Slzy šťastia - "Každý človek má svoj príbeh"

Túto knihu venujem svojim najbližším:

manželovi Antonovi, ktorý je mojou veľkou životnou oporou

deťom: Marianne, Miriam, Zuzane, Martinovi
- sú pre mňa to najdrahšie, čo som v živote mohla mať a mám

ich životným partnerom: Vaškovi, Ľubošovi
- za pekné vzťahy, ktoré máme a ktoré si veľmi vážim

vnúčatám: Marianne, Markéte, Tomášovi, Andrejovi
- verím, že si moju prácu budú vážiť, lebo krásu vnímať, rozdávať zároveň, vedieť ňou získať srdcia ľudí a nezostať iba pri tom, nie je veru málo. No jedno či druhé, dokážete iba vtedy, keď prekročíte hranicu vlastného JA. Otvoríte náruč, ktorou nielen prijímate, ale aj dávate s láskou, pochopením pre stovky ľudských drobnôstok napĺňajúcich tak bohato váš život.
Dokážete to iba vtedy, keď vystúpite z hradieb svojej pevnosti, no nebudete na ňu zabúdať. Naopak, budete sa k nej vracať ako k prameňu mnohého, čo v sebe nosíte.



Slzy šťastia

- Povedz mi len jedno: prečo stále plačeš? Namiesto toho, aby si sa usmievala, keď prídem domov, tak ťa vždy vidím uslzenú. A ty si myslíš, že budem ešte dlho trpieť toto slzavé údolie?
- Prosím ťa, nekrič!
- Čo nekrič? Myslíš, že ma to baví, mám toho všetkého po krk. Aj teba!
- To nemyslíš vážne, čo si teraz povedal?
- Ale myslím, či takto sa tu dá žiť? Každý deň skoro to isté. A vždy to skončí hádkou. A vôbec, dnes nemám chuť o tom hovoriť. Idem k Michalovi a ty si tu rob, čo chceš! Buchol dverami a odišiel.
- Zostala som v byte zasa len sama a ktovie, kedy sa Boris vôbec vráti. Ako sa veľmi tento človek zmenil. A ja ho vlastne milujem stále rovnako. Vždy bol taký nežný, pozorný, plný optimizmu a teraz sa zmenil k nepoznaniu. Postavili sme si dom a k čomu nám je? Snažili sme sa, aby bol čo najlepšie vybavený. Boris na ňom nechal kus svojho života a teraz tento komfort, je pre nás vlastne príťažou. Mení nás, nevieme si nájsť čas pre seba ani dobré slovo. Ako dávno som nikde nebola. Práce v dome, okolo domu mám od jari do jesene. Iní ľudia chodia na rekreácie a my sa len krútime okolo domu. Boris má pravdu, dá sa takto žiť? Veď ani mňa to nebaví, ale čo mám robiť, keď som celý deň medzi deťmi a keď prídem domov, vtedy si uvedomím, ako veľmi na mňa dolieha samota. Nový dom, auto. Chýba tu len detský plač a smiech. Prečo práve my nemôžeme mať dieťatko? Stráca sa aj naša láska. Alenka mala pravdu, mala by som niečo urobiť, možno Boris pristane, aby sme išli pozrieť do detského domova. Musím sa s ňou o tom porozprávať. Beriem do rúk knihu, ale nemôžem sa sústrediť. Premýšľam o tom, ako to urobiť. Zobúdzam sa s knihou v ruke. Boris tu ani nebol. Posteľ je tak, ako som ju pripravila. Už ma to vlastne ani neprekvapuje. Povedal, že ide k Michalovi a ja viem, že určite bol niekde, kde sa cíti lepšie. Boris chodí vyobliekaný a nie raz som počula, ako mi jeho kolegovia vravia: „Dávaj si naňho pozor! Zuzanka, neparáď ho tak! Máme tu dosť dievčat, ktorým sa páči. Vlastne majú pravdu. V našom učiteľskom zbore máme dvoch mužov a Boris vie, že odtiaľ mu nebezpečenstvo nehrozí. V kútiku duše cítim niečo, čomu sa hovorí žiarlivosť. Nemôžem a nesmiem ho stratiť! Je už veľa hodín a ja letím, aby som stihla prísť načas do školy.
- Ahoj, Alenka!
- Čo je s tebou, Zuzka? Už som si myslela, že neprídeš, tak som zaskočila za teba.
- Si zlatá, keby som teba nemala, tak som stratená. Vezmi mi kabát do kabinetu a ja ostanem. Nemusí si nikto všimnúť, že mi ušlo pár minút.
Alena sa usmieva a ja nedokážem pochopiť, ako to všetko táto žena vládze. Domácnosť, deti, veľa funkcií a ešte to všetko robí s úsmevom. K tejto žene musí mať človek úctu a obdiv. Ale oni sú úplne iná rodina ako my. Vedia si pomáhať. A ja im vlastne závidím. Ten ich pokoj, porozumenie, lásku. Zvoní na vyučovanie a ja bežím po triednu knihu a klasifikačný hárok. Prvú hodinu mám v osmičke.
- Alenka, prosím ťa, počkaj ma po vyučovaní, chcem sa s tebou porozprávať a hlavne poradiť.
- Dobre. Dnes mám čas a tak sa ti môžem venovať. Je to vážne?
- Prečo?
- Keď si taká smutná...
Hodiny mi dnes idú akosi pomalšie. To je asi tým, že mám strach z toho, čo príde?
- Tak čo, Zuzka? – pýta sa ma Alenka.
- Som veľmi nešťastná. Boris zase nebol celú noc doma a ja vlastne neviem, kde chodí. Veď máme všetko a on len z domu uteká.
- Dobre, tak si poďme sadnúť na kávu a pritom sa môžeme nerušene porozprávať.
Vchádzame do kaviarne a sadáme si k najbližšiemu voľnému stolu.
- Rozprávaj, Zuzka, možno sa ti uľaví a ja sa ti budem snažiť pomôcť.
- Vyčítam si len jedno, že Boris je nešťastný pre mňa. Vieš, čo všetko som prežila, že nemôžem mať deti. Čo som sa nachodila po lekároch a teraz, keď viem tú krutú pravdu, tak som veľmi nešťastná. Boris veril, že sa to podarí, no a vidíš, mení sa mi pred očami. Strácam ho a nemôžem mu vlastne nič vyčítať. Postavili sme dom, kúpili auto a vidíš, sme veľmi nešťastní... Cítim sa strašne... Ťaží ma samota a on, keď má čo len chvíľu čas, tak je u Michala. Keď sme sa zobrali, tak stále sme niekam chodili. Vymýšľal pre nás program na víkend. Teraz je to všetko úplne inak. Vymýšľa, ako nebyť doma. A mňa to strašne ničí. Cez deň tú samotu nepociťujem, som s deťmi stále, no večer, to je niečo strašné. Keď ma nájde uplakanú, tak kričí, hnevá sa. Včera mi dokonca povedal, že má toho všetkého po krk a odišiel...
- Neplač, Zuzka, sú tu ľudia. Maj v sebe trochu hrdosti. To všetko prejde - chlácholí ju Alenka. Muži sú už takí, nemajú radi ženské slzy. Oni sú iní ako my... Ozaj, Zuzka, a ty prečo nejdeš s Borisom k Michalovi? Veď je to jeho brat. Nebola by si sama a Miladka je veľmi dobrá žena.
Ja viem, veď ich mám rada, ale pochop ma, nemôžem vidieť ako Miladka s nežnosťou hladká svoje deti. Boris je tam celkom iný. Smeje sa, vyvádza s chlapcami, vymýšľa pre nich rôzne hry a oni sú celý bez seba, keď ho vidia. Ja som nešťastná, lebo to všetko je príťaž pre moje srdce. Preto som radšej sama.
- Namiesto toho, aby si premýšľala, čo robiť, tak ty plačeš a divíš sa, že Boris kričí.
- Prepáč mi, Zuzka, musela som ti to povedať, aby si sa spamätala. Nepozeraj tak na mňa! Ty si sa uzavrela do seba a myslíš si, že to vyriešiš tým, že budeš sama so svojím trápením. Boris sa nemôže na teba pozerať, aká si nešťastná. Ty vlastne nevidíš okolo seba. Ty vidíš len to svoje trápenie. Som rada, že si prišla za mnou. Viem, že si rozumná a dáš si povedať. Skús sa s Borisom o celej veci porozprávať a budeš vidieť, že sa ti uľaví a dvom sa bolesť znáša ľahšie.
- Ďakujem ti, Alenka, som ti veľmi vďačná za tento rozhovor.
Vlastne má Alenka pravdu. Ja som sa vlastne s Borisom ešte ani nerozprávala o tom, čo bude ďalej. Áno, musím to vedieť, veď je to vlastne naše nešťastie. Takto sa nemôžeme k sebe správať. Po toľkých rokoch manželstva. Cestou domov som urobila nákup a cítim, že mám lepšiu náladu.
Aké je všetko krásne. Jar má svoje čaro. Vie otvoriť ľuďom oči, ale i srdce. Všetko kvitne, je tak krásne, že človeka to musí chytiť za srdce.
Si doma, Boris? – volám od dverí z chodby. Nik sa mi neozval. Vlastne som aj tento moment rada, že tu nie je. Pripravila som slávnostnú večeru, víno a čakám s knihou na Borisa. Dnes mi ide ten čas akosi pomaly. Počujem zatvárať dvere do garáže. Upravujem si vlasy, bežím k dverám, otváram.
- Ahoj, Boris!
- Čo máme na večeru?

