Bolo to na návšteve u starej mamy, keď sa začali diať veci. Najprv som si uvedomil, že som sám. Jednoducho, nikde som nenašiel živú bytosť. Zato som našiel voľne pohodenú batožinu na dvore. A na dvore toho bolo viac, čo tam nepatrilo. Všetko to malo trochu iné farby, svojim spôsobom vyblednuté alebo zošednuté. Radšej som nevzhliadol k oblohe, ale vedel som, že to, čo tu svieti, nebude jesenné slniečko.
Niektoré objekty akoby patrili do minulosti, do tej, ktorej som bol svedkom pred pár rokmi. Ale aj do inej, vzdialenejšej, ktorú si pamätať nemôžem, alebo by som aspoň nemal. Ďalšie veci zas budili dojem, že patria do iného sveta, že si ich stará mama možno raz kúpi, alebo že by si ich možno už kúpila, keby sa okolnosti boli vyvíjali inak. Každopádne to nebol dvor u starej mamy, na ktorý som bol zvyknutý. Každopádne to nebol svet, na ktorý som bol zvyknutý. Musel som si predsa otestovať, či fyzikálne zákony sú také, na aké som zvyknutý, alebo vôbec nie.
Vo vnútri v dome jedny dvere nemali kľučku. Proste výzva. Prejsť skrz ne ako duch som síce nedokázal, nejako sa mi však podarilo ich otvoriť a znovu zatvoriť po tom, ako som objavil, že je za nimi stále spálňa.
Vybral som sa znovu von a cez presklenú verandu som videl, že na dvore je už čulý ruch domácich zvierat. A uprostred čulého ruchu domácich zvierat je babka. Mňa si nevšimla. Vyšiel som z verandy von, avšak tu sa na mňa vrhla agresívna kačica, mama a adoptívna mama veľkého húfu malých kačiatok, ktoré sa bezstarostne pásli pred domom. Bol som nútený ustúpiť. Vlastne mám pocit, že to boli až dve agresívne kačice.
Cez hlavný vchod som sa von dostať nemohol. Tak som šiel proste bokom. Ani som si veľmi neuvedomoval, že by tam mala byť stena zo skla a tehál, len mi to tak nenápadne, na pozadí, preblesklo mysľou.
Z verandy von vedú schody, takže keď som prešiel netradičným spôsobom, stál som pár desiatok centimetrov nad zemou. Rozhodol som sa preskúmať možnosti lietania.
Dvor som nechal dvorom a šiel preskúmať koruny stromov za lúkou. Upútala ma však veľmi pekná kompozícia mladého stromčeka s farebnými listami, nejakej suchej trávy a veľkých zelených listov bodliaku. Detailne som si ju obzeral z každej strany, z niektorých dokonca viackrát, a ľutoval, že so sebou nemám fotoaparát. Povedal som si, že sa sem ešte musím vrátiť.
Ešte som si obzeral aj iné veci na lúke, vrátil som sa však k mojej najkrajšej kompozícii. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa to tu medzičasom zmenilo. Už to bol len obyčajný kus lúky, podobajúci sa na každý iný. Radšej som sa vydal preč na ulicu a k hlavnej ceste.
Ako som letel ulicou, ani som si neuvedomoval, že letím čoraz nižšie a domy sa začínajú rozplývať a namiesto nich sa objavuje niečo úplne iné. Proste som sa zrazu uvedomil, že kráčam chodbou vydláždenou modro-sivými dlaždicami a spôsob, ako sú uložené na podlahe, stenách a strope je veľmi zaujímavý, priam očarujúci.
Obdivujúc architektonické dielo anonymného mesta som kráčal chodbou a po schodoch až som došiel na rázcestie. Vpravo aj vľavo schody nadol. Po krátkom zaváhaní som sa vydal vľavo. Vedel som, kam vedú. Do metra.
Stanica metra bola ešte zaujímavejšia ako spleť chodieb. Samozrejme. Ako som vchádzal, naskytol sa mi výhľad na celú dĺžku stanice. Bola ladená do hnedo-oranžova, dlaždice však boli uložené vo veľmi podobnom očarujúcom vzore. Po mojej pravici za chrbtom ústili koľaje do temného tunela, avšak vpredu, vpredu polovička stanice metra ústila von na svetlo.
