PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 14

pokračovanie ...

„Ale, ja som sa už rozhod...“, chcela trvať na svojom, ale prerušil ju.
„Popremýšľaj o tom! A za skúšku naozaj nič nedáš! Daj mi šancu!,“ milým hlasom dodal. Mimika tváre sa mu ani o milimeter nepohla a tak mu Barbora nemohla čítať z tváre. Nevydržala jeho pohľad a tak znova hľadela do zeme. Začala premýšľať o jeho slovách. „Aj keď mal pravdu, že za skúšku nič nedám, ale čo ak to bude tak vážne, že keď sa som nou rozíde, budem zase len ja trpieť? Ale možno ubehne len týždeň a bude tomu koniec. Vtedy fakt nič nedám za skúšku.“ Nevedela čo chce a o to, to bolo ťažšie. „Je milý, páči sa mi, trocha na ľudí vyvíja tlak, ale celkovo je dobrý! Čo ak to budem neskôr ľutovať? Za skúšku nič nedáš!“ stále jej tie slová hučali v hlave! Nakoniec odpovedala.

„ Tak dobre, súhlasím a ....,“ znova nedopovedala, lebo v tom momente sa k nej Peter natiahol a jedným rýchlim pohybom si ju k sebe privinul, až cítila jeho vôňu. Šokovane, ale napriek tomu s úsmevom na tvári sa tomu pousmiala. Keď k nej skláňal hlavu, aby sa ich pery spojili v prvý bozk, tak sa všetci prítomný za nimi otočili a tajomne si šuškali o tom prekvapení. Barbora si všimla im pohľady a tak si zahanbene skryla tvár do Petrovej hrudi. Ten sa len usmial a ďakoval si, že nabral toľko odvahy a získal ju. Jemne ju objal a vtisol ďalší bozk na vlasy. Vdýchol ich vôňu a ešte viacej sa potešil pocitu, že mu patrí. Po celý zvyšný deň, mali oči len pre seba, nepotrebovali ani slová, len pohľady, ktorými skúmali jeden druhého. Na rozlúčku padli ďalšie bozky. Šiel ju odprevadiť domov. Pred dvermi zastal a jemne si ju otočil k sebe.
„Neľutuješ toho?“ potichu zaznela jeho otázka. Teraz zreteľne videla, čo jeho tvár prezrádza. Strach, nedočkavosť, úzkosť, napätie.
„To ukáže čas, či to budem ľutovať, ale zatiaľ to neľutujem.“ Napätie z tváre mu povolilo, ale stále tam videla, ako keby smútok. Rýchlo ho pobozkala, aby mu ten výraz z tváre zmizol a odišla domov. Zanechala ho samého, ale už s úsmevom na perách.

O hodinku sa objavil u Paťa. Celý šťastný sa mu šiel pochváliť, ale keď ho uvidel, ako sedí na gauči a upiera naňho zlostný pohľad, už aj jeho úsmev prešiel a radšej zastal.
„Čauko, ani neuveríš čo sa mi prihodilo,“ Peter načal hrozivé ticho a snažil sa o presvedčivý úsmev.
„Čauko?“ robíš si snáď zo mňa srandu? Kde v riti trčíš? Mal si dôjsť za mnou už poobede! Vieš si vôbec predstaviť, aký bol dnešný deň dôležitý?“ zakričal na Petra a šiel do kuchyne. Peťovi svitlo a teraz sa preklínal, že sa tu nemal ani ukázať, keďže zabudol na stretnutie. Radšej mlčal. Paťo ďalej pokračoval, ale už nekričal, napriek tomu cítil vážnosť jeho slov, „tak čo, kde si trčal, že si neprišiel na naše stretko? Dôležité stretnutie? Ani si nevieš predstaviť, ako som sa cítil, keď môj parťak nechodil a sám som bol zo štyrmi po zuby ozbrojenými gorilami! Začali ma podozrievať a poviem ti nebolo to príjemné!“ odmlčal sa, čakal či Peter niečo k tomu povie, ale keďže naďalej mlčal, pokračoval, „asi nie, keďže mlčíš! Ti pako, mohli ma tam kedykoľvek odbachnúť a nik by sa to nedozvedel. Tebe bolo prednejšie byť zarytý v nejakej sukni! Nemám pravdu? S ktorou kurvou si bol tento krát?“ dožadoval sa už odpovede.
„Nenazývaj ju kurvou,“ bránil sa Peter.
„Aha, takže predsa v tom bola ženská! Kvôli tomu, že nerozmýšľať hlavou, ale gaťami, som mohol prísť o hlavu! Tak to ti ďakujem!“ smutne dodal a sadol si naspäť na gauč.
„Paťo, nie je to tak!“ ďalej sa Peter bránil, „priznávam, zabudol som na to stretnutie, je mi to ľúto. Nechcel som ohroziť tvoj život!“ prisadol si k nemu ako kôpka nešťastia.
„Dobre, tento krát ti to odpúšťam, aj to len preto, že si mi ako syn,“ chlapsky ho objal a začal mu rozprávať celé dianie toho nešťastného stretnutia. Ako začal cítiť nebezpečenstvo, nedôveru a nakoniec neúspešný obchod.