- Niečo som pripravila.
Ale Boris odchádza do kúpelne a ja rýchlo zapaľujem sviečky a zhasínam svetlo v obývačke. Čakám na ten moment, kedy sa Boris ukáže.
- Ty si dnes nič nepripravila? – počujem z kuchyne jeho hlas.
- Nepočuješ ma? Prečo neodpovedáš?
Ale už otvára dvere do obývačky, ostáva meravo stáť.
- Poď ďalej, veď si doma.
- Čo máme za oslavu? – a jeho hlas je zrazu nežný, iný.
- Nemáme žiadnu oslavu, poď si sadnúť, večera je pripravená. Pripime si na zdravie, Boris.
Nalieva do pohárov víno a vidím, že premýšľa o tom, prečo tak slávnostne večeriame.
Neviem ako začať. Boris na mňa pozerá a ja vlastne vidím tú jeho nežnosť v očiach. Tá mu ostala a ja hlúpa som si to nevšimla, myslela som si, že už ma nemá rád.
- Chcem sa s tebou vážne rozprávať, Boris. Premýšľala som o nás dvoch. Len ťa pekne prosím, neprerušuj ma. Vypočuj ma a až potom mi odpovedz. Včera si mi povedal, že takto sa už nedá žiť. Ja viem, že nie. Sme vlastne nešťastní obaja. Strpčujeme si život jeden druhému. Dnes som sa ale rozhodla, že tomu musím urobiť koniec. Pochopila som mnoho vecí. Dnes viem, že sme urobili chyby obaja. Nenašli sme si čas na to, aby sme si o všetkom povedali pravdu, aby sme si veci vysvetlili. Mám jedno riešenie, ale neviem, či budeš s ním spokojný a či budeš s ním súhlasiť. Chcem dieťatko, veľmi po ňom túžim, a preto som nešťastná. Preto nechodím s tebou ani k Michalovi, lebo vidím, ako sa mi meníš pred očami pri pohľade na jeho deti. Ja som ale žena, pochop ma, trápi ma to, bolí pri srdci. Viem, že už na tom nič nezmením, že ja ti dieťa nemôžem dať. Ty to tiež vieš. Ale mám návrh, ktorý môžeš prijať alebo nemu-síš. Ak ho neprijmeš, tak ja odídem z tohto mesta, dám ti slobodu a ty môžeš začať nový život s niekým, kto si to zaslúži. S niekým, kto ti dá to, čo ja nemôžem...
- Zuzka, prosím ťa, prečo uvažuješ takto? – ozval sa Boris. Ja ťa mám rád.
- Nechaj ma dohovoriť, veľmi ťa o to prosím, už nikdy viac by som nenašla odvahu k tomuto rozhovoru. Chcem ti navrhnúť, jednu vec, ale už som ti povedala, že nemusíš s tým súhlasiť. Prejdi si to v mysli, nemusíš mi odpovedať hneď. Chcem si adoptovať dieťatko. Je mi jedno, čo si teraz myslíš, budem robiť všetko preto, aby som ho mala aj za cenu, že zostanem s ním sama...
Boris si prisadol ku mne, hľadí na mňa, ani slovko neprerečie, len sa díva a tuho mi stíska ruku.
- Zuzka, ja som nikdy nenašiel odvahu k takémuto rozhovoru, bál som sa, že ma nepochopíš, že sa urazíš, že ťa stratím... Už dávno som ti chcel povedať, navrhnúť, aby sme zašli do domova...

***

Ráno ma Alenka víta v škole úsmevom. Prisadla si ku mne a vraví:
- Už som ťa hľadala, ale nebola si doma. Volala mi Vierka, že máte prísť vo štvrtok na desiatu do Martina. Čo je s tebou, spamätaj sa!
Hľadím na ňu a neverím vlastným ušiam, že to počujem. Od šťastia Alenu vyobjímam.
- Neblázni, čo si budú o nás myslieť kolegyne?
Ale ja sa usmievam, moja nálada je fantastická. Nemôžem sa dočkať, kedy budem môcť túto radostnú správu oznámiť Borisovi. Po vyučovaní klopem na dvere riaditeľne a srdce mi tak búši, že si myslím, že mi vyskočí z hrude.
- No čo máš nové, Zuzka? – pýta sa riaditeľ.
- Potrebujem vo štvrtok zabezpečiť suplovanie za mňa na celý deň.
- Neprídeš?
Môžem si sadnúť, pán riaditeľ?
Samozrejme, vidím, že tento rozhovor bude trvať dlhšie.
Všetko som mu rozpovedala. Bol mi vždy ako otec.
- Ja ti to, Zuzka, prajem z celého srdca.
Volám Borisovi do roboty. Telefón vyludzuje obsadzovací tón a ja som zrazu celá nesvoja. Konečne sa mi ozval tón.
- Prosím?
- Prosím si projekciu.
- Projekcia, - ozvalo sa mi a ja cítim, ako ťažko hovorím.
- Prosím si inžiniera Oravca.
- Boris, máš telefón – počujem štebotavý hlas jeho spolupra-covníčky.
- Oravec, prosím.
- To som ja, Boris, zober si na štvrtok voľno, ideme do Martina.
- Áno. Samozrejme Zuzka. Čo mám kúpiť?

Cítim, že je šťastný. Aké to bude dieťatko? Mám neopísateľný pocit. Chlapček či dievčatko, modrooké či zelenooké? Aké len bude? Zrazu mám strach, nemôžem uveriť tejto udalosti. V myšlienkach mám strašný chaos.
- Kde si, zlato? – počujem Borisa a vlastne som si ani neuvedomila, že som ho nepočula ani vojsť.
Tu som, - odpovedám.
Myslel som si, že nebudeš doma. Tešíš sa?
- Teším.
Ten večer je nekonečný. Sme ako dvaja blázni. Len nad ránom sa mi podarilo zdriemnuť. Zobúdzam sa a Borisa nikde. Vyskočím z postele. Snáď si to nerozmyslel, prebehlo mi mysľou. Letím do kuchyne a čuduje sa svet... Boris po pätnástich rokoch manželstva prvýkrát pripravil raňajky a čaká na mňa vyobliekaný, akýsi iný, šťastný.
Cesta do Martina ubieha v tichosti. Obaja sme zamyslení a tichí.
- Nech sa páči, priniesli ste všetky doklady?
Podávam doklady a čakáme, čo nám povedia.
- Chcete dievčatko či chlapčeka?
Otázka priamo na telo.
- My sme sa ešte nerozhodli...
Dve ženy na nás nechápavo pozreli.
Chceme dieťatko a je nám jedno, čo to bude, - vysvetľujem.
- Sestrička, prineste prezuvky!
Sestra vchádza a my s Borisom nevieme, čo s rukami a nohami, také ich máme roztrasené. Vchádzame do miestnosti, odkiaľ je počuť džavot detí. Stojím tam a pozeráme, koľko detí nemá rodičov, alebo aj má, ale ich nechcú. Všetky sú krásne, čisté, hravé. Vtom sa z hlúčika detí oddelí jedno, otvára rúčky, beží ku mne a chytá sa mojich nôh. Dvíham ho na ruky, hľadím na tú krásnu tváričku a viem, že pre iné sa už nerozhodnem. Toto dieťatko si vybralo nás. Podám ho Borisovi, lebo plačem. Sú to slzy šťastia. Gúľajú sa mi tvárou a ja nie som schopná tento prúd zastaviť. Boris ma hladká a nežne pritíska k sebe.
- To je malá Kristínka, - počujem vravieť riaditeľku domova.
- Matka, študentka, ju nechcela. Zriekla sa jej hneď po pôrode. Nemusíte sa báť, dieťatko je zdravé a jeho vývin je normálny.
V trojici šťastní odchádzame...


Plná náruč kvetov

Len čo otváram dvere bytu, počujem, ako vyzváňa telefón.
- Prosím?
- Ahoj, teta Valéria, to som ja, Hanka.
- Ahoj, moja, nečakala som, že mi zavoláš.
- A ja volám práve preto. Chcem ťa poprosiť o jednu vec.
- Hovor!
- Chcem, vlastne je to moje veľké želanie, aby si prišla na moje promócie.
- Keď je to tvoje veľké želanie, Hanka, tak ja ti sľubujem, že prídem. Určite!
- A môžem mať ešte jedno?
- Samozrejme, aj viac, len aby som ich vedela splniť.
- Tak dobre. Obleč si, prosím ťa, ten belasý kostým. Veľmi ti pristane.
- Tak sa maj, Hanka.
Položím telefón a prezerám si oznámenie o ukončení vysoko-školských štúdií.

