Žena v kroji

Rozhodujem sa napísať vám už dlhší čas, chýbala mi však odvaha. Tú mi napokon dodali moji najbližší. A tak som si teda sadla k stolu, zobrala papier a pero, aby som prispela svojou troškou do mlyna. Posielam dva príbehy.
Prvý príbeh sa mi stal ešte v detstve. A dodnes neviem posúdiť, či to bol iba sen, alebo skutočnosť. Mala som vtedy osem rokov, ale pamätám si všetko akoby sa to stalo včera. Matka mi zomrela na zápal mozgových blán hneď ako ma porodila. Až do dvoch rokov sa o mňa staral otec sám, popri svojich krajčírskych povinnostiach. Keď už toho bolo na neho priveľa, vyhliadol si novú manželku. S ňou mal ďalšie deti, dovedna nás bolo osem. V deň, keď som oslavovala svoje ôsme narodeniny, prisnil sa mi v noci takýto sen. Vyšla som uprostred noci na dvor a uvidela som tam visieť vo vzduchu veľmi dlhý rebrík. Taký, aký používajú artisti v cirkuse. Hneď nato som začula aj ženský hlas šíriaci sa zhora, ktorý ma volal k sebe. Premknutá akousi zvláštnou odvahou vystúpila som na ten dlhočizný rebrík, tlačená neviditeľnou silou. Potom som odrazu zastala pred veľkou bránou, dvere sa hneď otvorili a za nimi ma vítal svätý Peter s veľkými kľúčmi v ruke. Vedela som, že je to on. Za ním stála rehoľná sestrička. Ona ma vzala zo ruku a doviedla k veľkej kolíske, kde ležal Kristus Pán a okolo neho boli ďalšie rehoľné sestričky odeté v čiernom úbore. Pamätám sa, že som sa pozdravila „Pochválený buď Ježiš Kristus“. Keď som pristúpila ku kolíske celkom blizučko, pohladkal ma Ježiš po vlasoch, ukázal prstom na ženu v kroji a povedal: „Táto žena v kroji je tvoja matka.“
Od údivu som sa rozplakala. Žena ku mne pristúpila, utrela mi slzy na tvári a zašepkala: „Dcérenka moja, chcela som ťa vidieť aspoň raz. Teraz ťa budem aj s pomocou Božou sprevádzať domov a na každom ďalšom kroku.
V tej chvíli sa mi všetko spred očí stratilo, prebudila som sa a zbadala, že na tvári mám slzy. Spať som už ďalej nemohla, tichučko, po sediačky som čakala, kým svitne ráno, kedy som obom rodičom svoj sen rozpovedala. Oni mi až vtedy prezradili, že moja mama skutočne leží na cintoríne, a že zomrela na zápal mozgových blán hneď ako som sa narodila. S týmto zvláštnym snom som sa zdôverila na hodine náboženstva aj pánovi kaplánovi. Uveril mi. Spolužiaci však tvrdili, že všetko je iba výmysel, že klamem. Krátko po uvedenej príhode som ochorela na detské osýpky sprevádzané vysokými teplotami. Keďže peniaze na lekára naši nemali, liečili ma, ako sa vraví, po domácky. Vďaka Bohu a im obom som ostala žiť. Dcérka príbuzných, takisto osemročné dievčatko, žiaľ, vtedy na túto chorobu zomrela. V detstve som ešte neskôr prekonala rôzne nemoci, úrazy, z nich jeden veľmi ťažký, no vždy sa všetko pre mňa skončilo dobre. Verím, že ma chráni čiasi ruka. Od toho sna sa mi už moja mama nikdy viac nezjavila, hoci som si to veľa ráz úpenlivo želala.

Rozlúčka
Druhý príbeh sa mi stal ako dvadsaťročnej slobodnej dievčine. Mala som vtedy priateľa baníka, pracoval v Ostrave, no keďže som oň neprejavovala nejaký väčší záujem, rozišli sme sa po výmene listov. V istú mesačnú noc ma niečo uprostred noci z ničoho nič zobudilo a vzápätí som zbadala, že pri mojej posteli stojí vysoký muž v baníckej uniforme. Do tváre som mu však dobre nevidela. Preľaknutá na smrť začala som kričať na celé hrdlo, no spolubývajúcu som vôbec nemohla zobudiť. Schovala som sa preto pod perinu a tam sa túlila tak, že pot zo mňa doslovne tiekol. Keď už mi bolo priam na nevydržanie, vyzrela som spod periny von, lenže muž tam ešte vždy stál. Zrazu mi zišla na um myšlienka spýtať sa ho, či sa prišiel rozlúčiť. Zakýval súhlasne hlavou a ihneď spred mojich očí zmizol. Viac som už spať nemohla a ráno som ihneď všetko porozprávala spolupracovníkom zotavovne, kde som v tom čase bola zamestnaná. Nik mi neveril. Neskôr sme tak, ako zvyčajne, zapli rádio, aby sme si vypočuli správy. Z jednej z nich sme sa dozvedeli, že v ostravskej bani, kde pracoval aj môj priateľ, došlo k závalu. Medzi zasypanými a usmrtenými bol aj on.