Upíri

Upíri

Blackheart

Určite to zaži každý. Cesta domov chladným podvečerom, kúdoly hmly valiace sa ulicou. Tma. Tiene na prečeliach panelákov, kvílenie vetru v takmer opadaných vetvičkách stromov a divný pocit v na krku. Otočíš sa......... možno sa niečo mihlo medzi kontajnermi, mačka alebo veľká krysa, otrasieš sa hnusom....... pod žltou lampou zapiští netopier. Ktovie prečo pridáš do kroku a s úľavou za sebou zabuchneš dvere na dome........

Nikdy tam vonku nič nieje. Nieje..........?

Zoskočil zo strechy polozničeného domu a plížil sa tichými kroky jesenným večerom. Pomaly prechádzalo v noc a tma hustla a temnela, v tom sychravom čase, plnom padajúceho lístia a nostalgie. Vietor chladil, hnal pred sebou kúsky hmly ktoré sa ovíjaly okolo cintorína a medzi nahrobkami, zarastenými lesklým brečtanom. Brána zaškrípala v hrdzavých pantoch, keď sa do nich oprel nápor vetru a vetvy gaštanou o sebe narážaly s kvílivými vzdychmi.

Už to skoro nevnímala, aj napriek tomu pocit tiesne v nej zostal celú dobu, ktorú strávila na starom cintoríne v tej chátrajúcej štvrti. Sklonená nad doskou hrobu sa pokúšala zapáliť knôt v keramickej lampe, zafičalo to a takmer živý plamienok odumrel, škrtla zapaľovačom a iskra zhasla podruhykrát. Nemalo to zmysel, v tom vetre by lampička aj tak dlho nesvietila, narovnala sa a zadívala sa do tmy. Nechcela sa zdržať tak dlho, ale neudržovaný hrob vyžadoval veľa strarostlivosti, hromadka buriny zostala na cestičke a stonky poletovali vzduchom. Rozhliadla sa. Vzadu u steny sa černeli obrysy kontajneru........

Niečo sa v nej šustlo, zľakla sa a stebla spadli na zem. Chvíľu bojovala s túhou nechať ich tam a rozbehnúť sa k bráne, ale potom nabrala odvahu, predsa nieje nejaká ustrašená ženska. Hodila trávu dovnútra, prudký pohyb medzi odpadkami ju prinútil uskočiť, srdce sa jej rozbušilo.... .Z kontajneru sa ozvalo zapištanie a Ester zavrtela hlavou sama nad sebou. No tak, kľud, je to iba myš, hlúpa myšička, určite viac vyplašená, než ona samotna. Musi už naozaj ísť, vyrazila k východu, vôňa drahého parfému zavanula nocou. Pričuchol a nasal ju, tak zmyselnú a zvláštnu, vyhupol sa na okraj kontajneru a zadíval sa za ňou.....nemal by ju nechať odísť, čakanie medzi odpadkami nebolo zrovna to, čoby..........ale v rytmu jej chôdze bolo niečo vzrušujucého, niečo po čom dávno túžil, pripomínalo to staré časy. Dobu opatrného sledovania a nahovárania, dobu, keď vstup do domu bol viazany pozvaním a hodokvas bol vzácnosťou.......ticho sa usmial a vklzol do tmy pod košatými stromami.

Kuvík sa ozval vo vetvách gaštanou, otočila sa a spozorovala tieň medzi hrobmi, so srdcom až v krku zostala stáť. Kľud, ukľudni sa, hlavne nesmieš dať najavo strach. Krv jej pulzovala v spánkoch zbesilým tempom. Kráčalala gaštanovou alejou k východu ako najpomalšie dokázala, za sebou začula pobavený smiech. Už sem nikdy nepôjde večer......hlas sovy zahúkal svoje - póóóóóóď - za tmavými stromami... Zbrklo pustila spojku a motor auta zakvílil, roztrasenou rukou zaradila, rozbehla sa prískokmi a v spätnom zrkadielku zahliadla rozmazanú postavu v cintorínskych vrátach. Už sem nepríde nikdy!!!

