PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 12

pokračovanie ...

Peter si to rúbal diaľnicou. Mal nasmerované do Martina, domov. Myšlienky mal plnú hlavu a potreboval sa ich zbaviť. Ľahne si a celý deň nevytiahne päty z domu. Zaparkoval pred panelákom, aj keď riskoval, že ho uvidia susedia, či ešte horšie, rodičia. Bolo mu to jedno. Bol pri vchode, keď šla okolo kamarátka jeho bratovej frajerky Lucia. Pozdravili sa a spýtala sa ako sa má. Ako sa rozprávali, Peter si všimol, že akurát ide Barbora po chodníku. Všimol si, že ma tašku, tak išla asi domov zo školy. Lucia jej zakývala a zakričala či ide domov.
„Hej, idem zo školy,“ odpovedala jej Barbora.
„Ty ju poznáš?“ rýchlo sa spýtal Peter Lucii.
„Jasné, veď je to kamarátka.“
„Môžeš ju zavolať?“ poprosil ju s nádejou v očiach. Prikývla, aj keď bola zvedavá načo.
„Baška? Môžeš sem na chvíľu prísť?“ znova na ňu zakričala, kým sa za roh paneláku nestratila.
Zastala a váhala. Modlil sa, aby si to nerozmyslela. Nakoniec sa otočila k nim a mierila tým smerom. Zrazu mu bolo teplo, nevedel ako sa chovať a čo vlastne hovoriť. Len ju hypnotizoval očami a čakal kým dôjde.
Kráčala unaveným krokom. Stála pred nimi a prvé, čo si všimol boli oči. Také pekne, ale zároveň smutné. Rozmýšľal, čo môže byť dôvod toľkého smútku. Naposledy, ked ich videl boli žiarivé a vyzerala šťastná, preto ho tak upútala. Mal nutkanie sa to dozvedieť a to akýmkoľvek spôsobom.

„Ako sa máš?“ lenivo sa Lucii opítala. Tvár jej zahaľoval smútok, oči boli neprítomné a slová bez duše. Dlhé hnedé vlasy jej povievali v slabšom vetríku a občas dopadli na tvár. Stojac ako svieca pred vyhorením, vyzerala ako zakliata víla. Peter z nej nespúšťal zrak a nemohol uveriť takej zmene. Uvažoval, ako sa jej prihovoriť. Rozveseliť ju. Vydieť ju šťastnú, ale všetky myšlienky zavrhol.
Skúmavému oku neunikla ani pred Luciou. Vedela, aká je príčina toho všetkého, ale tiež nevedela ako to odvrátiť. Pokrútila hlavou.
„Ešte stále ťa to neprešlo? Mala by si na to všetko zabudnuť a to čím skôr. Je to už 2 mesiace,“ dohovárala jej a súcitne ju pohladila po chrbte. Pozreli si do očí, ale skôr ako zareagovala a chcela všetko zapreť, Peter sa k nej nahol a rukou sa oprel o jej plece.
„Tak čo, ako sa máme? Ja som Peter,“ vysúkal zo seba, ale hneď ako to vyslovil si pre seba zanadával. „Chovám sa ako idiot. Určite mi vynadá, že si tak dovolujem. Bože, som za magor.“ Vravel si a čakal na odpoveď.
„Si nejaký drzý mladý,“ vniesla mu do tváre a zo smutnej tváre sa zmenila na zlostnú. Kukala naňho ako na votrelca, a k tomu ako nenávideného. Zbadal ten pohľad plný nenávisti. Odstúpil od nej tak rýchlo, ako keby horela. Nenávidel sa. Vložil ruky do vrecák a previnilo sa ospravedlnil.
„Prepáč, nechcel som ťa uraziť, ani nijak ublížiť,“ úprimne priznal. Nastalo ticho, ktoré sa nieslo vo vetri. Lucii to už bolo trápne, nevedela čo robiť a ani čo hovoriť. Odišla s vysvetlením, že sa ponáhľa do posilovne. Ostali sami.

„Možem to napraviť? Napríklad, že ťa pôjdem odprevadiť domov a pomožem ti s taškou?“ Ponúkol sa a tak neodmietla. Mlčky mu podala ťažkú tašku a vykročila smerom domov. Dobehol ju a zase si ju obzeral.
„Nestretli sme sa už niekde?“ nenápadne sa spýtal. Samého seba prekvapilo, ako veľmi mu na tom záleží, ale odpoveď ho sklamala.
„Nie prečo! Už si ma videl niekde? Si vlastne odtialto?“
„Áno som, z toho paneláku, kde sme stáli pri ňom.“
„To vážne? Ja bývam v tomto oproti, ale teba som si tu nikdy nevšimla.“ Peter postrehol, že nenávidení pohľad zmyzol a nahradila ho zvedavosť.
„Je to zaujímavé, čo?“ musel súhlasiť.
„Ale neodpovedal si, či si ma ty niekde videl.“ Váhal. Povedať jej to a pripomenúť sa jej, alebo počkať nech si sama spomenie. „Ale čo ak si nespomenie! Veď to bola len chvíľa čo sa stretli! Ale tie pohľady, ten pekný úsmev, tá pusa na zoznámenie a skrytá zvedavosť? Namýšlal som si to všetko, alebo naozaj nič významné sa tam neudialo! Už mi šibe! Naozaj mi preskočilo! A kde má vlastne svojho priateľa? Veď práve on by jej mal niesť tú tašku a výtať ju, keď prišla zo školy,“ premýšlal, ale odpovede nenašiel.
„Neviem, ale si mi akási povedomá, možno som ťa niekde v meste zazrel. Alebo tu na sídlisku, veď sme skoro susedia,“ nahlas za zasmial, čím rozveselil aj Barboru.
„To je pravda,“ usmiala sa tiež. Prechádzali popri lavičke, keď sa nečakane opítal.
„Nesadneme si na chvílu? Pokecame,“ navrhol a horlivo prosíkal, aby odpoveď znela áno.
„Ale ja ......dobre, len na chvílu,“ nakoniec súhlasila. Usadili sa a najprv mlčky po sebe kukali. „A o čom chceš kecať,“ prerušila ticho a vyzvala ho. Chytil sa návnady. Ubehlo už 5 minút a stále sa rozprávali. O škole, rodičom, súrodencoch, kamarátoch. Keď to už nevydržal vypital si jej mobil, ktorý žmolila v rukách. Vyznal sa v nich a tak predstieral záujem. Potom zacal pisať sms-ku. Začudovane sa pozerala a nemohla veriť, čo práve robí. „Veď on si na drzovku píše odo mňa správu a ani sa ma nespítal!“ pohoršene z neho nespúšťala oči.

Potom jej ho podal. Zistila, že to vlastne jej písal. Čudovala sa prečo sa to rovno nespital, prečo práve takou formov, mobilom. Čítala riadky. Pítal sa, či má priateľa. Zapojila sa do tej hry a tak začala odpisovať. Bolo jej to divné, veď sedeli od seba ani nie meter.
Odpísala – „Nie.“
Nato jej znova odpísal – „A chcela by si mať?

pokračovanie ...