PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 11

pokračovanie...

Neskúsený nováčik Peťo utekal do budovy, až na druhé poschodie, kde sa zrazil s Tomášom. Našťastie z jeho tímu. Ten mu rukou naznačil, že ho sleduje protihráč a že je za stenou, o ktorú sa opierajú. Naznačil mu nech ide doprava a on doľava, aby ho obkľúčili. Napäto sa vynoril z poza rohu, kŕčovito zvieral zbraň a nakoniec zbadal ciel a vystrelil. Protivník bol chrbtom a dostal to rovno do zadku.
„Áuu,“ ozval sa nespokojne a šúchal si zadok, „ti šibe, do zadku?“
„Začína sa mi to páčiť,“ vyškieral sa mu Peťo. Pohľadom sledoval svojho protihráča ako schádza dolu schodmi, k hlavnej budove oznámiť, že bol trafený a skončil hru.
Pomalým krokom sa vydali na cestu. Pri prvej chodbe sa rozdelili a tak Peter zostal zase sám. Modlil sa. Hľadal nejaký úkryt, alebo skrýšu, ale nič sa mu nevidelo dobré. Nakoniec našiel rúru, do ktorej sa vopchal. Bola tesná, ale zmestil sa.

„Radšej budem zalezený, ako to vychytať do hlavy či zadku,“ hundral si a čakal na prvého nešťastníka. Vynikajúci rozhľad budovy mu umožnil pozorovať schody, a ďalšie dve chodby. Započul šuch a tak sa sústredil. Po schodoch sa rútil Juro. Spoluhráč. Sledoval ho, čo zase vymyslí. Ten sa ako opica vyštveral nad schody a visel na jednej malej tyčke vo výške 3 metrov. Zachytil sa o stenu rukami aj nohami a vyčkával na svoju korisť.
„Bože,“ v duchu si vravel Peťo, „ten nebožtík to neprežije.“ Bol to hrôzostrašný pohľad, keď zoskočil na prvú obeť. Zlietol ako vták a tvrdo dopadol na protihráčovi, ktorý od údivu nestačil ani reagovať. Ťažko dopadli na zem a Juro sa poistil a strelil doňho. Zviazal mu na chrbte ruky a s úsmevom odišiel. Ten sa snažil postaviť, ale nedarilo sa mu to. Bezvládne tam zostal ležať. Peter pozrel za Jurom, ktorý zase sliedil za ďalším nešťastníkom. Pokrútil hlavou.

Hra nemala konca. Pred očami sa mu vynárali chalani, ale nestrieľal, lebo by sa prezradil a k tomu si tak neveril, že sa vôbec trafí. Trvalo to už 2 a pol hodiny. Nakoniec im oznámili do vykrofónov, že zostali len 4. Paťo , ktorého ani raz nezbadal, opica Juro, Maroš a on. Už to tam dlhšie nevydržal. Vstal a šiel do terénu. Ako vyšiel zo skrýše, všimol si ho Paťo. Vedel kde sa Peter skrýva, ale nechcel sa aj on prezradiť, keďže sa skrýval necelé 2 metre od neho v kope lístia. Vyhrabal sa s pod neho a nasledoval Peťa. Ten nič netušil. Paťo sa zadúšal smiechom ako kráčal za jeho chrbtom a napodobňoval ho. Keď sa postavil ku stene a vyzeral poza nej, tak mu až na krk dýchal, ale Peter nič. Keď to už nevydržal, potľapkal ho po pleci, na čo sa Peťo zľakol a vykríkol. Dostal strelu a tak aj od bolesti vykríkol. Patov smiech sa niesol celou budovou.
„Kde si trčal,“ sťažoval sa Peter.
„Kde? Veď pri tebe,“ odpovedal.
„Nikde som ťa nevidel.“
„Bol som v tom listí hneď vedľa teba.“
„Čo? To si tam ako mohol vydržať.“
„Musel som! A keby nebolo teba a tvojho blbého nápadu vliezť do tej rúry, tak tam nie som ani 10 minút a skočím po prvom, kto príde. Ale skazil si mi plány! Nemohol som odtiaľ odísť, lebo by si si ma všimol.“ Vysvetľoval Paťo.
„A prečo si na mňa neskočil, keď som sa pchal do tej rúry?“
„Chcel som ti dať viac nadeje na prežitie,“ smial sa mu.
„Tak to vám ďakujem gentleman,“ urazil sa Peťo. Kráčal chodbou k hlavnej budove.