Díval sa za ňou, číslo na aute bolo ľahko zapametateľné, ale ani ho nepotreboval, najde si ju po pachu.... Hlad! Krutý pocit v žaludku mu pripomenul, prečo sem vlastne prišiel. ... Obrátil sa medzi hrobmi, na druhej straně cintorína začul šušťavé kroky, postaršia žena uložila do odranej tašky kvetináče a sačky s hlinou. Pomník hrobky sa blýskal v mesačnom svetle, krv sa rozstriekla na šedom mramore. Nestačila vykríknuť. Nohy v čierných poltopánkach teraz vyčnievali z otvorenej rakvy na podlahe krypty. Možno si priala odpočívať vedľa svojho muža v náruči večného spánku.......možno že nie. Otrel si zvyšky jej krvy z brady, bolo mu to ukradnuté........

Josh sa dotkol kľučky a ucukol, plechové dvere starej kotolne, v podzemí dávno zrušenej a napoly zbúranej fabriky, sa prudko rozleteli. Pach rozliateho vína ho udrel do nosu, v prívale naplno hlučnej hudby zanikol vzdych. Biela handrová panna, s voskovou tvárou a skoro slepými očami, sa mu zrútila do náručia. Takisto nekričala. Nemohla. Z prehryznutého hrdla vyšiel bublajúci zvuk, červená pena sa valila otvorom v roztrhanej tepne. Uškrnul sa, vyzerala smiešne, ako otvárala ústa v nemom strachu.....preľaknutá ryba na suchu. Bublanie prešlo v chrchot. Bolesť, nepochopiteľná a ochromujúca, červená hmla pred očami...........

"Pomoc, pomôž mi..." chcela to povedať bezhlasými ústami, v tu chvíľu mu i verila. Pomôže jej, odvedie ju domov ....mami........! Vyceril tesáky. Zahryzol sa z druhej strany, bolesť jú skrútila v kŕči, ostré zuby trhaly kožu i svaly. Krv! Horká a plná palčivej chuti alkoholu, prehltal ju plnými dúškami. Krv znamená život! Aj keď, ako pre koho. Ten jej práve skončil, spadla mu k nohám. Strčil do nej špičkou topánky, skĺzla zo železného mostu a padala z výšky na betónovu podlahu. Zamával jej na cestu.

David se rozosmial. To druhe dievča, opité takmer namol, sa smiala s ním. Vstala, spitá ako delo, čiernomodré pramene vlasov jej spadli do tváre, ked sa chytila zábradlia a pozrela sa dole.

"Je úplne blba!" povedala na adresu padlého tela. "Nevie chľastať, váľa sa tu ako prasa." neistými krokmi zišla po schodíkoch a šťúchla do kamošky opito namiereným prstom.

"Vstávaj Ali, máme spoločnosť." oči bez výrazu sa dívali kamsi stranou. "Ali...počuješ?...."

"Je mrtvá." povedal Josh, olízol si zakrvavené pery, díval sa na ňu spod prižmúrenych viečok. Rozosmiala sa znova.

"Jasne že je mrtvá, uplne mrtvá po fľaške absinthu. Ja už som takisto ..." trochu sa zapotácala a dotkla sa ruky, bezvládne ležiacej poblíž tela. Dotyk zamrazil ako ľad. Ryšavé vlasy zakrývali ránu na krku.

"skoro mrtvá......." Otočila sa chrbtom a s problemom sa vyškrábala naspäť hore.

"Zababral si sa červeným," riekla a prstom prešla Joshovi cez ústa, rozotrel jej krvavú šmuhu po tvári. Stále se eště smiala, keď ju vytiahol von do noci. David zabúchol dvere kotolne a vzal ju okolo ramien z druhej strany, s poloprázdnou fľaškou v ruke. Zarazila sa.

"Neblbnite, je tu zima, kam chcete ísť......."

Vrazil jej hrdlo fľašky do huby. "Nekecaj a chľastaj!"

"Ideme na návštevu," povedal Josh s úsmevom. "k starým známym." K veľmi starým, prehodil v duchu.

Vošiel do cintorínovych vrát. David a ta naliatá čúza zostali niekde vzadu, počul tlmené výbuchy smiechu. Takmer ich nevnímal. Vôňa, naliehavá a vábiva, zostala vysieť medzi hrobmi a ani ostrý vietor ju nedokázal odohnať. Meluzína zakvílila a vták vyplašený zo sna sa poplašene predieral medzi listím. Šedý pomník z leskej žuly v rohu cintorína. Vôňa zosílila, nasal ju do seba, primrazila ho k zemi.........poď si pre mňa........vezmi si ma..........bledá štvrtinka mesiaca preplávala medzi stromami a zmizla.

