíli čítala tú najhoršiu správu, akú jej kedy poslala. Zuzka sa s ňou lúčila! Lúčila sa, lebo už nevládala, že všetci sú proti nej, že život nemá pre ňu zmysel, proste nevládze a že si to skočí. Barbora išla z kože vyskočiť, naskakovala jej husia koža a vlasy dupkom stávali od strachu. Hneď jej trasúcimi rukami odpísala, nech nerobí sprostosti a prosila ju, aby jej sľúbila, že si nič nespraví, že bude hneď u nej a všetko sa spraví. Kým sa Barbora rýchlo obliekla prišla odpoveď. Nervózne začala čítať a jej obavy sa zdvojnásobili. Lebo jej kamarátka nesľúbila nič, že jej je jedno komu ublíži svojou smrťou, ale že ju má rada a aj Peťa.

Strach, hrôza. To všetko Barbora cítila, keď bežala tmavými uličkami za Zuzkou. Ďaleko nebývala a keď už uvidela jej okno trocha sa upokojila. Bolo zavreté, svietilo sa v izbe, takže nemohla ešte skočiť z okna. Nedočkavo zazvonila a čakala. Po chvíli sa dvere otvorili a na veľké prekvapenie tak stála Peťova mama. Prekvapená Barbora ledva zo seba dostala :
„Dobrý deň, zavoláte mi Zuzku?“ chladno privítala
„Ahoj Barborka, rada ťa vidím, počkaj zavolám ti ju,“ s úsmevom dodala pani Janvičová a odišla, netušiac aké nešťastie sa m ohlo odohrať.
„Ďakujem,“ nervózne zakričala do prázdnych dverí a vyčkávala na Zuzku. Tá sa po chvíli objavila vo dverách. Jej zvyčajne milá a usmievavá tvár vyzerala hrozne a ustráchane. Mala uplakané oči, z ktorých ešte stále tiekli slzy po červených lícach. Celá sa triasla a ani nedokázala uprieť pohľad na ustráchanú kamarátku. Barbora ju rýchlo objala a utešovala. Zuzka sa jej zdôverila a všetko to zo seba dostala von. Vyplakala sa jej na ramene.
„Chúďatko moje, nemáš to ľahké,“ chápavo ju Barbora hladkala po hlave a utešovala, lebo veľmi dobre vedela ako sa cíti. Spomenula si ako takého obdobie prežívala ona a že to tiež chcela riešiť samovraždou, skoncovať zo životom! Rodinné problémy sú ťažké a niekedy potrebujeme pomoc pri ich riešení.

„Ak ešte raz dostanem takúto sms, tak ja osobne ťa zbavím života!“ žartovne nadhodila Barbora a videla ako sa kamarátka smeje. A o to jej išlo, rozosmiať ju.
„A teraz mi sľúb, že si nič nespravíš,“ pripomenula Barbora.
„Sľubujem,“ ubezpečovala ju Zuzka.
„To som rada a druhýkrát mi zavolaj a všetko spoločne vyriešime,“ sľubovala jej.


pokračovanie ...