JUSTITIA REGNORUM FUNDAMENTUM

Hana Tukarská, dovoľuje si Vám oznámiť, že po ukončení štúdia na Právnickej fakulte UK v Bratislave, bude dňa 26. júna 1987 o 13.00 hod. v aule Univerzity Komenského, Šafárikovo námestie č. 6, slávnostne promovaná.
Napriek krutosti a nevyspytateľnosti života vo svojom zrode alebo vývoji, dokázala sama svojimi vlastnosťami a schopnosťami to, že ukončila vysokoškolské štúdiá. Tak málo chcela od života a zároveň i veľa. Pochopenie.
Stojím s veľkou kyticou pred fakultou a vyzerám Paulínu. Určite ešte behá a naháňa čas. A už ju vidieť, ako sa náhli.
- Paulínka!
- Ahoj, Vaľa, ty si už tu a ja môžem vyvolávať.
- No vidíš, som tu a dnes som ťa skoro predbehla.
Vchádzame do auly a sadáme si na vopred určené miesta. Paulína nervózne pozerá po všetkých. Jej oči niekoho hľadajú. V tichu, ktoré nastalo, by človek ani neuveril, že tu je toľko ľudí.
Hana Tukarská. Zaznelo aulou a všetky pohľady sú uprené na Hanku. Prechádza, vlastne sa vezie na invalidnom vozíčku, a v tej chvíli každému, kto ju vidí, sa tisnú slzy do očí. Jej krásne vlasy zakrývajú plecia a oči žiaria šťastím. Počuť len – sľubujem – preberá červený diplom a celá aula sprevádza Hanku upretými pohľadmi.
- Neplač, Paulína!
Pritom viem, že moje slová sú márne. Paulína teraz plače plačom šťastnej matky. Tak veľmi vždy milovala a miluje svoju dcéru, že nikto na svete nemôže pretrhnúť toto puto.
- Musím, Valéria, veď len ty jediná vieš, čo všetko sme prežili.
Jemne som jej stisla ruku na znak priateľstva. A viem, že je šťastná, že ju i teraz v tejto chvíli chápem.
Pri aute stojí Karol a drží plnú náruč kvetov.
- Nie, to snáď nie je pravda, - vraví ticho Paulína.
- Ale je, mamička. Je to otec.
Karol pomalým krokom prichádza k nám. Podáva nám ruku.
- Som šťastný, Hanka, to je pre teba.
Podáva Hanke kvety a niečo jej potichu hovorí.
- Ďakujem, otec, ale nám netreba. Vracia obálku. A ponáhľame sa.
To mi predsa nesmieš urobiť, nemôžeš. Si moja dcéra. Som na teba hrdý.
- Áno, ja viem, ale to si doteraz nevedel. Ďakujem.
- Poďme, mamička!
Obracia hlavu k Paulíne a vôbec nevenuje ani jediný pohľad svojmu otcovi.
- Dovidenia, dcérenka!
Odchádza k autu, v ktorom sedí mladá žena s dieťaťom v náručí. Pomáham Hanke do auta.
- Dnes máš svoj deň a tak dovoľ, aby som ťa pozvala.
- Teta Valika. Veľmi ťa mám rada a vďačím ti za veľa.
Silno ma vinie k sebe a bozk, ktorý vtláča na líce, je z vďačnosti. Paulína sedí zadumaná ale nesmierne šťastná. Dnes je ich deň, na ktorý určite nikdy nezabudnú.
Dnes mi akosi všetko pripadá akoby to bolo strašne dávno. Prezerám si album a mysľou mi prebieha celý Hankin život.
Paulína a Karol, šťastní, si povedali áno. A potom sa tešili na príchod človiečika.
- Vaše dieťatko, mamička, nebude nikdy chodiť.
Slová kruté, ale pravdivé, zasiahli srdce ako ostrý nôž. Nikdy, nikdy, nikdy... Tie strašné slová. Ale prečo? Prečo práve ja?
Karol nechcel ani počuť o tom, že ich dieťa nepobeží za loptou, nepreskočí kaluž. Zrazu tu bol taký obrovský múr, ktorý sa postavil medzi týchto milujúcich sa ľudí. Tak šťastných doteraz. Podal žiadosť o rozvod a Paulína zostala so svojím nešťastím sama. Vlastne nie sama, bola som tu i ja a Ivan.
- Neplač, Paulínka, voľačo urobíme. Taký človek si nezaslúži, aby ste ho milovali.
- Urobíme všetko, aby Hanke nič nechýbalo.
My sme s Ivanom nemali to šťastie, aby sme mali deti. A tak naša láska prešla na Hanku.
Paulína bola veľmi rozumná a tak vychovávala svoju dcéru v tom, že od života všetko dostáva tak ako iné deti. Len s tým rozdielom, že jej mnohé veci nie sú dopriate a musí život brať taký, aký prišiel. Že so svojím osudom musí bojovať. A ona to dokázala. Vlastne dokázala samej sebe, že je platným človekom.




Neplač, svet nemá slzy rád

- Katarína, ideš s nami pozrieť do Luxusu? – spytuje sa ma cestou z práce Vierka.
- Nie, dnes nemôžem, mám ešte veľa práce a chcem stihnúť všetko urobiť, lebo mi volala Lenka, aby som jej prišla k deťom. Vydáva sa jej priateľka, a tak sú pozvaní. Ale, ak by mali niečo pekné, tak mi zatelefonuj, Vierka, budem rada.
Konečne doma. Ponáhľam sa ožehliť tú kopu bielizne, čo na mňa čaká už dva dni. Ale pri tejto práci si viem aj oddýchnuť. Zdalo sa mi, že niekto klope. Tá Vierka to asi stihla. Otváram dvere. Nie, to sa mi asi zdá, zostávam meravo stáť. Predo mnou stojí Adam.
- Smiem ďalej?
- Nech sa páči, poď.
- Si prekvapená, že som tu?
- Samozrejme, nečakala som, že by si našiel cestu sem.
- A čo povieš na to, keď ti poviem, že ťa hľadám?
- Tak poď ďalej. Odlož si, ja urobím kávu a porozprávame sa.
Odchádzam do kuchyne, ruky sa mi trasú a za nič nemôžem pochopiť, čo sa to so mnou deje. Vždy som si myslela, že ak niekedy ešte príde, nepustím ho ani dnu. A teraz som urobila presný opak. Nevidela som ho už niekoľko rokov a teraz je tu. Starší, zmenený. Prečo asi prišiel? Zalievam kávu a nesiem ju do obývačky. Adam stojí pri fotografiách detí a vnúčat. Ako vchádzam, rýchlo si sadá.
- Prepáč, chcel som sa pozrieť. Dúfam, že sa nehneváš. Dávno som ich nevidel, ani vnúčatá.
- A je to moja chyba?
- Moja, ja viem.
- Prečo si prišiel?
- Chceš to naozaj vedieť? Chcem sa k tebe vrátiť, ja ťa mám rád, Katka...
- Dáš si cukor?
- Áno, dva ako vždy.
- Prepáč, zabudla som. Piješ vždy takú horúcu?
- Áno.
- Tak nech sa ti páči, ponúkni sa.
- Ďakujem, si stále rovnako pozorná. Máš nový byt, ale všetko je v ňom tak, ako keď sme boli spolu.
- Nie je, všetko nie. Ty tu už nie si.


- Ale chcel by som byť. Pozri, my dvaja sme ľudia už v rokoch a potrebujeme jeden druhého. Ja už nemôžem takto žiť. Chcem byť s tebou, s deťmi, vnúčatami... Veď ma pochop! Mám snáď právo na ich lásku a ty mi v tom nemôžeš brániť.
Ani by som to nikdy neurobila. Ale ty si prišiel o ňu svojou vinou. Sám si to chcel. Mal si tu všetko a vidíš... Myslel si si, že to nebolo šťastie. Sám si sa rozhodol.
- Miloval som ju, ale zistil som, že to nebolo šťastie, že to bol omyl. A pochop, bola oveľa mladšia. Stratil som hlavu. Veď každý z nás sa môže pomýliť, nemyslíš? Existoval som pre ňu len chvíľu, našla si iného, mladšieho...
- Adam, prečo mi to všetko hovoríš? Ako mám tomu rozumieť? Podľa teba mám na všetko zabudnúť? Akoby sa nič nestalo, otvorím náruč a poviem – zabudla som na všetko...
- Katarína, veď ja viem, že si žena, ktorá vie odpúšťať...
- Áno, viem, ale záleží na tom, čo. Ty si teraz zistil, že už si osamelý a teraz ti budeme dobrí aj my? Zabudol si, že to utrpenie, ktoré si nám spôsobil, bolo veľké, že my sme na to nezabudli a že to máme všetci za sebou, akoby to bolo všetko včera. Mala som ťa rada a nikdy by som neverila, že my dvaja raz budeme od seba a že raz sa stane i to, že budeme bilancovať náš spoločný život.
- No vidíš, preto som sa s tebou ani nerozviedol.
- To sa chceš ospravedlniť alebo to je kúsok nádeje pre teba? Odpovedz mi, ale pravdivo.
- Skôr kúsok nádeje.
- Ja ale túto možnosť nepripúšťam. Nie kvôli sebe, ale kvôli deťom. Viem, že je to teraz odo mňa veľmi kruté, ale pochop, že ich láska je silná. My sme vlastne boli a sme spolu silní. Pomáhame si, ako vládzeme. A ty si mal možnosť sa k nám pridať. Neurobil si to, a dokonca nebolo v tebe ani trochu snahy, aby si sa o to čo len raz pokúsil.
- Som tu a chcem všetko napraviť.
- Teraz, keď si zistil, že nemáš už nikoho, tak ty sa chceš vrátiť?
- Nie preto.
- Tak prečo?
- Veď vravím, pre lásku k vám, ktorá vo mne je. Ale ty mi to neveríš a ako vidím, ani nechceš veriť.
- Myslíš, že ja by som ti to neuverila, keby to tak skutočne bolo? Ale práve preto, že ja jediná ťa poznám tak ako samú seba, nemôžem dopustiť, aby sa po čase všetko znovu opakovalo.
- Čo tým myslíš, že opakovalo?
- Tvoj odchod od nás. A ver mi, že na to ja už silu nemám. Ja som sa za tie roky vyrovnala so skutočnosťou, že to, čo sa stalo, je za mnou. A deti sa tiež s tým zmierili, že ty sem už nepatríš. Hovoril si o láske k nám všetkým. Vidíš, keby to bola láska, tak nikdy nedopustíš to, aby sme poznali utrpenie namiesto lásky. Dnes sú deti dospelé a majú svoje rodiny. Neverím, že by chceli, aby som prežila niečo podobné ešte raz. Vravím ti, že moja láska patrí im všetkým, tebe už nie!
- Ty si zabudla na všetko, Katka?
- Nezabudla. Tisíckrát mi v myšlienkach prebehli chvíle, keď sme boli spolu šťastní. Tešili sme sa spoločne z narodenia detí, z ich prvých krokov, slov, ktoré vedeli vysloviť. Tú kopu bezsenných nocí, ktoré sme prežili. Mám to všetko pred očami i teraz, ver mi. Ale sú i tie dni, kedy si ty sám pošliapal všetku tú krásu, ktorá bola. Zdôvodnil si to tým, že odchádzaš k žene, ktorá pre teba znamená šťastie.
- Katarína, nepripomínaj mi to, veď pochop, s tebou to všetko bolo iné. Ona nebola ako ty. A nemám s ňou ani deti.
- Mlč! Nechcem počúvať tvoje úvahy o žene, pre ktorú si nás opustil. Ty si veril, že to je pre teba šťastie. Dnes tu stojíš a myslíš, že to všetko, čo bolo, udialo sa, nebolo nič, len malý výlet. Myslíš si, že si odišiel len tak na skok.
- Ja ti vravím, že nad všetkým som dlho premýšľal a trvalo mi to tiež dlho, než som našiel odvahu, aby som sem prišiel. Pokoril som sa ako nikdy.
- Neboj sa, o tvojej pokore nebudem s nikým hovoriť. Ty ma poznáš, že to neurobím. Ale o tvojej návšteve budem hovoriť s našimi deťmi. Lebo tie musia vedieť, prečo si tu bol.
- Tak ty nechceš, aby som tu zostal?
- Odpoviem ti asi takto. Žili by sme tu ako dvaja cudzí ľudia. A to by si ty nezniesol, ako ťa poznám.
- Časom by sa všetko urovnalo, Katka, prosím ťa...
- Ale ja som ti už raz povedala, že moja láska patrí deťom a vnúčatám. Tebe nie. Až by som ti tu dovolila zostať, tak by to bolo zo súcitu. A to by si ty nechcel. Nikdy si to neuznával, aby mal niekto s niekým súcit. Hovoril si vždy, že by ťa to ponižovalo. Dnes ti to musím povedať, aby si si nemyslel, že máš čo len malú nádej na to, aby si tu mohol zostať.
- Tak ty nechceš, aby som sa vrátil?