"Josh!" S trhnutím sa prebral. David sa pripotácal z tmy s tou holkou, zrazu mu šla na nervy. Už ho to prestávalo baviť. Rýchlovky, holky opité chľastom, stále to samé. Vietor jej pritlačil tričko na telo a zvýraznil prsia vypchané silikónom. Znechutene sa odvrátil. Vôňa orchideí sa vinula medzi náhrobkami, ťažká a hmatateľná .......musí ju nájsť! David sa zastavil vedľa neho, asi to cítil takisto, obrátil sa k Joshovi s pohľadom plným nepokoju. Dlane mu zakryly oči, netrpezlivo ju striasal.

"Čo je s vami?" povedala urazene, "Zaspali ste?" Chmatla po absinthe, pachuť alkoholu jej nadvihla žalúdok, odhodila fľašu do kríku. Vietor zosilnel a zľadovel, zima ji prebrala docela. Vyzeralo to, že večierok skončil. Stáli tam bez slov a pozerali do tmy, otravene mávla rukou.

"Viete čo, štvete ma, idem domov." Otočil sa, bledá tvár v mesačnom svetle, krvavé ústa, prízrak hrôzy. Zajačala, ani nevedela prečo. Vyceril špicáky, ostré ako nože.

"Ty nemáš domov. Už teraz si mrtvá."

Skríkla a rozbehla sa medzi náhrobky, nechal jej náskok s krivým úšklbkom a potom zrazu stál proti nej, ako bleskurychlý tieň, vyhnula sa prstom s pazúrmi a potácala sa tmou, slzy sa miešali s rozmazanou riasenkou, pred očami padlé telo na špinavej zemi, už pochopila. Zabiju ju, ako Ali.........nie, nechcela umriet, nie teraz a tu..... Počula ho za sebou, odkopla topánky a dala sa na útek k otevorenej bráne. Ten druhý stál na ceste, opitý snaď viac než ona, absinthom a Alinou krvou. Ľadová ruka jej zovrela paže, vyškubla sa z posledných síl a vrazila do neho, zapotácal sa, vletela do hustého kríku, tiahol sa pozdĺž cesty až k vysokej stene, nepriepustuné krovie jej šľahalo do tváre, teraz jej to bolo jedno. Liezla po štyroch, s odrenými kolenami, tunelom trnitého húšťia, poškrábaná a špinavá, počula vonku ich smiech a želala si zadusiť sa vzlykmi..... musí sa dostať preč! Mesiac sa schoval za mraky, vykĺzla von pod príkrovom tmy a rozbehla sa cez zarastené hroby. Žulová doska sa jej prepadla pod nohami..........................

Tma, bolesť, strach, výkrik a beznádej. Puch a červi. Všade okolo. V čiernej tme rakvy, s nechtami ulámanými až do krvavých pahýľov, prilákala ich krv a pomaly zahnívajuce škvrny preležanín na rozmeklom tele. Cítila ich v očiach a v nose, niekedy aj v ústach, než prestala kričať, údery kladiva na veko rakvy, nejstrašnejší zvuk, čo kedy počula. Sny.

Strašlivé predstavy, podoby démonov. Pasca.

Padala dole a za ňou sa sypala hlína, sviečky, vázy a sušené kvety naaranžované na pochmurnej doske, zrútila sa z výšky na tvrdé drevo, niečo ju udrelo do hlavy a doskami sa prepadla jej váhou. Dopadla. Pod ňou ležalo čosi mäkkého a príšerne páchnuce. Zaborila sa do toho, šialený puch ju skoro zadusil , začala sa zmietať v tom lepkavomm niečom, čo si nechcela ani pomenovať......mala to všade, pozvracala sa hnusom, horúčkovito stierala lepkavú hmotu z dlaní a tváre,......to nieje možné, niečo sa jej zdá, je to len desivý sen, prečo ju nikto neprebudí...... pod ňou sa hnula ta vec, chcela zajačať, ale v nadchádzajúcom okamžiku toho mala plné ústa, dusivý vír z nej vysal výkrik. Tma, bolesť, strach a beznáděj, niečo jej trhalolo vnutornosti, svaly aj šľachy, v neskutečnej agónii vyvrátila sama seba do páchnoucej hmoty. Odporné mľasknutie. Mozog sa pretiahol nosnou dierkou, tak dokonale, ako by to dokázal balzamovač v Meste Mrtvých.

Vstala. Striasla z ramien belavé červy a po hlinenej stene vyliezla z hrobu.

