Polovica z tohoto príbehu je skutočná. Tá druhá je vymyslená. Vymyslená kvoli všetkým ľuďom, ktorí možno práve v tejto chvíli strácajú čas, pretože práve teraz im čosi krásne okolo nich uniká.......Láska.......
Bolo raz jedno dievča, ktoré sa prvýkrát zaľúbilo. Cítilo lásku ku kamarátovi. Bálo sa mu to povedať, no nabralo odvahu. Poznalo ho dobre. Preto vedelo, že jediný kto týmto niečo stratí, je ona. Jedine ona bude trpieť, ak jej lásku neopätuje. A navyše dievča nechcelo aby chlapec trpel. Preto sa rozhodla mu to povedať. A povedala... Chlapec to vôbec nečakal, a vysvetlil jej, že k nej nič necíti. A dievča plakalo. Cítilo sa ako bez duše...Ten týždeň bol nekonečne dlhý...A srdce tak strašne bolelo. Chlapec ju mal veľmi rád. Deň čo deň na ňu myslel, deň čo deň rozmýšľal o tom ako sa má, o tom ako veľmi jej ublížil. Volal jej, no nedvíhala telefón...písal jej, no neodpisovala...Jeho posledná smska znela: Prosím neplač. Ak ma máš skutočne rada, neplač. Vtedy to dievča pochopilo. Napísalo mu, aby sa o ňu nebál, že všetko raz bude dobré, len to chce čas. Chlapec si želal, aby ostali priateľmi. Nech sa stane čokoľvek. Navždy. Ona mu to sľúbila. Z lásky k nemu. Ostali dobrými priateľmi dodnes a každý si našiel toho pravého...Priatelstvo je niekedy viac ako láska.
,, Priatelstvo je láska bez krídel“ (G.G.Byron)
Na inom mieste tohoto sveta žil chlapec. Mal taký istý problém ako toto dievča. Vedel, že nechce aby táto kamarátka ostala len kamarátkou. No bál sa. Toho, že ho odmietne. Toho, že stratí kamarátku. Toho, že ona necíti tak ako on...že sa sklame. A preto sa rozhodol mlčať. V jeden deň sa však stalo to, čo nik nečakal. Dievča zrazilo auto. Ostala ležať v kóme. Týždeň...dva...mesiac...Chlapec si uvedomoval, ako veľmi mu chýba. Každý jeden deň, keď ju nevidí, keď nemôže počuť jej hlas, keď si v škole nemôže sadnúť vedľa nej, keď necítí jej vôňu. Keď jej večer prezvoní, no ona už nemôže odzvoniť. Keď jej napíše email, no ona si ho už neprečíta. Keď jej obsadí v autobude miesto, no ona už nepríde. Chlapec otvorí dvere na jej nemocničnej izbe. Vezme papierik a trasúcou sa rukou začne písať: ,,Chcel som ťa mať rád. No nestihla si mi to dovoliť.“ Zo slzami v očiach jej ho vloží do ruky a odchádza... Prichadza do školy...kráča ku svojej skrinke a pri nej stojí jej najlepšia kamarátka...Po lícach sa jej kotúľajú slzy a v rukách mobilný telefón...Vedel čo sa stalo... Netrebalo slová....Jej kamarátka sa mu hodila okolo krku so slovami: ,, Viem že si ju ľúbil. Ale aj ona ľúbila teba...“
Hoci je dnes tento chlapec dospelý, má priateľku, skvelú prácu a na prvý pohľad bezchybný život, dodnes si neodpustil tú chybu, tú, že sa mohli ľúbiť...no bolo neskoro.
,,Nikdy nezraď svoje srdce.“
Ďakujem ti, že si toto prečítal až do konca. Že si si našiel tých 5 minút...Že si sa na chvíľku zastavil a zamyslel sa, nad tým ako chceš raz skončiť. Či ako to dievča alebo tento chlapec.
Ak by si mal ešte posledných 5 minút času, čo by si urobil? Komu by si zavolal a čo by si mu povedal? Tak na čo do čerta ešte čakáš....???