Volá Laco

Prvé manželstvo sa rozpadlo pre manželovu veľkú lásku k alkoholu a zostala som sama s tromi malými deťmi. Kým nevyrástli, nemala som čas, ani záujem o nadväzovanie známostí. Mala som už takmer šesťdesiat rokov, keď som spoznala môjho druhého manžela Lacka - zoznámili nás Dotyky v Slovenke. Na druhýkrát to obom vyšlo a boli sme veľmi šťastní. Šťastie však trvalo len sedem rokov, potom manžel dostal mozgovú príhodu a z nemocnice ho ochrnutého, nehovoriaceho poslali domov na dožitie. Bolo to ťažké - manžela bolo treba umývať prebaľovať ako batoľa a on na nič nereagoval, nerozprával. Aj tak som prosila pána Boha, aby mi ho nechal, hoci aj na vozíčku. Napriek modlitbám sa tak nestalo a Ladislav zomrel. Keď som ho ráno našla, jeho telo už bolo chladné. Bola som sama a vystrašená. Keď som mu chcela obliecť sako, bol už natoľko stuhnutý, že som mu nemohla zohnúť ruku. S plačom som sa manželovi prihovárala a prosila ho: „Lacko môj, pomôž mi, už ťa nevládzem poobliekať.“ A vtedy sa udialo niečo, čo si dodnes nedokážem vysvetliť - jeho ruka sa zohla a posunula do rukáva. Ale keď som mu pozapínala sako, s rukou sa už opäť nedalo hýbať. To však nebolo jediné, čo ma v deň manželovej smrti šokovalo. Pricestovala za mnou dcéra, aby sme spoločne zariadili pohreb. Pri odomykaní bránky do domu zrazu zazvonil Lackov mobil, ktorý som mala vo vrecku a na displeji sa objavilo číslo jeho mobilu a text: „Volá Laco.“ Myslela som, že mám halucinácie, podala som preto telefón dcére, lenže ona videla to isté. Aby sa to už neopakovalo, manželov telefón sme jednoducho vypli. Lenže o malú chvíľu zazvonil môj mobil a na displeji bolo napísané „Volá Laco“ a číslo manželovho vypnutého telefónu.
To, čo ma však čakalo doma v kuchyni, som už psychicky nezvládla a začala som kričať. Doma v kuchyni z pevnej linky umiestnenej na skrinke som chcela obtelefonovať priateľov a dať im vedieť o tragédii v rodine. Bola som opretá o skrinku a zrazu som cítila, že ma niekto pohladil po chrbte. Myslím, že to bol môj Lacko, ktorý sa so mnou takto lúčil.
Hoci uplynulo od smrti manžela už štrnásť mesiacov, stále žijem ako vo sne, stále akoby som cítila vo svojej blízkosti jeho prítomnosť.