Nesmrteľná. Vedela že je nesmrteľná, ale život bez tela bol iba ohlupujúce vírenie v časopriestore, šedivom zúfalstve a plnom nepriateľstva, všadeprítomná bolesť nedávala možnosť uniknúť. Potom prišlo. Telo. Štíhlé a mladé, zaborilo sa do nej a prestúpilo ju celú, stačilo iba otvoriť ústa. Teraz to telo mala, patrilo iba jej.......

"Kde je tá šľapka? " spýtal sa Josh skysnuto, "Nemusel si tak ožrať!" dodal vyčítavým tónom. Ztratila sa v spleti húštia a on určite nemal náladu ju tam hľadať.

"Niekde tu bude." David sa tváril otrávene. Nemala mu utiecť, chlast je zhuba i pre upíra, ale blbosť, musí tu byť, stále videl na vchod a pochyboval, že by dokázala preliezť päťmetrovu cintorínsku stenu.

"Tak snáď, že by si ju láskavo našiel."

"Trhni, si! Já som ju sem nepritiahol!" Josh urobil krok, nahnevane zatnul peste a David radšej zmizol mdezi hrobmi. Teraz nebola zrovna vhodná chvíľa na bitku, v tomto stave by nemal šancu. Aj tak bol iba poskok, od tej doby čo sa prebudil na dne rakvy v tmavom hrobe a nad sebou počul zvuk lopaty narážajúcu na drevo a kamene. Mal byť mrtvý. Ten, kto ho zabil, sa opieral o žulový pomník a čakal až splní svoju úlohu. Spomenul si na ten pocit, keď mu prehrýzol hrdlo. Spomínal na to často. Ušklbol sa...možno že je mrtvý a toto všetko je iba prežívajúcí zbytok jeho vedomia, niekedy to bolo ako šialený sen. A niekedy ako krutá realita. Vyceril špicáky a obišiel hustú húštinu agátových kríkov, niečo sa za ňou hýbalo. Najprv ucítil slabý zápach, pripomenul mu minulosť, pach hnijúcich pozostatkov v tesnom hrobe........ Krovie sa rozhrnulo a vyšla von.

Najprv uvidel nohy, opálene bosé nohy a nad nimi zvyšky schátraleho rubášu. Smrad zosílil, odporný puch hnijúcej mrtvoly. Zdvihol oči. Tam kde bola predtým tvár tej holky, spozoroval desivú podobu smrti. Holá lebka s kúskami odpadávajúceho mäsa sa naňho šklbila v záblesku mesačného svetla. Proti svojej vôli cúvol.

"Červi!" riekla dutým hlasom, vychádzajúcím odniekiaľ zhĺbky. "Neznášam červy." Pohybom plným hnusu zmietla hŕsť zkrútených lariev na zem, po čiernom rubáši sa rozliezali ďalšie. Biele buľvy očí v príliš hlbokých dolkoch sa po ňom obrátili.

"Na čo pozeráš?" Nenašiel slova, aby jej odpovedal. Mávla rukou s nalakovanými nechtmi a malátnymi krokmi sa vypotácala z brány.

Josh vyliezol z kríku z opačnej strany, v ruke držal fľašu zo zvyškom absinthu na dne.

"Daj sa mi napiť." povedal David, toho poldecáka potreboval.

"Už si toho snaď vychľastal dosť........ Čo to tu, sakriš, tak smrdí?" Neodpovedal. Červi sa zvýjali v nahnedlom piesku.

"Čo je s tebou, si uplne mimo?"

"Ale nie."

"No tak kde je ta šľapka?" Medzerou v kríkoch zahľadol odklopenú dosku.

"Schovala sa v hrobe? Tak to je na správnom mieste." Zasmial sa s vycerenými zubmi a skočil dole. David počul, ako zalapal po dychu.

Podivná, rudasta medúza bez kože a s vytrieštenou tvárou, ležala na dne hrobu vedľa rozmlátenej rakvy.

***

Vrátila sa, späť do beštiáru, do toho starého domu.........

***

Josh prechádzal zatemnelými ulicami. Hľadal, nasával a vetril a dalo mu to menej práce, než by snáď čakal.