- A vieš, že nie? Vtedy, keď som ťa najviac potrebovala, tak si tu nebol. A boli chvíle, kedy som ťa veľmi, veľmi potrebovala a ty si neprišiel. Ale až tu chceš prespať, tak môžeš, nemusíš odísť hneď. Ja idem večer k Lenke, k deťom. Zajtra sa jej vydáva priateľka, sú pozvaní na svadbu. A práce okolo detí je veľa, sú tri.
- Chvíľa ticha, ktorá nastala, na mňa pôsobí strašne. Zdá sa mi nekonečná. Dovolíš, odložím. Beriem šálky a odchádzam do kuchyne. Kde sa nabralo vo mne toľko odvahy, aby som mu to povedala? Je to správne riešenie, čo som urobila? Veď má pravdu, že človek by mal vedieť odpúšťať. Ale dá sa to do nekonečna, keď sa vo mne niečo zlomilo? A práve preto, že dnes mám kus života za sebou, nemôžeme riešiť veci neuvážene. Už kvôli deťom to nesmiem urobiť. Ony by s tým nesúhlasili.
- Vchádzam späť. Adam sedí zamyslený.
- Dáš mi, prosím ťa, aspoň fotografiu, tú, kde ste všetci, aj ty?
- Teraz si myslíš, že poviem nie. Dám ti ju, patrí ti. Môžeš si ju vziať. Adam vstáva, vyberá fotografiu z rámčeka a ako sa ku mne obracia, vidím, že v očiach má slzy.
- Neplač, svet nemá slzy rád...
Je vo mne láska alebo súcit k tomuto človeku, ktorý mi kedysi bol všetkým na svete? Tak veľmi som si želala, aby sa vrátil, aby bol s nami a dnes, keď je tu, tak ja mu nedokážem odpustiť. Neviem pochopiť samu seba, kde sa nabralo vo mne toľko odvahy a všetko mu povedať tak, ako to je. Je to asi tým, že keď som najviac trpela, nebol tu. Nepodal mi pomocnú ruku. Vtedy, áno vtedy, som stratila k nemu lásku.
- Katka, tak ja odchádzam. Nevadilo by ti, keby som navštívil naše deti?
- Vôbec nie. Ak ťa príjmu, tak si víťaz.
Podáva mi ruku a odchádza. Odchádza a ja stojím pri okne a hľadím za ním...


Cena za lásku

Neodchádzaj, Viera, veľmi ťa o to prosím. Nedokážem bez teba žiť.
- To sme si už dávno vysvetlili. Ja tu jednoducho nechcem zostať. Chápeš? Pre mňa to tu bolo ako väzenie a nie šťastný domov.
- Nie, nechcem to pochopiť! Ty si teraz zaľúbená a nič nevidíš a nechceš vidieť, ani počuť. Myslíš, že keď ti niekto dvorí, nosí kvety, vodí ťa po výletoch, že to je láska?
- A čo si urobil ty? Nosil si mi ich ty? Chodil si so mnou ty? Nie, no vidíš a teraz, keď som stretla niekoho, kto ma má rád, kto sa mi venuje, tak ma odsudzuješ.
- Vedela si, že pracujem na dôležitej výskumnej práci. Vedela si tiež, že musím často odchádzať a tiež si vedela, koho si berieš!
- To si sa mi chcel ospravedlniť za to, že si si nevedel nájsť čas na nič? Videl si len prácu, mňa nie. Ty si myslíš, že tie tvoje darčeky, ktorými si ma obklopoval, mi nahradili teba? Nie, nenahradili, ale dnes viem, že ma potešili. Ale aká to bola cena za lásku? Zo začiatku som bola pyšná pred kolegyňami, keď som sa mohla pochváliť zahraničnou kozmetikou, pulóvrikmi a bielizňou z tuzexu. Ale najskôr to bola v ich očiach závisť a neskôr mi, nechtiac, ukázali moju úbohosť. A to som nevedela veľa vecí, ktoré vedeli ony. Prečo tie darčeky od teba boli? Tie nekonečné dni čakania, stále sama.
- Tak tebe to všetko nebolo nič? Druhé ženy by boli šťastné, že majú polovicu z toho, čo ty.
- Ja to ale nechcem. Ale to ty nikdy nemôžeš pochopiť. Radšej budem žiť v jednej izbe, ale s niekým, kto si bude vážiť moju lásku. Rovnocenného partnera. Ty si mi dal všetko, áno. Perfektne zariadený byt, maximálny luxus, ale zabudol si mi dať do tohto komfortu jedinú vec. Lásku. Zabudol si, že ja som tiež len živá bytosť, ktorá niekoho potrebuje. Partnera, ktorý by mi bol oporou.
- Ja som ti ňou nebol? Pre teba tých šesť rokov, čo sme spolu prežili, bolo ničím?
- Nepovedala som, že tie roky s tebou neboli pre mňa ničím. Boli pre mňa životnou skúsenosťou.


- Kde si nabrala tú odvahu a takto mi to vravíš rovno do očí, a pritom si neuvedomuješ, že bezo mňa si ničím. Nemožná! Rozumieš, nemožná!
- Nekrič! Ja sa ťa nebojím, ja som len pochopila veľa vecí a raz sa musel nájsť deň, keď si s tebou musím takto veci vysvetliť. Nemaj strach, že ja budem nemožná. Mýliš sa, ja som žena, ktorú ty nepoznáš. Nemysli si, že všetko budem robiť tak, ako mi to ty naplánuješ. Plniť tvoje príkazy a želania. Ty si vždy žil len v tom, aký si ty nenahraditeľný, dôležitý. Neberiem ti tvoju šikovnosť ani múdrosť. Ale nezabudni, že si mal pri sebe manželku a nie slúžku. Dnes ti to musím povedať. Vždy som sa cítila u vás zle. Bola som vo vašej rodine niečo menej. Tvoji rodičia si vždy potrpeli na tom, aby sa správali ako malomeštiaci. A nikdy nezniesli, že ja sa tomu nikdy neprispôsobím, a tak vychovali i teba. Vždy im záležalo na tom, aby si bol jednotka. Vychovali z teba egoistu. A ja som bola pre nich len dievča, ktorému chýbala vysoká škola. A tú vlastne nemám kvôli tebe. Nechcel si mať nablízku nič, čo by ti mohlo prekážať v tvojej kariére. Vidíš, ani deti si nechcel preto, že boli pre teba zbytočnou investíciou. Luxus, to je správne slovo, ktoré ty uznávaš.
- Buď ticho! Hovoríš samé hlúposti a ja to už nemôžem počúvať. Nemám na ne ani čas. Môj čas je drahý a keď si to nevieš uvedomiť, choď premýšľať nad sebou a potom som ochotný viesť s tebou ďalší dialóg.
- Nehovor mi to tak, ja viem o tvojom vzťahu s Valentíkovou.
- To čo má byť?
- Nič, len čistá pravda.
- Tak, odkiaľ to máš?
- To tebe môže byť úplne jedno. Jednoducho to viem a ty mi nič nemusíš vysvetľovať. Ale to nie je dôvod, prečo ja odchádzam.
- Eva je moja spolupracovníčka.
- Hovorím ti, že nechcem o nej nič počuť, nezaujíma ma to!
- Viera, každý sa môže v živote zmýliť. Veď ty máš tiež známosť a ja ti ju nevyčítam.
- Ty ani teraz nemôžeš pochopiť, prečo odchádzam? To nie sú len kvety, výlety, ako si to ty nazval. Ale je tu niekto, komu na mne záleží, má pre mňa čas a hlavne porozumenie. Je to niekto, kto sa dokáže tešiť z každého dňa, ktorý príde. Vidí a všíma si okolo seba všetko, nielen seba. Je to niekto úplne iný ako si ty.
- Rifľový frajer. Ten ti spútal srdce.