Na rozdiel od chodieb, stanica bola plná ľudí. Respektíve poloplná. Klasická zmes obyčajných anonymných ľudí, možno pôsobili trošku viac animovane a menej reálne ako iné detaily. Detaily boli všade, kam som sa len podíval, zaujímavé lampy, prasklinky a špinky na podlahe, len reklamné pútače boli detailné všade, len nie tam, kde bola reklama. Asi preto, že som ju nechcel vidieť. A tá časť stanice, z ktorej som prišiel, bola dosvietená umelým osvetlením, ktoré napodiv veľmi dobre ladilo s rozptýleným denným svetlom v druhej časti.
Koľaje boli takmer v jednej úrovni s nástupišťom, len trochu nižšie. V strede však medzi koľajami pre oba smery boli tretie. A nie obyčajné. Mali premenlivý rozchod. Na vlastné oči som videl, ako vchádzajúci vlak odbočil na túto tretiu koľaj a kolesá sa plynule od seba vzďaľovali a zase k sebe približovali, čo sa na rýchlosti vlaku vôbec nijak neprejavilo, hoci cez stanicu šiel pomerne pomaly. Účel meniaceho sa rozchodu mi ostal nezámy, vlak sa znovu vrátil na svoju koľaj a zmizol v tuneli. Či zastavil, aby ľudia vystúpili a nastúpili, si už nedokážem spomenúť. Možno, že tak spravili za jazdy. Každopádne, ľudia prechádzali popred aj poza vlak z jedného nástupišťa na druhé cez koľaje. Nebolo to teda tak úplne metro, ale ani električka, ani nič iné, na čo som zvyknutý.
Prešiel som aj ja na druhú stranu a nevediac, čo robiť, som čakal na svoj vlak v otvorenej časti nástupišťa a obdivoval okolie. Z čakania ma vyrušil len jeden mladík, ktorý mojim smerom hodil loptu.
Nie obyčajnú loptu, povedal by som, že bola všetko možné, len nie obyčajná. Svietila. Nie jednou farbou, ale zároveň nie viacerými farbami naraz. Skôr v jednom momente svietila v štruktúre svetlejších a tmavších zábleskov jedného odtieňa, v priebehu času zas odtiene plynule menila. Hádzal ju smerom ku mne, odrážala sa od zeme v mojej blízkosti, kúsok ešte vždy pokračovala v pôvodnom smere, na čo veľmi plynule smer zmenila a vrátila sa k svojmu majiteľovi ako bumerang, ibaže sa znovu odrazila od zeme. A pôsobila pri tom, že také veci robí odjakživa a má v nemožných spôsoboch zmeny smeru natrénovanú zručnosť a eleganciu.
Čo to má znamenať, pýtal som sa sám seba. Vôbec som nemal chuť hádzať si loptou, ešte k tomu takou divnou. Nemohol som však od nej odtrhnúť oči. A ako som na ňu myslel, ako som myslel na to, ktorým smerom sa hýbe, ako som myslel na to, ktorým smerom by sa mi páčilo, aby sa hýbala, ona začala reagovať aj na moje myšlienky.
Tak som pristal na hru s hádzaním si lopty. Niekedy som ju chytil a hodil späť hlavne rukami, inokedy prešla okolo mňa a ja som sa za ňou natiahol hlavne myšlienkami. Podarilo sa mi ju hodiť aj smerom do tunela, ktorý mimochodom klesal dolu kopcom, na čo som si radostne pomyslel, že hádzanie lopty sa skončilo.
Mladík ju však silou svojich myšlienok zachránil a hodil znovu smerom ku mne. Pripojil sa k nemu ešte jeho kamarát, ktorý mu možno musel a možno nemusel pomôcť s tým tunelom. A boli zrazu dvaja na jedného. Naštastie sa jeden spolučakajúci odhodlal pridať sa ku mne, a tak sme rozohrali štvorhru, na akú som nebol zvyknutý.
Skvele som sa bavil, keď tu zrazu sa okolitý svet začal rozmazávať a tmavnúť. V tomto svete síce všetko pokračovalo ako malo, ja som sa však začal prebúdzať. Zobudil som sa len preto, aby som sa mohol podeliť o tento úžasný zážitok. A teras sa môžem znovu ponoriť do ríše snov, kde si počkám na príchod vlaku.
A potom to začne.
Neviem však, či sa odtiaľ budem chcieť znovu vrátiť.
peter.hozak@gmail.com
2025 ©