Objavila sa na rohu v zelenej Corse, ryšavá hriva jej vlasov dokonalo ladila s odtieňom laku. Hodila blinker a chystala sa zaparkovať. Sústredil sa. Impulz myšlienok vystrelil ako presne zacielený metafyzický projektil, malé auto poskočilo a poslušne zdochlo. S úškrnom sledoval ako otáča kľúčikom. Škyt, škyt...nič. Vystúpila, otvorila kapotu a zasa ju zavrela, dokonalé stelesnenie bezradnosti. Pokusila sa odtlačiť auto stranou, ale cesta stúpala a auto začalo cúvať, v sukni skoro na zem neohrabane naskočila dovnútra a prudko zatiahla ručnú brzdu. Vyzerala komicky. Úškrn sa zmenil v pobavený úsmev, dobré divadlo. Odlepil sa z tieňu.

"Čoze, nejde?" Pokrčila ramenami.
Vôňa orchideí sa vznášala večerom.

"Čo benzín?" spýtal sa.

"Pred chvíľou som tankovala." Zatvárila sa urazene.

"Dovolíte?" nadvihol kapotu, zatiahol za drôty od baterky a usmial sa.
"Je to iba hlúposť, povolený kabel, máte so sebou náradie?" opýtal sa.
Motor naskočil ako hodinky. Zaparkovala v rade vozidiel, počkal až vystúpila a zamkla dvere.

"Ďakujem vám, nevyznám sa v autách." zahanbene prikývla.

"To bola maličkosť." odvrkol

Šiel s ňou až k domu, na chvíľu sa zarazila, nemal by asi vedieť kde býva, nebola príliš ľahkomyselná, ale nasala zvláštnu vôňu noci a niečoho nepopísateľného, mrazivý pocit jej prebehol po chrbte. No tak, predsa ho vôbec nepoznáš. Tmavé oči se leskly v tme, ako zhypnotizovaná s ním vošla dovnútra. Na jasnobielych dverách bola ešte stále ceduľka .......Sofie Sinclairová. ..............

"Nepozvete ma na kávu, Sofie?" opýtal sa drzo.

"Ester. Ester Torvaldová." ktovie prečo mu to povedala.

"Nejako som nestačila vymenit menovku." odpovedala nesmelo a ustráchane.
Opieral sa o veraje dverí, tmavé oči sa zavrtávali do jej. Zaliala ju horúčka, z ťažkého vzduchu ktorý vychádzal zo starého bytu sa jej zatočila hlava. Mala by ho poslať preč a ísť si ľahnúť. Ľahnút....... Končekom prstu jej ľahúčko prešiel po paži, ten dotyk jú zasiahol na najcitlivejšom mieste, odkedy je predlaktie erotogénna zóna...... Kolena sa jej podlomili, jeho oči plné vášne, dotyky, bozky, predstava niečoho tak divokého, čo nezažila ani v najodvážnejších snoch, .......príšerný smrad jej udrel do nosu. Vychádzal priamo z bytu, puch hnijúceho mäsa.....preboha, ešte že ho nevzala ďalej.....Cítila to už včera, vychádzalo to z odpadovej trubky, musí objednať inštalatéra. Vzrušenie bolo preč.

"Nie, nehnevajte sa. Není mi veľmi dobre, asi by som mala íst spať." Otočila sa do chodby a nevidela jeho zuby, pripravené trhať na kusy krehkú kožu. Povedz to, len jedno slovo!!!!!!!!!......

"Možno inokedy, napríklad zajtra, kdybyste mi dal číslo na mobil určitě bych vám...." odpovedala koktavo.
Neodpovedal. Zčervenala, ako se môže chovať takto trapne, tak priblblo koktať. Chytila kľučku.

"Dobrú noc, Ester."
Byl preč tak rýchlo, že to ani nepostrehla. Svetlo na schodišti zhaslo a z chodby sa tiahla ľadová zima. Zabúchla dvere. V byte bolo horúco a prítmie, zatiahla závesy na oknách. Krv v spánkoch jej bušila ako rány kladivom. Potrebuje sprchu, alebo radšej poriadný kúpeľ. Zívla, skoro poslepiačly dotápala do kúpeľne a roztočila kohútiky na vani. Horúca para zaplnila priestor. Pomaly sa vyzliekla a uviazala okolo seba osušku, niekoľkámi ťahmi si odlíčila tvár a naniesla vrstvu krému. Zrkadlo sa zahmlilo, matný obrys tváre zmizol v kotúčoch bielej pary....zdvihla nohu a vliezla do vane, pripravená na príjemný dotyk takmer horúcej.....voda mrazila a zvíjala sa jej pod nohami. Prešľapla v niečom slizkom, hýbalo sa to, stúpalo to hore po nohe. Pozrela sa dole a zajačala, lapala po dychu a dusila sa odporem, po kolena v záplave krútiacích sa červou. Sslizké larvy, páchnouce hrobom jej liezli po tele jedna cez druhu, strhávala ich zo seba s hysterickým vrieskanim, mala ich na tvári, vo vlasoch, všade......ííííííííííííííí!!!!!!!!!!! Vyskočila von, skĺzla na mokrej podlahe a spadla, po bruchu sa plazila do chodby, zúfalo sa ohliadala za sebou, odporná masa červov pretiekla cez okraj vane a valila sa za ňou.........ííííííííííííííí!!!! Tresla dvermi do kúpeľne, preliezali pod dverami, odporný puch sa tiahol bytom, zajakala sa hnusom. Doliezla do chodby a zbesilo trhala kľučkou, než sa jej podarilo otvoriť dvere, vypadla von a skoro zajačala znovu. Otrasná maska s prasačími očami na ňu pozerali v nažlutlom svetle.