Potom už všetci čakali na koniec. Cez kamery pozorovali naháňajúcich sa chalanov.
„To sú za magori,“ ozval sa Milan a ďalej sledoval naháňačku. Nakoniec Paťo zasiahol Maroša a tak mu zostával len Juro. Ten sa zázrakom vyhýbal kamerám, lebo ho nikde nebolo vidno.
Kým Paťo obehol celú budovu 3x, Juro si v kľude na streche pofajčieval. Ked zistil, že dostať sa hore bolo jednoduchšie, než dole zliesť, museli mu pristaviť rebrík. Nemohli uveriť ako sa tam dostal, ked všetky okna na hornom poschodí majú mreže a ako sa mohol udržať na tej stene. Ešte raz si prezreli záznamy a spoločne sa smiali. Víťazi si gratulovali a porazení platili v bare. Pilo sa, zabávalo sa, radosti bolo až na rozdávanie.

Čas plynul a s ním aj vylomeniny, ktoré vymýšľali. Naháňačky po poli, čo si odskákali najviac tlmiče, kto koho viacej opije a skôr sa dostane domov, robiť kaskadérske kúsky na letisku v Tomčanoch.... Zábava nikdy nekončila, život bol rušný. Peter bol šťastný, že mohol toto všetko zažiť. Našiel si dobrých kamarátov, ale aj nepriateľov. Nečudo. Paťo s Marošom boli dosť vplyvný ľudia a Peter sa len učil ich tajomstiev života. Naučili ho biť, začal aj zápasiť v kixboxe v nelegálnych zápasoch a bol jeden z najlepších. Bol ako v nebi. Predtým bol nikto. Teraz sa ho starší a omnoho mohutnejší báli a mali pred ním rešpekt. On sa nebál nikoho udrieť, až Paťovi bolo ľúto, že ho to naučili. Baby za ním lietali ako na med. Držal si ich od tela, nebol moc skúsený a našťastie nebol chlipný.
Jedinej , ktorej dovolil motať sa okolo neho je Paťova sesternica Lena. Už dávno jej dal najavo, že nechce s ňou chodiť, ale nevzdávala sa. Zakaždým len flirtovali, bozkávali sa, ale nikdy nič viac. Dokonca mu raz vliezla do postele, keď prespávali u Pata. Keď ju poprosil, aby odišla, vyhovorila sa, že sa bojí búrky, ktorá aj naozaj bola. Vedel, že je to výhovorka, ale nechal ju tam.
„Veď posteľ je veľká,“ pomyslel si a zase zaspal. Ráno si z neho robili srandičky, že sa spolu vyspali, čo ho dosť štvalo.
„Nič sa nestalo!“ kričal na nich, „s Lenou by som sa nikdy nevyspal.“ V tom sa objavila vo dverách. Otvorila ústa v údive, potom zovrela päste a rázne odišla. Všetci pokrútili hlavami, že to prehnal.
„To všetko kvôli vám!“ naďalej kričal, „nikdy....naozaj nikdy s nou nič nebudem mať a to je moje posledné slovo! Rozumiete? Už žiadne rečičky nechcem o nás počuť! Nikdy!“ odišiel von, nasadol do auta a odišiel preč.
„Kam išiel? Veď to tu dobre nepozná,“ čudoval sa Maroš.
„Mal pravdu, už sme to aj mi prehnali, dobre vieme, že nič nemajú spolu a ani nebudú mať, po me ho nájsť,“ zdvihol telefón a volal mu. Nedvíhal.