- Si úbohý, keď niekoho prirovnávaš takýmto spôsobom. Je to človek, ktorého ty poznáš. Niekto, kto pre teba nič neznamenal. Ty si nikdy neuznával nikoho.
- Tak ja ho nakoniec i poznám. Máš odvahu mi to takto povedať?
- Mám, predstav si, že mám a vôbec mi to nevadí, že to je niekto, koho poznáš. O to ľahšie sa mi bude odchádzať.
- Kto je ten šťastlivec?
- Dočkáš sa chvíle, kedy ti ho predstavím.
- To som ohromne zvedavý...
Posmešne sa na mňa pozerá a ja cítim, ako veľmi ho za všetko nenávidím. Dnes je z neho niekto, kto sa mi stratil z môjho srdca. Čo všetko som k nemu cítila a on pre kariéru stratil mňa i mnohých priateľov. Zrazu je tu človek, ktorý sa nezastaví pred ničím, z čoho má on osoh.
- Nekrič! Zbytočne sa mi vyhrážaš. Ja ťa dobre poznám, čo si ty schopný urobiť a čo dokážeš. Čo mi chceš zobrať? To, čo sme spolu nadobudli?
- No, z tvojho platu je toho veľmi málo. Z tých peňazí, ktoré si ty priniesla, by si nikdy nemala to, čo tu všetko je.
- Neboj sa, ja si z toho odnesiem veľmi málo. Chcem začať nový život s niekým, kto si moju lásku zaslúži a viem, že pre mňa znamená veľa. Vôbec nečakám na to, že sa tu budem deliť s tebou.
- Aby si raz neľutovala tú chvíľu, že si odo mňa odišla. Aby ti nechýbalo to všetko, čo si tu mala. Ale potom nepríď sem s prosíkom, že sa chceš vrátiť.
- Nie, to by som ja nikdy neurobila, aby som ťa prišla prosiť.
- Ako to vysvetlíš mojim rodičom?
- Čo im mám ja vysvetľovať? Zobrala som si ich alebo teba? Predsa vieš, že im na mne najmenej záležalo. Konečne budú mať niekoho, koho si pri tebe predstavovali.
Niekto zvoní.
- Choď otvoriť! Aj tak to bude niektorá z tvojich kamarátok.
Otváram dvere. Za nimi stojí Dušan.
- Nech sa ti páči, poď ďalej!
- Vitaj, čo ty u nás hľadáš? Roky som ťa nevidel.
- Vierku.
- Tak Vierku. Čo jej ty len môžeš chcieť? A kde si, kde si zakotvil, dlho som o tebe nepočul.
- Vo Výskumnom a vývojovom ústave v Bratislave.

- No, poď, aspoň sa trochu porozprávame. Vierka, to je vzácna návšteva. A čo tam robíš?
- Vieš, že len riaditeľa.
- Tak ty si riaditeľ? Vidíš, ja som o tebe nepočul, čo sme odišli zo školy. Dáš si kávu?
- Veľmi sa ponáhľame, a tak sa dlho nezdržím.
- Si tu s manželkou? Prečo si ju nezavolal hore?
- Nie, som tu so Simonkou, je to moja dcéra. Manželka umrela pri pôrode pred piatimi rokmi.
- Prepáč, to som nevedel.
Urobila som kávu a priniesla do obývačky.
- Nech sa páči, ponúknite sa. Chvíľu na mňa počkaj, Dušan, zabalím si pár vecí.
- Kam chceš ísť, keď máme takú veľkú návštevu? Pán riaditeľ k nám len tak často nepríde. Vlastne som zabudol, povedal si, že si prišiel za Vierkou.
- Áno, za ňou. Prišiel som si po ňu.
Vtom zostal Pavol stáť a nechápavo pozerá z jedného na druhého.
- Tak to si ty, čo si jej poplietol hlavu? Ty si ma obral o šťastné manželstvo?
- Nehraj divadlo, Pavol, sám dobre vieš, - nemá to žiadny význam. Myslím, že sa veľmi dobre poznáme a vieme, že si nemusíme nič zakrývať. Neobral som ťa o nič. To ty si sa ocitol v tejto situácii vlastným pričinením.
Pavol nechápavo hľadí pred seba.
- Tak vy dvaja. Nikdy by som si nemyslel, že práve ty budeš ten muž, ktorý mi preberie ženu.
- Beriem si len pár svojich vecí, nič viac – vravím Pavlovi.
Ten je zahľadený a nedokáže prehovoriť ani slovo.
- Podávam Pavlovi ruku. Tá zostáva bez stisku chladná ako jeho srdce.




Dobrý deň, otec!

Slnečné ráno otvára svoju náruč, akoby všetkých chcelo pevne zovrieť vo svojom objatí. Ponáhľam sa pobaliť si veci a stihnúť vlak. Ak to dnes neurobím, tak už nikdy nenájdem odvahu na to, aby som sa za ním vybrala a povedala mu to veľké tajomstvo. Beriem do rúk telegram, dnes už možno stý krát.
„Otec leží v nemocnici na Partizánskej – mama.“
Slová, ktoré sa mi mihajú pred očami, viem spamäti, ale moje oči nemôžu tomu uveriť. Veľa vecí si uvedomujeme, až keď ich strácame. Prečo mi nezavolala? Veď mi mohla zatelefonovať a povedať, čo sa stalo. Prečo to neurobila? Prečo? Kladiem si otázky a odpoveď vlastne musím nájsť v sebe samej.
Kupujem si lístok do Bratislavy a nastupujem do vlaku.
- Máte tu, prosím, voľné?
- Áno, nech sa páči.
Sadám si k staršej žene, ktorá sa venuje jedlu. Asi cestuje ďaleko. Vidieť to aj podľa batožiny. Moje myšlienky behajú z rokov detských do dospelosti. Odvíja sa mi život ako na striebornom plátne.
Pamätám si ten deň, akoby to bolo včera, keď mi mama oznámila, že otec už u nás nebude, že odíde preč, do iného mesta, s inou ženou. Plakala som vtedy a za nič na svete som to nevedela pochopiť a dovoliť. Mama ma nežne hladkala po tváričke a vlasoch.
- Neplač moja, veď ocko za tebou bude chodiť každý mesiac.
- Ja chcem, aby bol s nami.
- To ty ešte nemôžeš pochopiť, maličká. V živote dospelých sa stáva, že si dvaja už nemajú čo povedať. Buď rozumná.
- Kto bude teraz so mnou chodiť k starkej, kto sa bude so mnou hrať? Ja ocka ľúbim! A nechcem, aby ma nechal.
- Veď on ťa moja zlatá ľúbi tiež a nenechá ťa. Všetko bude tak ako predtým, sľúbil mi to.
- A nebolo. Zo začiatku chodil za nami. Tešila som sa na tie dni. Zrazu mal pre nás málo času a potom sa neukázal veľmi dlho. Vo svojich desiatich rokoch to bolo pre mňa niečo strašné. Nemohla som pochopiť, tento tak milujúci otec má zrazu namiesto mňa rád niekoho, komu hovorí: „môj synček.“ Žiarlila som na tento uzlíček, s ktorým sme sa prechádzali. A stále bolo

menej času pre mňa. Až sa odmlčal a miesto ocka prichádzali len peniaze, ktorými si ma chcel kúpiť. Posielal výživné a mimo toho i pár korún naviac. Boli to peniaze miesto jeho lásky, ktoré chodili pravidelne. A tak roky ubiehali a my sme s mamou žili jedna pre druhú. Snažila sa mi vynahradiť všetku lásku i tú ockovu, na ktorého časom vybledli spomienky.
Raz, keď sme sedeli pri televízii, si ma nežne privinula k sebe a pohládzala moje vlasy. Robila to vždy, keď mi chcela niečo dôležité povedať. Jej teplá ruka ma pohládzala a ja som videla, že mi chce niečo povedať, ale nevie ako.
- Veronika, čo by si povedala, keby som k nám na nedeľu pozvala jedného uja.
- Prečo chceš, aby k nám niekto chodil. Spýtala som sa vo svojej naivnosti a strachu, že to všetko bude už inak.
- Ty si už veľká a ja by som bola veľmi rada, aby si ho poznala. Je to niekto, kto nás chce obe. Teba i mňa. Nebolo by nám smutno.
- Ale ja nechcem! Rozumieš, sem nesmie prísť nikto!
Plakala som a zároveň som si uvedomovala, že mama bude i tak svoju lásku teraz už deliť medzi toho neznámeho uja a mňa. Dlho trvalo, než som sama prišla na to, že nemôže byť sama. Pristupovala k tejto veci veľmi rozumne a citlivo. Neurobila nič nasilu. A tak nechala celej veci voľný priebeh. Raz som ochorela a dostala veľké teploty. Bola noc a mama sedela pri mne a plakala. Počula som, ako zvoní telefón a ona potichu hovorí: „Dúfam, že to nebude nič vážne, ráno s ňou pôjdem k lekárovi. Ako myslíš, ale neviem, či to bude teraz vhodné, aby si k nám prišiel. No dobre, tak ťa čakám, pôjdeme teda hneď k lekárovi.“
Zatvorila som oči, keď mama pristúpila ku mne. O chvíľu bolo počuť zaklopanie. Mama vstala a podišla ku dverám. Bolo počuť, ako hovorí:
- Vitaj, nech sa ti páči, poď ďalej.
- Mami, kto k nám prišiel?
Chvíľa ticha a potom sa vo dverách zjavil vysoký muž. Podal mi ruku a hovorí:
- Volám sa Bartek, Tibor.
Zrazu mi bol tento človek akýsi blízky, ako by som ho už dávno poznala.
- Veronika, - predstavila som sa neznámemu.
- Čo ti chýba, Veronika?
- Strašne mi je zle a bolí ma bruško.


