Tento príbeh sa stal v roku 1991, keď som dovolenkoval na Jamajke. Celkom presne si však na všetko pamätám s odstupom času i dnes. Bola horúca, tropická noc. Pod oknom mojej hotelovej izby tíško čľapotal neúnavný príliv a hukot ventilátorov prehlušoval pišťanie komárov. Klobúk dolu pred každým, kto v takej horúčave vedel zaspať. Ja som sa radšej vybral k moru. Tmavé skaly zubato narúšali nekonečnú líniu horizontu, za ním som len tušil tajomné ostrovy Karibského mora. Výsostné postavenie hviezd rušili záblesky atmosférických výbojov, polárna žiara trópov spájala do diaľok roztrúsené ostrovy v dočasnú nočnú federáciu. Pomyslel som si, možno práve v takejto chvíli vynašlo ľudstvo náboženstvo. V strachu, z pocitu malosti medzi zemou, morom a nebom. Mystická kulisa sa ale zrazu zmenila, a ja som zbadal, že náprotivný kameň začína pomaly narastať do akejsi ťažko definovateľnej podoby. Až blikotavá žiara nebeského záblesku na zlomok sekundy to čudo odhalila. Bol ním černoško.
„Ani ja nemôžem spať, sir“ – oslovil ma dutý hlas, podobný ozvene z podmorskej jaskyne a zajakavo pokračoval. „Je to môj osud. Som totiž Zombi.“
Hneď nato som aj ja vyslovil svoje meno. On pokračoval takto:
„Mister, ale Zombi nie je moje meno. Tak po našom volajú tých, čo opustili svoj hrob.“
„To ma teda podržte!“ blyslo mi hlavou. Nezvaný nočný návštevník ako keby čítal moje myšlienky, snažil sa ma upokojiť. „Nie som žiadna mátoha. Som iba telo, čo vytiahli zavčasu z hrobu a tajomným spôsobom oživili. Som taký mŕtvy, čo môže chodiť a konať ako živá osoba. Žiaľ. Tí, čo ma z hrobu vytiahli, konali tak len preto, aby zo mňa urobili otroka. Raz mi prikázali urobiť nejaký zločin, inokedy zase musím do úmoru robiť pre svojho pána, pričom ma bijú ako zviera.“
Zbystril som pozornosť, ale tajomný hlas postupne tíchol. Ako slabá stanica v rádiu. Tmavá postava však naďalej sedela na skale. Jej biele zuby svietili v tme ako z lebky umrlca, očiam ako keby chýbalo beľmo. Nemali v sebe vôbec žiaden život. Po chvíli sa však onen Zombi opäť ozval svojím zachrípnutým hlasom: „Bieli sa týmto vraj poverám, vysmievajú, no u nás pozostalí zvyknú strážiť hroby v noci so zbraňou v ruke, kým sa telo nebožtíka nerozloží. Aj najposlednejší chudák pochová svojich blízkych aspoň pred vchod svojej chatrče, lebo tam stál niekto chodí.
Chvíľu na seba mĺkvo pozeráme. Ja – živý, s nevedno ako živým. Tiesnivé, mĺkve ticho som sa potom odvážil prerušiť nesmelým hlasom: „Akože si potom tu, na pláži pre zahraničných turistov, v noci sám...?“
No sám som bol veľmi prekvapený z toho, ako koktám rečou, podozrivo napodobňujúci jazyk prítomného Zombiho.
Odpovedal: „Viem len, že som sa odrazu našiel pred cukrovarom, na periférii mesta, uprostred bandy otrhancov s neprítomnými výrazmi v tvárach. Vypasený predák José nás zapísal na listinu zberačov trstiny a odviedol na najvzdialenejšie plantáže. Tam sme aj bývali, pod stanmi. On inkasoval náš plat. Nás živil vodovou polievkou bez soli a mäsa. Ale to práve Zombis nesmú dostať!“
Hlas mu znovu zoslabol a z neživých očí vytryskli slzy. Smútil som spoločne s ním. Zrazu Zombi zdvihol čierne ruky so svetlou dlaňou nad hlavu, ako pri očakávaní úderu. Pohyb sprevádzali tieto slová:
„Od rána do neskorého večera, pod nemilosrdným slnkom nás krutovládca poháňal do práce údermi bičom. Len jeho družka Liz mala s nami občas zľutovanie. Niekedy José či Liz odchádzali do mesta za zábavou, no jeden z nich nás vždy strážil a kŕmil diétou. Až prišla Veľká noc. José sa pobral do mesta nabalený peniazmi, Liz nechal doma. Cez Veľkonočnú nedeľu to však už Liz nevydržala. Zahnala našu letargiu neslanou kašou z banánov a spolu s nami sa vybrala do mesta aj ona. Videli sme, ako sa počas osláv zmŕtvychvstania naša pani zbožne prežehnávala. Na obed nás, potrundžená rumom, pohostila pri jarmočnom stánku sladkosťami s pistáciou a koriandrom a slaným pečivom. V tej chvíli sme pochopili, že nie sme mŕtvy! S vlčím vytím sme sa rozbehli do rodných hôr. Nik sa nás neodvážil zadržať, lebo všetci už vedeli, že sme živé mŕtvoly. Keď sme prišli domov, kdekto medzi nami spoznal nedávno pochovaného otca, brata či dcéru. Aj oni pochopili, že ide o Zombis vykopaných z hrobu. Daktorí ale verili aj na veľkonočný zázrak zmŕtvychvstania a chceli nás objímať. Jedna matka sa vrhla pred dcérou na kolená s prosbou, aby zostala pri nej. Ale my, Zombis, sme išli odtiaľ ďalej. Až k cintorínu, kde sa každý rozutekal k svojmu hrobu, aby sa vrátil dnu. Lenže pri prvom dotyku s hrobom sa Zombis rozpadávajú na prach. Ja však neviem, kde je môj hrob. Po dňoch hladania som objavil iba zakrvavenú hlavu predáka Josého, nastoknutú na bráne cintorína. A tak teda stále svoj hrob hľadám.
Po týchto slovách skala osirela. Ja som sa vrátil späť do hotela, a hoci som sa bál výsmechu, zveril som sa so svojím nočným zážitkom domorodému lekárovi. Povedal mi:
„Najmä Európanom je ťažké toto zjavenie i zmŕtvychvstanie vysvetliť. Náš ľud si doviezol zo svojej pravlasti, Afriky, spolu s tropickými jedmi a protijedmi aj tajomné čary Voodoo.
Ešte dnes možno nájsť v Trestnom zákonníku Haiti toto: Kto podá inému človeku látku, ktorá bez privodenia smrti spôsobí stav letargie viac či menej prolongovanej, bude súdený za ohrozenie života. Ale ak bude postihnutý človek v stave letargie pochovaný, takýto čin sa považuje za vraždu.“
Na záver len informácia, že som lekár.