"Šla som z pôjdu a počujem krik..........myslela som..." Susedka naťahovala krk a zvedavo nakukovala do bytu.

Ester popadla dych a snažila sa ovládnuť strach, zavrtela hlavou. Po červoch nebolo naraz nikde ani stopy. Pripadala si ako naprostý blázon, s roztrapatenými vlasmi, tvárou zapatľanou krémom a s ručníkom omotaným okolo těla. Nutene sa zasmiala.

"To bola televizia, chystala som si vaňu a zosílila zvuk aby som počula i v kúpeľni. Prepáčte, nenapadlo ma, že je tak neskoro...." Baba v zástere kukala na jej paže, poškriabane až do krvy.

"No, já len, či sa vám nič nestalo." Zkrutená larva sa jej húpala na zvyšku odrastenej trvalej. Ester si pretrela oči. Susedka kačacím krokom zmizla na schodoch, na podlahe nebolo vidieť ani červíčka. Halucinacie, je proste preťažená. V nočnom stolíku nahmatala krabičku práškov na spanie, nasypala si tri do úst a nasucho ich prehltla. Spať............

V odpadovej trubke pod vaňou sa niečo pohlo. Tlačila sa úzkym priestorom, otvor na dne jej dal zabrať. Vytiahla sa von. Hrôza. Oproti nej v zrkadle stála zruda. Štíhle, opálene dievčie telo nieslo na svojom krku čosi nepopísateľného, na podlahu pľasol kus zhnitého mäsa a červ sa vyplazil z čierného dolku oka. Skoro zajačala odporom a hnusom. Niekde, v prepasti vekov zmizla jej tvár, oblá, s plnými perami, vlasmi farby ohňa a zelenými očami. Výbuch nenávisti, zrkadlo prasklo a roztrieštilo sa. Z vedľajšej izby sa ozval vzdych. Prekĺzla z kúpeľne. Žena, spiaca v bielých prikrývkach, s krátkou nočnou košeľou vyhrnutou až do pasu, sa prevaľovala na posteli. Krásna, s brčkavými vlasmi. Po dlhých týždňoch sa zasmiala. Zase bude mať tvár.

***

Zavolal jej hneď druhý deň. Bola trochu zmätená, naozaj si nepamätala, že by mu dala číslo, ale bol tu a jeho hlas znel milo. Stavil sa pre ňu večer a zašli na drink do malého baru, druhý deň do kina a na večeru. Odprevadil ju domov a z jeho pohľadu čítala očakávanie. Nepozveš ma ďalej, Ester? Túžila po ňom, ale bolo jej s ním dobre....poznala to, stane sa to a potom už ho nikdy neuvidí....bol presne ten typ. Jedna noc vášne a koniec.......

.....rozhodla sa to oddiaľovat, ako to len pôjde.

"Já, " povedala rozpačito, "dneska sa mi to nehodí, chápeš čo myslím, za pár dní....." nebol tak blbý, aby tomu nerozumel a s pochopením sa usmial. Čakanie. Je to neskôr o to sladšie. Rozlúčil sa s ňou bozkom Zavrela za sebou ťažké, zvukotesné dvere. Schádzal dolu po schodech a nepočul ten vreskot.

Už si nepamätala, aka je stará. Žila celé veky a živila sa mäsom a strachom, kedysi snaď bola čarodejnica, démon, ghul, sama nevedela. Tych názvov bolo mnoho, ale nebolo to meno. Kto nemá mtno, ako by nebol.