Nasledujúce dni Petrovi a Barbore pripomínali raj. Neustále sa smiali, obdarovávali úsmevmi a bozkami. Barbora už pomaly zabúdala na bolesť a plne sa oddávala šťastiu po Petrovom boku. V piati deň ich šťastia sa vybrali na prechádzku. Slnko príjemne hrialo, vtáčiky pospevovali. Krajší deň už ani nemohol byť. Prechádzali sa medzi veľkými modernými domami a snívali o jednom z nich a o spoločnom bývaní.
„Naozaj ešte nič neľutuješ?“ padla nečakaná otázka.
„Zlatko, už som ti sto-krát povedala, že nie,“ s úsmevom rýchlo povedala, „ale keď sa mám priznať, tak kebyže si nepovedal tu vetu „Za skúšku nič nedáš“ povedala by som ti nie.“
„To myslíš vážne? Chcela si mi povedať nie?“ prekvapene si ju pozeral.
„Áno,“ zasmiala sa Barbora, „nechcela som ďalší vzťah, bála som sa, že zase niekoho stratím, koho budem mať rada a znova budem len ja trpieť,“ už zo smútkom v očiach dodala.
„Och, ti môj blázonko, mňa nestratíš,“ rýchlo ju objal a začal utešovať.
„Ale vtedy som ťa nepoznala.“
„A teraz?“ vyzvedal.
„Teraz viem, že ťa mám veľmi rada a nechcela by som o teba prísť.“ Ešte raz ju objal, spokojný s jej odpoveďou. Dali sa do kroku a ďalej si snívali svoj spoločný sen. Vrátili sa až na obed. Barbora sa šla najesť, kým ju Peter počká na lavičke. S úsmevom pobehovala po byte. Obed sa ešte varil, tak si aspoň spolu prezváňali. Vošla na balkón a jedným očkom sledovala svoju lásku. Mama jej tiež vysedávala na balkóne a ako vždy popíjala kávu s cigaretou v ruke.
„Mám priateľa,“ z ničoho nič vyslovila. Zarazila sa nad vlastnými slovami a nemohla uveriť, že práve matke to povedala. Už len čakala na reakciu.
„Viem, dopočula som sa!“ s kamennou tvárou dopotkla, „a môžeš si byť istá, že to tak dlho nezostane!“
„Čo?“ prekvapene s otvorenými ústami pozrela na mamu.
„Je to grázel a s takými nebudeš chodiť! A si ešte mladá na nejaký vzťah! Dobre si rozumela? Nechcem vás spolu vidieť!“ dôrazne dodala.
„Ale mama, ty ho vôbec nepoznáš! Kto ti zase kraviny nahovoril? Samozrejme všetkému uveríš! Nerozídem sa s ním! Onedlho mám osemnásť, to už sestra dávno chodila s Mišom!“ rozhnevane zízala raz na svoju mama a raz na Petra, ktorý sedel na lavičke. Tlačili sa jej slzy do očí.
„Povedala mi to teta Magda, že chlapci sa o ňom niečo dozvedeli, takže ti vravím, že ťa s ním už nechcem vidieť!“ Nato Barbora vošla dnu a mierila do svojej izby. Nemohla uveriť rozhovoru , ktorý sa pred chvíľou odohral. Premohli ju slzy a zo vzlykaním sa pustila do plaču. Preklínala všetkých, čo jej chceli zmariť šťastie a najviac svoju matku.

pokračovanie ...