- Zorka, to vyzerá na zápal slepého čreva. Rýchle zavolaj sanitku, s tým nemôžeme čakať do rána.
Všetko bolo ako zlý sen. Skutočne to bolo tak, ako ujo Tibor predpovedal. Po operácii chodili za mnou už obaja. Ja som sa veľmi tešila.
Bol ku mne veľmi dobrý. Vynahradil mi všetko, čo som od otca nedostala. Pomáhal mi vo všetkom. Roky utekali a my sme v trojici prežívali spoločne chvíle dobré i horšie. Prešli roky študentské a ja som sa osamostatnila. Ako ten čas beží. Človek si ani neuvedomuje, ako dávno to všetko bolo. Len myšlienky nás často vracajú späť.
Vlak vchádza do Bratislavy a ja sa v tom dave ľudí strácam. Prechádzam mestom. Volám ešte domov mame, ale nik neberie. Mama určite niekam odišla. Pôjdem domov až po návšteve v nemocnici. Kupujem kvety a ovocie. Cesta do nemocnice je nekonečná. Ako prechádzam popri vrátnici, vidím stáť mamu s lekárom. Ako sa približujem, počujem, ako lekár hovorí mame: „Tu je operácia nevyhnutná.“
- Dobrý deň! Ahoj, mami!
- To je moja dcéra a toto je doktor Havlík.
- Dobrý deň! – lekár sa s nami hneď i lúči.
- Do videnia! – podáva nám ruky.
- Je to vážne, mami?
- Je, ale je tu i záchrana. Operácia.
- Tak predsa niečo.
Tá nádej, ktorú vidím v jej očiach, ma chytá za srdce. Vchádzame do izby.
- Dobrý deň! Otec! – oslovujem prvýkrát tohto človeka „Otec.“ Údiv v jeho očiach.
- Veronika, dieťa moje drahé. Ty si prišla? Tak veľmi som ťa čakal.
- Vitajte, obe.
Tuho nás vinie k sebe.
- Lež, bude to tak lepšie, - hovorí mama.
- No vidíš, ako som dopadol. Keď mi je konečne dobre, príde choroba. Toľko som toho plánoval, čo všetko som chcel ešte stihnúť a vidíš, hneď sa stane zle.
- Veď sa neboj, že nestihneš. Všetko bude dobré, uvidíš...
- Tibor, budú ťa musieť operovať, - hovorí mama a pozerá sa priamo na mňa.
- Ja viem, ráno mi to oznámili.
- Dúfam, že sa nebojíš? – posmeľujem otca.

Otec. To čarovné slovo. Ako ho zmenilo. Šťastne sa usmieva a ja si až teraz uvedomujem, že vlastne mu patrí už dávno. Od chvíle, kedy prišiel k nám. Kedy nám s mamou podal to najkrajšie – spoločné šťastie. Boli sme šťastní všetci spolu. Urobil pre nás veľa. Bol tým najpríkladnejším otcom. Koľko spoločných tajomstiev sme len mali.
- Nie, nebojím, teraz už nie.
- Tak mi ťa tu necháme a v nedeľu prídeme za tebou i s Mirom.
- Budem sa na vás tešiť, dcérka moja.
Ako zvláštne znie z jeho úst „Dcérka moja“. Nakláňam sa nad ním, bozkávam ho na líce a potichu vravím: „Budeš starým otcom, ale to je ešte pre mamu tajomstvo.“ Šepkám mu to veľké tajomstvo.
- Naozaj? Ako veľmi si ma potešila. – Objíma ma a je vidieť, aký je v tejto chvíli šťastný. Lúči sa s mamou.
- Dúfam, že nežiarliš na mňa, Zorka?
- Nie, prečo by som aj. Vždy ste mali kopec tajomstiev. Odchádzame.
- Mami, chcem, aby si vedela i ty o našom tajomstve.
- Nie! Je vaše, odpovedá mama.
- Ale ja ti ho i tak prezradím. Čakáme rodinu a nehnevaj sa, že si nebola prvá, ktorá by to mala vedieť. Chcela som, aby pochopil, že ho mám rada, že si ho za tú všetku jeho lásku, ktorú nám dal, vážim. Že mi vlastne bol, je otcom len on.
- Viem, Veronika, len som chcela, aby si sama prišla na to. A som rada, že je to tak. Nikdy nechcel, aby to slovo „OTEC“ išlo z tvojich úst nasilu. A vôbec sa nehnevám, že si to veľké tajomstvo zverila prv jemu.
- Chcela som, aby bol šťastný, aby sa nebál tej operácie a aby sa niečomu tešil a ja viem, že on sa veľmi teší na človiečika, ktorý príde. Keď ste už vy nemali spolu deti, tak nech má radosť aspoň z toho nášho. Zaslúži si našu lásku. Mami, ty jediná vieš, ako veľmi sa oňho bojím.
- Dúfajme, že všetko dobre dopadne.
Mama ma odprevádza k vlaku. Táto chvíľa lúčenia je pre nás strašná. Bojíme sa o človeka, ktorý nám je blízky...
- Do videnia, mami, čakaj nás, prídeme v nedeľu.





Vyhasnuté očká

- Chlapi, ja mám dcéru, - oznamuje Stanislav svojim kolegom.
- Tak ti gratulujeme. – Spolupracovníci podávajú Stanovi ruku.
- Ďakujem vám všetkým. Som veľmi rád, že sa môžeme s vami potešiť.
Vidieť na ňom, že tú radosť už zapíja od rána.
- Stanislav, nerob si s nami starosti, my sme neprišli preto, aby si nás hneď ponúkal, ale sme vynikajúci kolektív, - vraví Emil.
- No nie, chlapi?!
Zborové áno zaznelo ako na povel.
- A ako sa bude volať tá maličká? – ozval sa jeden z kolegov.
- Vidíte a ja som vám od radosti zabudol povedať, že Veronika. Váži 3500 gramov a meria 51 centimetrov.
- To je teda slečna!
- Veľmi sa na ne teším, Oľga vravela, že je to celá Monika.
- Nechaj tak, Stano, nespomínaj. Nebuď nešťastný, veď to všetko je dávno za vami. Nespomínaj! Musíš vedieť aj zabudnúť.
- Keď to vôbec nejde, - vraví nešťastne. – Ja sa snažím, ale nejde mi to. Stále viním seba a mám to pred očami, akoby sa to udialo včera. Vy to nikdy nepochopíte, čo to je, keď rodič stratí svoje dieťa. Tá bolesť ostáva a nedá sa nikdy na ňu zabudnúť. Všetko sa mi zjavuje pred očami ako neskutočný film. Najhoršie sú noci. Viete, čo to pre mňa bolo, keď som videl, aká je Oľga nešťastná, ako veľmi na ňu myslí? Vianoce, Monikine narodeniny, meniny, to prázdne miesto pri stole...
To nikto nemôže pochopiť. Viete, koľko hodín presedela Olinka v Monikinej izbe, koľko nocí nespala? Som strašne rád, že sa nám narodilo dievčatko, možno bude ako Monika. Aj Petrík je rád, že má sestričku, i keď tomu ešte tak veľmi nerozumie, je ešte malý. A nechápe ani to, že Monika tu už nie je. A mne sa stále vynára tá chvíľa, ako sa jej to stalo. Všetko jej akosi išlo. I trénerka ju chválila pre jej húževnatosť. Každý deň som ju tam vozil, vedel som, ako ju tá gymnastika baví. Boli sme na ňu pyšní...
- Už hádam pôjdeme, chlapi...


- Nie, nechoďte, som rád, že ste prišli. A chcem to s vami osláviť! Vy ste pre mňa ten najlepší kolektív. Vy jediní viete, aký som chlap, ale viete tiež, ako viem plakať.
- Stano, tak prestaň. Takto nemôžeš predsa žiť! Umárať sa v myšlienkach. Teraz tu je malá Veronika a ty sa musíš vzchopiť. Veď musíš žiť pre Petríka a malú. Zabudni už na všetko a pomôžeš tým aj Oľge.
- Nie, nedá sa to. Stále vidím tie vyhasnuté očká. To bolo niečo strašné, skláňať sa nad nehybným telíčkom. Ale ona bola v ten deň taká šťastná, nikto netušil, čo sa ešte stane. Smiala sa a vravela: „Oco, poď, pôjdeme mamičke oproti a než ma odvedieš na tréning, tak ja jej ukážem vysvedčenie, nech sa i ona poteší, že mám samé jednotky.“ Tak sme sa vybrali a Monika okolo mňa pobehovala, keď tu zrazu uvidela vychádzať z jasiel ženu s Petríkom. Rozbehla sa cez cestu a už nepočula môj výkrik: „Pozor! Monika!“ Vtom ju zachytilo auto a jej očká vyhasli. Ostal jej len slabý úsmev, ktorým chcela obšťastniť mamu. Prenasleduje ma to a ja som z toho taký nešťastný. Vyčítam si, že som ju vtedy nezdržal tú chvíľu doma.
- Vieš čo, Stanislav, pomôžeme ti pripraviť pre Oľgu prekvapenie, - vraví Emil. Otáča sa na svojich spolupracovníkov. Urobíme Veronike kolísku a bude to darček od nás. Chceš?
- Chlapi, vy ste raz dobrí kamaráti. Ja viem, že sa na vás dá spoľahnúť. Som rád, že s vami pracujem, že vás mám.
- To si i my myslíme, len nám musíš sľúbiť, že necháš alkohol. My ti veríme, ale ty musíš tiež priložiť ruku k dielu.
- Keď to je také ťažké...
- Ale teraz máš príležitosť. Určite tým potešíš aj Oľgu, aj nás. Je tu nový život. Musíš urobiť všetko pre to, aby si bol najlepší otec na svete. Ony nemôžu za to, čo sa stalo. Kvôli nim musíš prestať piť!
- Ja vám to, chlapi, sľubujem. Máte pravdu, tak človek veru nemôže predstúpiť pred dcéru. Čo by si o mne asi myslela, no nie?
Emil videl, že Stano potrebuje pomoc a tento kolektív mu v tom musí pomôcť za každú cenu. Oni to dokážu, sú dobrá partia a Stano je zase chlap, ktorý je nešťastný a potrebuje ich pomoc.