Ester......počula ju ako rozprávala, predtím....teraz už nerozpráva ...........Ester.........to meno sa jej páčilo. Bude sa k nej hodiť.

***

V klube bola skoro tma. V hlasitej hudbe zanikali akékoľvek slová. Prišla neskoro, sedel tam už dobrých dvadsať minut a pil tretie polde. Objala ho zozadu a pobozkala na ucho, v tom prítmi z nej videl iba obrys tváre. Niekto do nej strčil a Josh sa otočil. David naňho kývol, posadil sa vedľa a pohybom ruky naznačil barmanovi veľkú vodku, prišla mu po naleštenom pulte.

"Čo to tu smrdí, doriti?" zachmúrene odvrkla
Divná zmes, tráva, silný parfém a niečo neidentifikovateľného.... Josh nasal vzduch a Ester sa odvrátila. Niekto zosílil muziku.

"Ospravedlňte ma." zakríkla do toho hurhaju a predierala sa zadymeným klubom smerom k toaletám.

"Ona ešte žije?" prekvapene odvrkol David.
David sa za ňou díval s naprosto neveriacím výrazom.

"To si snaď robíš srandu?" neveriacky hovori

"Do toho ťa nič nieje." odvetil Josh

"Je mi do toho. Chodíš si s ňou po krčmách a pajzloch? Všetci na teba čumia, až bude jej fotka v novinách, bude si ťa pamätať každy kretén! Čo takto nejaká subordinacia, nič ti to nehovori?"

"Ja nikoho neohrozujem. Zo všetkého najmenej tebe, nechápem, čo ti na nej vadí."

David sa zasmial. "Na nej samotne nič, tvoj výber je ako vždycky na úrovni, len to, že nemá žiadné stigmata, na krku, na rukách, nikde. Čo chceš robiť, hodláš sa s ňou oženiť?"

"Drž hubu." povedal Josh. "Zavri tu svoju sprostu hubu!" Davidova tvár stvrdla.

"Si do nej blázon?! Do nej? Je to len potrava, menej než popol. Nemôžeš sa zamilovať do žrádla! Niečo ti poviem, nemám chuť riskovať krk kvôli tvojím slabomyselným posadnutostiam, skončíš to dneska v noci. Rozumel si?!"

Josh sa zadíval do poldecáka s vodkou, neodpovedal a David sa zle uškrnul.

"Porušuješ pravidla Josh, práve ty,..... ake zvláštne. Vieš čo, vždycky sme sa o všetko delili a nevidím dôvod robiť výnimku. Je to jasné. Buď to budeš ty, alebo já!" Hodil na pult stovku a byl pryč. Prepchal sa davom a ani nečakal, že by ju zahliadol, ale tie ohnivo brčkavé vlasy si nemohol spliesť z niekym iným. Zastúpil jej cestu.

"Zatancuj si so mnou." povedal príjemnym hlasom.
Zadívala sa mu do očí. Temné a bez výrazu, fascinovali ju svojou čiernou bezodnosti, naraz vedela....boli rovnakí, obaja. Ale ten druhý bol nebezpečný. Tento........Usmiala sa, zdvihla ruky nad hlavu a začala sa pred ním vzíjať hadími pohybmi.

"Takto nie!" pritiahol ju k sebe, objala ho okolo krku a jej boky se zavlnili v rytme hudby. Vôňa orchideí prebila oder marihuany, nasaty i v stenách, vôňa orchideí zmiešaná s niečim.....poď si pre mňa.........vezmi si mě....... pocítil závrať a hlad! Josh ma proste smolu, začína byť trochu mäkky..........

"Poď!" riekol jej, "Vypadneme!"

Josh sedel na bare a uvidel ju u vchodu. Sakra. Skĺzol zo stoličky a predral sa k nej von, nasladly dym sa valil otvorenými dverami. Zahľadol ju na konci ulice, odrazil sa od steny a zastavil sa pred ňou. Trhla sebou, divný pohľad v očiach ........zhúlena .........omámena? Sotva. Jej nohy niekoho pripomínali, v duchu uvidel krvavú medúzu v starom hrobe. Inštinkt mu signalizoval nebezpečie.

"David!"
Díval sa naňho bez mrknutia. Zmenil sa. Už nikdy ho nebude poslúchať. Muselo to prísť, každý raz dospeje, Josh odhadoval sílu, nepríjemne zrovnanie, mimovďaky ustúpil. Temné oči zmenili výraz, David ju držal za ruku a pohodil hlavou. Vo vzduchu visel smrad, vychádzalo to z .....?.......pochopil všetko. Mal by mu povedať.......päsť mu pristála v tvári, mlátili do seba na chodníku, dokiaľ ho David nezrazil na zem. Držal ho za krk, s tvárou skrivenou hnevom.

