PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 13

pokračovanie...

Váhala a znova sa vrátili dávne spomienky. Zlé spomienky, smútok pri srdci. Smutne kukala na displej. „Čo odpísať? Že neverím chlapom, v ich city a že stále klamu? Že zažila najväčšie sklamanie svojho života a znova to nechce prežiť? Tú bolesť, keď príde o milovanú osobu? Nie to nechce, ale čo potom napísať? Je milý, sympatický, trocha drzý, ale inak v pohode. Ale čo keď sa aj v ňom mýlim a spôsobí mi väčšiu bolesť?“ Uvažovala a minúty plynuli. Pozoroval ju a bola si toho vedomá. Nakoniec sa rozhodla. Odpísala.

„Neviem, či chcem mať priateľa.“
„Prečo?“ nedočkavo napísal a čakal, že sa dozvie, že mu prezradí príčinu, prečo nemá priateľa. Ale Barbora sa postavila. Zarazene vyskočil a skrížil jej cestu.
„Prepáč, ale idem už domov, je veľa hodín a budú sa čudovať prečo idem tak neskoro zo školy.“
„Prídeš ešte vonku? Budem ťa čakať.“
„Neviem!“
„Budem ťa tu čakať. Príď o šiestej a povieš mi odpoveď, či áno, či nie. Žiadne výhovorky. Zatiaľ sa maj.“ Trúfalo sa ešte usmial a sadol si naspäť na lavičku. Zakýval jej. Barbora sa len s otvorenými ústami otočila na opätku a neverila vlastným ušiam. Doma nad ničím iným nerozmýšľala. Mala tých slóv plnú hlavu.

„Budem čakať. Žiadne výhovorky.“
„A ten pohľad, zakývanie, to sa mi určite sníva! Nik nemá o ňa záujem, tak prečo tak zrazu? A taký sympaťák? Musím priznať, že je pekný, ale moje rany sa ešte nezahojili. Bože ako veľmi chcela mať niekoho pri sebe, dôverovať mu, ale na druhej strane nechcem podstúpiť to riziko, že s a znova zmýlim a príde to trpké sklamanie! Ďalšie by som neprežila! Ale čo ak...veď život si máme užívať....ale ak sa znova zaľúbi?.....čo potom?.....keď ho stratí?.....nie to nechce!...už nie....vzťah určite nie!“ spokojná zo svojim verdiktom sa pobrala vonku hľadať toho odvážlivca.