Priniesol mi bohatstvo – seba

- Nad čím rozmýšľaš, Janka? – pýta sa ma Juraj.
- Ale, len tak trochu som sa zamyslela. Bola dnes u mňa Soňa a poznáš to, keď sa stretnú dve ženy, vždy sa majú o čom porozprávať. Spomínali sme spolu na dievčenské časy. Musela som ju prijať do nemocnice. Ale to ty ťažko pochopíš.
- Ten rozhovor na teba akosi zapôsobil.
- Máš pravdu. Vôbec som ju nepoznala. Ver mi.
- Janka, ja viem, že sa niečo deje a ty teraz nechceš o tom hovoriť.
- Nechcem. Teraz veru nie!
Juraj sa viac nepýtal a ja som bola rada. Program, ktorý je v televízii, vôbec nevnímam. Stále vidím pred sebou Soňu. Tá žena, plná života, veselosti, je zrazu akási iná. Nemôžem uveriť, že je to tak. Prečo práve Soňa?... Choroba dokáže človeka zmeniť na nepoznanie. Jej život sa dá spočítať na dni, možno mesiace alebo roky. Soňa je navyše žena, ktorej nemôžem klamať. Poznala by to. Nemám inú možnosť, len jej povedať tú krutú pravdu. Ale ako? Akým spôsobom? To keby som vedela... Je veľmi citlivá. Naozaj neviem, ako to príjme.
Z mojich myšlienok ma vyrušil Juraj:
- Poď už konečne spať! Aj tak len hľadíš na televízor a nevnímaš nič z toho, čo tam dávajú! – namrzene dodal.
- Pohládzam deti a pozerám sa, ako bezstarostne spinkajú.
Janka, poď už!
Líham si do postele. Juraj sa ku mne pritúlil.
Nie, prosím ťa, dnes nie! Buď taký dobrý.
- Prečo prenášaš veci z práce domov? To mi vysvetli.
- Nie, neprenášam! Dnes naozaj nemám náladu na nič.
- Môžem za to vari ja?
- Juraj pochop! Soňa je mojou priateľkou od detstva. Spolu sme vyrastali a bývali v jednom činžiaku. Pomáhali sme si a ja jej dnes nemôžem a ani neviem pomôcť. Premýšľam nad tým, ako zastaviť čas. Sám vieš, že je to niečo nemožné... Ako dotknúť sa rukou hviezd...
Pobozká ma a želá mi pokojnú dobrú noc. Ale ja spať nemôžem. Pred očami sa mi stále vynára Soňa. To copaté dievčatko s loptou, študentka, vždy pekne upravená a zaujímavá. Závideli sme jej šikovnosť a bystrosť. Bola nadaná,

ako máloktoré dievča, na matematiku a fyziku. Venovala sa tomu celou svojou dušou. Vlastne, koníček sa jej stal povolaním. Teraz je profesorka na gymnáziu. Nikdy nezabudnem na to, ako mi sestra povedala:
Pani doktorka, máte telefón.
Ten rozhovor mi zostane v pamäti...
- Prosím, doktorka Takáčová.
- Ahoj, Janka, tu Soňa. Smiem ťa o niečo poprosiť?
- Samozrejme. Vieš, že ty aj o polnoci. Prečo si mi nezavolala domov?
- Nechcela som ťa obťažovať. Máš dosť práce. Vieš, domov som nechcela.
- Ako ti pomôžem...
- Chcela som k tebe prísť.
- To predsa kedykoľvek môžeš. Nemusíš sa mi ohlasovať. Veď to vieš...
- Ale ja chcem prísť k tebe do nemocnice.
- Poviem ti, kedy budem doma a príď k nám...
- Nie, Janka! Cítim sa veľmi zle. Trvá to už dlhšie. A preto by som chcela prísť. Povedz, kedy môžem.
- Aj zajtra! Budem ťa čakať. Príď nalačno, niečo už urobíme.
- Som ti veľmi vďačná za to, že môžem prísť! Tak sa maj. Ráno sa uvidíme.
Čo sa vlastne stalo? Soňa má zmenený hlas. Iste má starosti. Nad ránom som trochu zaspala.
Ráno, keď prišla, som ju skoro nespoznala.
Vyzerala byť unavená, bledá.
- Čau, čo ty? Vari si nepreflámovala celú noc!?
- Nie, ale rada by som.
- Čo ti v tom bráni? Veď Martin je šikovný chlapec a ty máš veľa času. Prečo s ním tak dlho chodíš a nevydáš sa? – spytujem sa a zároveň si uvedomujem netaktnosť z mojej strany.
- Vieš, že mi na ňom záleží. Všetko o mne vieš. Si moja najlepšia priateľka. Nechcem. To má ešte čas. I keď mám svoje roky.
- Jedla si ráno niečo?
- Nie! Veď si mi povedala, že mám prísť nalačno. Tak som aj prišla.
- Nie si tehotná?
- Nie, - pousmiala sa.
- Vyzleč sa! Popozerám ťa.
- Sestrička, prosím vás, zoberte jej krv. Dajte ju do laboratória.

Medzitým som písala, aké výsledky požadujem urobiť.
Soni, zavolaj mi. Výsledky budú okolo desiatej.
- To mám dve hodiny voľno, tak zavolám.
- Čo máš nové, pochváľ sa!
- Nič. Teraz na nič akosi nestačím. Neviem, čím to je, ale stále sa cítim unavená. Nemôžem sa dočkať prázdnin. Chcem ísť s Martinom na celý týždeň do Tatier.
- Potom ti možno bude lepšie. Konečne si oddýchneš. Veď ty tú prácu berieš tak vážne, že z toho musíš byť unavená. Ale uvidíme, čo ukážu výsledky. Tatry ti však doporučujem.
- Tak ja idem, Janka, máš v čakárni toho dosť a vieš, akí sú ľudia netrpezliví.
- To je u nás takto často. Pre každého musíme mať čas.
- Tak sa maj a zavolaj mi! – Soňa odchádza a ja uvažujem.
- Je to možné? Veď to nie je tak dávno, čo sme boli spolu. Taká veľká zmena. Čo ju trápi? Má problémy s Martinom? Ale Soňa si nikdy nesťažovala... Sú s Martinom kolegovia a poznajú sa dobre...
Netrpezlivo čakám na výsledky. Keď mi ich sestra podala, ostala som meravo stáť. To nemôže byť pravda! To sa mi vari len zdá. Vytáčam číslo k primárovi.
- Pán primár! Smiem na chvíľku k vám prísť?
- Samozrejme, kolegyňa. Príďte hneď, lebo mám pred operáciou konzílium a chcem sa pripraviť. Pozrieť chorobopis podrobne...
- Hneď som u vás. Ďakujem! – beriem výsledok a ponáhľam sa k primárovi. Klopem na dvere.
- Prosím, ďalej! Vitajte, kolegyňa. Čo vás ku mne privádza?
- Prosím vás. Pomôžte mi stanoviť diagnózu.
Zobral výsledky do rúk, hľadí na mňa a vraví:
- Čo je to podľa vás, kolegyňa?
- Leucosis, - odpovedám potichu, - akútna, - odpovedám ešte tichšie.
- Áno, presne. Vy predsa viete, že priebeh tejto choroby je nezadržateľne gradujúci a viete aj to, ako končí.
- Viem, pán primár. Prosím vás, zoberte pacientku pod svoju opateru.
- Ja mám všetkých pacientov, ale prečo to chcete?
- Je to moja najlepšia priateľka.
- Chápem vás. Vy sa musíte snažiť chorú psychicky podporiť. Prijmite ju a ostatné budeme vždy konzultovať spolu. Viac pre vás urobiť nemôžem a vy dobre viete, že ani pre ňu. Veľmi ma to mrzí, ale v tomto prípade to inak nejde.
- Ďakujem vám! Prijmem ju ešte dnes a dokončím ostatné vyšetrenia. Dovidenia!
- Dovidenia, pani kolegyňa.
Prečo práve ona? Prečo?! Slzy sa mi tisnú do očí. Musím byť silná. Nesmiem jej to dať pocítiť. Ako vchádzam do ambulancie, zvoní telefón.
- To je pre vás, pani doktorka.
- Prosím?
- To som ja, Soňa. Kázala si mi zavolať.
- Vieš čo, príď sem. Na pár dní ťa prijmem. Urobím komplexné vyšetrenia a potom uvidíme, dobre?
- To nemyslíš vážne!? Ja teraz nemôžem. Blíži sa koniec školského roka.
- Ale áno. Oddýchneš si, načerpáš nové sily a môžeš zase pokojne pracovať. A Martin tiež prežije pár dní sám, - prerušujem rozhovor.
- Dobre, prídem.
- Ohlás sa u mňa. Budeme končiť. Dáme si spolu kávu, dobre?
- Fajn, teším sa. Konečne sa porozprávame.
Tak! A teraz budú tie hodiny pre mňa nekonečné.
- Sestrička, pozrite sa, koľko tam máme ešte pacientov.
Sestra vchádza a vraví:
- Ďalší prosím!
Vošla pacientka. Vyšetrujem ju a som úprimne rada, že je už posledná. Predpisujem jej lieky a vravím:
- O týždeň sa mi príďte ukázať a tie lieky doužívajte.
- Dovidenia, pani doktorka.
- Dovidenia!
Staviam vodu na kávu a čakám na Soňu.
- Sestrička, môžete odísť. Ja tu dnes zostávam a večer mám nočnú službu na oddelení. Niečo si ešte popíšem a počkám na priateľku.
- Dobre, pani doktorka.
Sestra odkladá všetko na svoje miesto a odchádza. Vo dverách sa stretá so Soňou.
- Dobre, že ideš. Práve som postavila na kávu. Už len ty si mi tu chýbala.
- Trochu som sa zdržala. Veď to poznáš. Musela som si zabezpečiť veci v škole, doma, pobaliť sa a ešte som písala


