Muž pod garážovou bránou

Vraciate sa večer domov a pod garážovou bránou pri paneláku zazriete siluetu ležiaceho nehybného muža. Čo spravíte?
Zistíte, či žije. Ak žije, či nie je zranený. Ak je zranený, zavoláte záchranku a pokúsite sa mu podať prvú pomoc. Čo iné?


Čupol som si k nemu, posvietil som mu do tváre mobilom. Muž mal zatvorené oči. Nepoznal som ho. Nezdalo sa, že dýcha. Pane, čo je vám? Je vám niečo? Prihováral som sa mu.
Nereagoval.
Chcel som mu potlapkať rukou po líci, skúsiť, či sa nepreberie, ale skôr, než som sa ho dotkol, mi napadlo, že mohol spadnúť a zraniť si krčnú chrbticu a ja by som mu mohol potlapkaním poškodiť, tak som ho len pohladkal.
Bože, hladkám tu cudzieho muža po líci, prišlo mi to blbé, presunul som ruku na krk, že skúsim či má tep.
Chlapík pootvoril oči. Nepohol hlavou ani zrakom, len pootvoril oči. Žije!
Pane, ste zranený?
Eeee, vyšlo mu z úst. Oči zostávali nehybné, zato lavá ruka sa odlepila od tela na pár centimetrov a zase spadla naspeť.
Čo sa vám stalo? Môžete hovoriť?
Eeee. A pohyb rukou.
Ja neviem, ako vyzerá porážka, ale prvé, čo mi napadlo bolo, že má porážku.
Vydržte pane, zavolám vám pomoc.
Eeee. A zase tá ruka.
Vybral som mobil a vytočil 112-ku. Leží tu bezvládny muž, má pootvorené oči a trochu hýbe lavou rukou, ale nedokáže hovoriť. Vyhŕklo zo mňa, len čo sa ktosi ozval na linke.
Počkajte, prepojím vám zdravotníkov. Dokelu, to bola len operátorka.
Z mobilu sa ozval zdravotník. Zopakoval som mu presne to, čo som predtým povedal operátorke.
Neni opitý? Spýtal sa zdravotník.
To neviem. Povedal som.
Nakázal mi zostať na mieste a čakať. Žiadna rada, čo mám s tým mužom robiť, len čakať.
Čupol som si naspeť k mužovi. Vydržte, zavolal som vám pomoc. Povedal som mu čo najpokojnejším hlasom.
Mužovi sa podarilo vsunúť ruku do náprsného vrecka. Vytiahol odtial mobil. Zavolajte mojej žene. Povedal.
Hovorí, hýbe sa.
Zobral som do rúk jeho mobil. Tenučký, lahučký s velikým displejom, ovela modernejší ako ten môj.
Ako ju tam máte poznačenú?
Mamina.
Našiel som v kontaktoch maminu a vytočil som. Predstavil som sa keď zdvihla a povedal som je o bezvládnom manželovi a o záchranke.
Vy ste volal záchranku?
Áno, veď vôbec neragoval.
Hneď prídem. Povedala.
Bývajú hneď tu v druhom vchode paneláka.
Príde vaša žena, povedal som chlapíkovi. Čo sa vám stalo?
Prst, povedal, volačo mam s prstom.
Vysúkal spod seba pravú ruku a ukazoval mi ukazovák neprirodzene ohnutý dozadu. Aj by som uveril, že má zlomený ukazovák, keby s ním nehýbal hore dolu bez akéhokolvek náznaku bolesti. Jeho prst vôbec nevyzeral ako vykĺbený, skôr akoby mal odjakživa hyperpohyblivý kĺb. Nechcel som ale podlahnúť povrchným dojmom, hneď prídu zdravotníci, povedal som mu. Čo sa vám prihodilo?
Asi ma jeblo. Muselo ma jebnuť.
Jeblo ako porazilo alebo jeblo ako hodilo o zem? Premýšlal som.
Dorazili mestskí policajti. Muž a žena. Policajt začal komunikovať z bezvládnym chlapíkom, policajtka so mnou. Ani policajt nevedel zistiť, či je ten človek opitý alebo nie.
Nezdá sa, že by bol opitý. Povedal policajt.
Zavolám vám sanitku? Spýtal sa ležiaceho muža.
Chlapík pridvihol ruku, akoby mu ruka mohla pomôcť lepšie sa vyjadriť a potom z neho vyšlo krátke ale zrozumitelné, mam vypite. Pre istotu to ešte zopakoval. Mam vypite. Prst viac nespomínal.
Prišla jeho žena. Bolo vidno, že je nahnevaná, ale snaží sa držať. Bola slušná. Zohla sa k mužovi a čosi mu hovorila. Neviem čo, videl som ako sa jej otvárajú ústa, ale nepočul som žiadny zvuk, celú moju mysel zamestnávali výčitky. Chlapík si vypil, neudržal sa na nohách a ja som, na hambu celého paneláka, zavolal 112-ku.
Položil som jej ruku na rameno, aby som upútal jej pozornosť. Prepáčte, že som volal záchranku, ale on vôbec nereagoval, povedal som jej, keď sa obzrela.
To je v poriadku, odpovedala.
Muža sme zdvihli a odviedli domov. Kým sa jeho žena mocovala s rozheganým zámkom na vchodových dverách, mužovi sa niekolko krát podlomili kolená. Celú jeho váhu sme držali my s policajtom. Nebol ťažký. Zdalo sami, že to trochu hrá, že keď ho už držíme, tak musí byť bezvládny a nohy sa mu podlamujú naschvál.
V byte sme ho opreli o stenu na chodbe. Báli sme sa ho pustiť, či nespadne, ale jeho žena nás nepozývala do vnútra, tak sme ho tam nechali stáť. Ďakoval a na rozlúčku nám vrelo podal ruku.
Laco Remeň