Šiesta hodina sa už blížila. Peter stále sedel na lavičke a nedočkavo odpočítaval minúty. Obzeral si okolie svojho domova a s odporom krútil hlavu. Neuveriteľné! Vravel si pre seba. Neveril, stále sa pýtal sám seba, kde nabral tu odvahu. Srdce mu radostne búchalo, modlil sa a stále odpočítaval minúty. Zazvonil telefón. Zdvihol.
„Prosím.“
„Kde trčíš? Nikde ťa nemôžeme nájsť. Viem, že sme to prehnali a chcem sa ti ospravedlniť,“ vyriekol Paťo. „Už ťa s tým nebudeme otravovať, vážne. Môžeme ti to aj sľúbiť,“ pokračoval.
„Nemus...,“ chcel povedať Peter.
„Naozaj, nehnevaj sa. Zmení sa to...“
„...naozaj sa nemusíte osprav...“ stále nedokončil Peter.
„Bolo to od nás blbé, mali sme si uvedomiť, že aj ty máš svoje hranice....“ v rýchlosti odprosíkal Paťo.
„Paťo!“ skríkol už po ňom Peter. Paťo stíchol a konečne začal počúvať.
„Počúvaj veľmi dobre, nebude sa mi to chcieť opakovať! Nemusíte sa ospravedlňovať aj keď ste to prehnali. Nie som naštvaný, a uvedomujem si, že som vám už dávno mal povedať, nech ma necháte na pokoji, čo sa týkalo Leni. Takže sme si kvid,“ vyjachtal zo seba Peter a usmial sa sám pre seba.
„Čomu, ale skôr komu môžem vďačiť, že ťa prinútil k toľkým „vznešeným“ slovám?“ čudoval sa s rehotom Paťo.
„Paťo!“ znova naňho skríkol. „Myslel som to vážne a ty znova začínaš!“ išiel od hnevu puknúť.
„Nie, nie, sorry to nebolo naschvál....ale musíš priznať, že niečo to zapríčinilo“ zvedavo naznačil. Peter sa znova usmial a prešiel ho hnev. Pohľadom zatúlal k výškovému paneláku kde bývala Barbora a spomenul si na ich rozhovor, či skôr sms-kovanie.
„Máš pravdu, je v tom niečo!“ priznal sa Peter.
„A môžem sa dozvieť čo?“ naliehal Paťo. Napínal ucho k telefónu a nedočkavo čakal na odpoveď.
„Ak si pamätáš to dievča, čo sa mi páčilo a občas sme ju stretli na námestí v meste....“nedokončil, lebo mu znova skočil do reči Paťo.
„Myslíš princeznú?“ začínal chápať Paťo.
„Áno tu princeznú,“ podráždené potvrdil, „tak dneska som sa s ňou stretol a nie len to....zoznámili sme sa a...“ chcel pokračovať.
„A? no vrav,“ vyriekol, ako malé dieťa čakajúce na svoju obľúbenú hračku.
„Ak ma mieniš v kuse prerušovať, tak sa na teba vykašlem a nič ti nepoviem,“ na to už bolo ticho a tak vedel, že to zabralo, „no a začali sme si písať cez mobil, kde som sa jej spýtal na priateľa. Žiadneho nemá, čo ma potešilo a tak som sa jej spýtal, či nejakého chce, teraz trčím na lavičke a vyčkávam jej príchod, aby mi mohla povedať svoju odpoveď. To je všetko, už môžeš kecať.
„Veď to je super,“ ako na prvé sa zmohol Paťo. „konečne budeš mať tu babu a budete spolu chodiť, mať deti a ...“
„Čo? Brzdi!“ šokovane si premietal tie slová, „až tak ďaleko nie sme a ešte vôbec neviem odpoveď, tak sa zbytočne neteš,“ pripomenul mu Peter.
„Ty máš za šťastie,“ smutne zvestoval Paťo. „Byť na tvojom mieste som celý bez seba,“ prezradil mu.
„Veď aj som.“ A zložil. Zbadal skupinku v ktorej dominoval jeho brat. Krútil sa okolo svojej priateľky Zuzky a ďalšie dve baby sa vliekli za nimi. Pobral sa k nim. Ešte mal par minútiek času. Nakoniec išiel s nimi na zastávku kde bolo ich hniezdočka počas ťažkých letných dní. Vysedávalo sa v chládku zástavky a živo debatovalo o všetkom. Zuzka volala Barbore nech sa k nim pridá, ale neprezradila, ž je Peter s nimi.

Barbora práve vychádzala z vchodu, keď jej oči padli na prázdnu lavičku. Cítila trocha sklamanie ale aj radosť. Odišiel a určite to nemyslel vážne. Potešila sa tejto predstave a utekala na zástavku. Zbavila sa ďalšieho bremena odpovedať na takú chúlostivú otázku aj keď bola rozhodnutá s odpoveďou NIE! Vyšla z poza rohu keď jej oči zostali na usmiatej tvári Petra, ktorý sa na všetkom zabával. Uvedomila si, že prekukol jej myšlienky a myslel si, že sa potešila tomu, keď ho na lavičke nečakala. Usmial sa ešte viac, čo ju popudilo. Ako sa môže s ňou tak zahrávať? Nemá na to pravo, ale napriek tomu sa tiež pousmiala, aby zakryla skutočnú tvár, pocity. Oči z nej nespúšťal a otvorene si ju prezeral od hlavy až po päty. Cítila to na každom svojom kúsku tela, ale nepozrela jeho smerom. Hodinu sa jej darilo zapájať do načatých rozhovoroch priateľov, ale nakoniec to vzdala. Tie témy ju nebavili a tak sa oprala o bočnú stenu zástavky, kde visel zoznam odchádzajúcich autobusov.

Nečakane k nej prehovoril, „tak ako si sa rozhodla?“ a ďalej ju skúmal svojim pohľadom. Nikto ich nepočul, boli kúsok ďalej než ostatný. Peter sa opieral o susediacu stenu a vyčkával. Stále vyčkával. Barbora len do zeme čumela, ako keby tam objavila zlatu mincu zaliatu v betóne. Keď naňho pozrela, musela uznať, že sa jej páči. No na veci to nič nemení a nakoniec prehovorila.
„Ja .... naozaj nemôžem...nešlo by....nechcem vzťah.....v živote som sa už poučila....je mi to ľúto, ale odpoveď znie NIE!“ a znova sklonila hlavu k zemi. Čakala, že odíde, alebo jej aj vynadá, že strácal čas, ale nič také neprichádzalo. Znova zdvihla hlavu a Peter len kukala do jej modrých očí.
„Za skúšku nič nedáš!“ pokojne povedal.

...pokračovanie...