Martinovi, čo má urobiť. Tak som konečne tu. Vidíš, že som všetko stihla.
- Ja ťa poznám tak dobre, že viem jedno, - určite si na nič nezabudla.
Dopíjame si kávu. Odchádzam s ňou na príjmové, beriem ju na oddelenie.
- Dám ťa sem, na túto izbu. Ráno odtiaľto odišla mladá pacientka a je to blízko k lekárskej izbe. Dnes mám nočnú. Potom sa môžeme porozprávať. Sú tu len mladé dievčence, všetky v našom veku. Dúfam, že sa rýchlo skamarátite.
- Vchádzam do izby.
- Odlož si veci a potom sa u mňa zastav.
- Dievčence, vediem vám novú pacientku, aby vám nebolo smutno. A večer sa uvidíme na vizite.
- Soni, urobím ti ešte nejaké vyšetrenia.
Soňa mlčí, ani keby nepočula.
- Počúvaš ma vôbec?
- Samozrejme. Čo mám robiť, keď to tak musí byť? – odpove-dá.
Vchádzam do lekárskej miestnosti. Celá som nesvoja. Volám Jurajovi, aby nezabudol ísť pre deti do škôlky a do družiny, aby nezabudol na prádlo v sušiarni... Tiež som mu to mohla povedať ráno! Úplne som na to zabudla pri tých všetkých starostiach, čo človek má. Niet divu, že mi niečo vypadlo z pamäti.
Prišla Soňa. Odchádzam s ňou na röntgön a gynekológiu. Odoberám jej krv...
- Ty si naozaj myslíš, že som tehotná? – pýta sa Soňa.
- Nemyslím. Kedy si tu bola naposledy na vyšetrení? Sem totiž ženy chodia rady ako k zubárovi. Vieš, že toto vyšetrenie je dôležité.
- Áno, len ten pocit je veľmi nepríjemný.
- Nič sa nedá robiť, moja milá. Čo ak sem budeš musieť chodiť častejšie?
- Ja asi ťažko. Na to nemám čas.
- Ako to myslíš, nemám čas?
- Tak ako vravím, Janka. Ty vieš, že vždy všetko myslím tak, ako to poviem.
- Smiem vedieť, čo si teraz myslíš?
- Teraz? Keď si si ma tu nechala, tak to bude niečo vážnejšie, nie únava. To by si ma nenechala v nemocnici. Ja ťa za tie roky poznám.


- Tá únava je, to beriem, ale nemyslím, že by to bolo na ležanie v nemocnici, - vraví a pozerá sa mi priamo do očí.
Čo teraz? Soňa niečo tuší a mne hlavou letia myšlienky, čo urobiť?
- Soni, tvoje výsledky krvi nie sú najlepšie, ale ani najhoršie. Povedala som ti, že to preliečime a uvidíme, či sa to zlepší. Len musíš mať trocha trpezlivosti.
- To ja mám, len aby to bolo za mnou, - vraví potichu. Opäť ten pohľad do neznáma, ktorý mala, keď som jej povedala, že jej urobím niektoré vyšetrenia.
- Soni, čo je s tebou?
- Teraz, keď som stretla človeka, ktorý mi je všetkým, mám všetko spočítané...
- Čo to vravíš? – obraciam sa na ňu s otázkou.
- Ja viem, Janka, že to vôbec nie je dobré so mnou a nechci ma utešovať. Ja to cítim. Viem, že môj zdravotný stav je vážny.
- Martin vie o tvojich ťažkostiach?
- Bolo mi viackrát zle v jeho prítomnosti, ale on si tiež myslel, že to sú iné príčiny. Veľmi chcel, aby sme mali rodinu. Teraz ti odpovedám na tú otázku, prečo sa nevydám. Nechcem ho urobiť nešťastným. Nezaslúži si to. Je to ten najlepší človek, ktorého som stretla. Za mnohé mu vďačím. Mám ho veľmi rada, preto nechcem, aby trpel. Takto je to lepšie. Nie sme viazaní manželstvom. Priniesol mi bohatstvo – seba. A ja som šťastná, že ho mám, že je pri mne niekto, kto ma má rád, komu na mne záleží. Bude to preňho krutá pravda, viem, ale časom zabudne. Vieš, ako veľmi sa teší na dovolenku?
- Ale, Soni, veď na ňu môžete ísť, - vravím a sama tomu neverím.
- Vieš, Janka, že som chcela mať s tebou takýto rozhovor?
- Nie.
- No vidíš. Nevadí mi, že nechceš so mnou o tom rozprávať. Ale ja som rada, že si pri mne práve ty. Budeš vedieť mnohé veci Martinovi vysvetliť. Ja by som mu to nikdy nevedela povedať. A ani by som nechcela, aby to počul z mojich úst. Neprajem si, aby mal so mnou súcit. To by ma veľmi trápilo. Nádej, že ma miluje, ma drží pri živote. Zmierila som sa s tým, že si tu poležím dlhší čas. Začala som mať ťažkosti, a preto som ťa vyhľadala. Krvácala som z nosa a teraz sa to opakuje stále častejšie. Zle sa to zastavuje, preto potrebujem tvoju pomoc.
Soňu počúvam a nedokážem jej povedať pravdu do očí.
- Janka, idem si ľahnúť, viem , že máš ešte veľa práce a noc je niekedy nekonečná. Dobrú noc, Janka!

- Dobrú, Soni! – zatváram dvere a zostávam sama s krutou pravdou. Ona ale tuší, vlastne vie, ako to s ňou je. Znáša to priam hrdinsky.
- Tak čo, pani kolegyňa? – spytuje sa ma ráno primár hneď, ako prišiel.
- Potvrdili to i zopakované výsledky a vyšetrenia, pán primár.
- Čo pacientka, ako sa cíti?
- Tuší, čo je s ňou. A ja neviem, či jej to mám potvrdiť alebo ju nechať v tom, že si to len namýšľa.
- Bude lepšie, keď to bude len tušiť.
- Dobre, pán primár.
- Nasadíme lieky a dáme to cez infúzie. Treba aj transfúziu.
- Áno, urobím to.
- Vizita bude tak ako každý deň. Pripravte chorobopisy.
Vchádzame na oddelenie a keď sa priblížime k izbe, kde leží Soňa, mám nohy ako z olova. Primár vyšetruje a ja sa pozerám na kamarátku, ako leží. Má kruhy pod očami, je bledá.
- Ako sa cítite, pani Dvorská?
- Cítim veľkú únavu, pán primár, - potichu odpovedá.
- Dáme vám infúzie a bude vám lepšie, uvidíte.
Slabo sa pousmiala a pozrela sa na mňa. Bol to priamy pohľad. Pri odchode domov sa ešte za Soňou zastavujem.
- Čo ti prinesiem, Soni?
- Až budeš môcť, tak by som si rada dala kúsok z ananásovej torty, ale z takej, čo ty robíš.
- Samozrejme, že budem môcť. Rada ju upečiem.
- Nie celú, musím si udržiavať líniu.
A je to zase tá Soňa, ktorá chvíľu ostala tým bezstarostným dievčaťom. Usmiala sa. Je to len chvíľočka, ale ja som rada, že to vie ukázať, že nemyslí na chorobu.
- Pozdrav rodinku. A poprosím ťa ešte o jednu láskavosť. Odovzdaj tento list Martinovi.
- Samozrejme, veď idem okolo školy, tak mu ho dám. Čau!
Martin tam už nebol a ja som bola aj rada. Nemusela som mu nič vysvetľovať, aspoň nie teraz. List prevzala mladá profesorka. Cestou som vyzdvihla deti, urobila nákup. Tento denný zhon a kolobeh mi ani nedovolil pomyslieť na Soňu. Večer, keď som dala deti spať, dala som sa do pečenia.
- Čo máme za oslavu, pýta sa Juraj.
- Nemáme oslavu. Chcem urobiť Soni radosť, mala na ňu veľkú chuť.


Juraj nič nehovorí a pomáha mi s miešaním. Vždy to rád robí. Je ako malé dieťa, keď sa nepozerám, ochutnáva vymiešané vajíčka s cukrom.
Dni ubiehaj