"Prestaň mi kurva stále hovoriť, čo mám robiť. Niesi môj foter, magor." Josh sa ušklbil, tak celkom pravda to nebola, mal by........otravný pocit zodpovednosti....

"David!"

"Fuck you!" povedal David a vstal, ona sa zasmiala a vlasy jej spadly do tváre. Prešmykli sa okolo neho. Josh sa díval za nimi dokiaľ nezmizli, zobral sa zo zeme a utrel si krv z rozbitých pier, potom mávol rukou. Má čo chcel, šmejd jeden zasrany, aj tak mu začal prerastať cez hlavu. Olízol si prsty...krv...protivný pocit hladu mu prebehol žalúdkom....ešte dnes nič nejedol. Otočil sa a vyrazil späť do klubu, belavé larvy, krútiace sa na chodníku, neboli v tej tme ani vidieť.

David ju objímal na schodišti, vôňa orchideí omamovala zmysly, ťažká a sladká. Ako asi chutná jej krv....

"Nepôjdeme ďalej?" Otvorila dvere. Vyvalil sa z nich zápach hnijúceho mäsa, otočil sa, ale kostnatá ruka mu pevne zovrela rameno, strčila ho do bytu a zamkla. Tma a puch hnijúcej mrtvoly. Niečo tu nehrálo.

"Prepáč, ale budem musieť ísť, zabudol som....."

"Až potom!" odvetila. Ani sa ho nepýtala na meno, prezradí jej všetko, všetko čo bude chcieť. Tím si bola istá.

Ešte nikdy nemala mužské telo, nikdy nemala mužskú tvár.............

"Poď ku mne." Esterina, trochu k strane posunutá tvár, sa naňho usmievala roztiahnutými perami, medzi zubmi sa krútili drobné larvy červov...poď si pre mňa......vezmi si ma..........otriasol sa odporom. Ustupoval pred ňou a dusil sa smradom, šľahol pohľadom po veci, ktorá sa plazila pozdĺž steny. Niečo bez tváre otváralo to, čo snaď kedysi mali byť ústa. Naraz mu došlo, prečo sa mu Josh opakovane snažil niečo povedať. Do riti, v duchu vytáčal číslo na mobile, zasraná telepatia, nikdy to nefunguje, Josh, Josh, Josh, zdvihni to ty sračka, švihla po ňom tlapou so zahnutými pazúrmi.......uskočil.......Josh!!!!!!!!... v mobile zapraskalo a vyzvaňanie stíchlo. Sakra!!!!!!! Cúval pred ňou a zakopol o vec u steny. Zakvílila.

***

Písal sa rok 1789. Protivný zvuk mu prenikal do mozgu a Josh Gordon sa prebudil. Malátne vstal z postele a vykukol von. Za oknom sa už zmrákalo, z bavlníkovej plantáže sem vánok prinášal melodický spev otrokov, vracajúcích sa z poľa. Nad stromami vychádzal mesiac. Nepríjemná bolesť hlavy, ktorá ho poslednou dobou prevádzala takmer nepretržito, s počínajúcim večerom pomaly ustávala. Dotkol sa miesta na krku, niečo ho tam uhryzlo, možno komár, bolo to už niekoľko dní a on sa cítil stále unavenejší. Asi malária, kto vie. Pre istotu prehĺtol niekoľko horkých tabletiek chininu. Jediná ochrana pred zničujúcou nemocou, snaď dostatočná odmena za tu odpornú chuť. Prenikavý zvuk zaznel v jeho ušiach, ako by mu vrazil do hlavy klinec. Ustalo to .....niečo sa mu zdá......celé dni iba spal....... Sny.................

Pamätal si sny, dlhé a zvláštne, sny z podivnej doby, boli v nich predmety ktoré neexistovali, robil v nich veci, ktoré by nemohol ani popísať. Sny......čo je skutočnosť a čo sen. Nedokázal to rozpoznať. Vyšiel von z domu a mesiac sa vyhúpol nad mraky...........

Marie-Ann bola otrokyňou od narodenia, asi tridsaťročná stučnelá černoška, s metlou v ruke vošla do izby a zbierala šaty pohodené na zemi. Všetko to oblečenie vyzeralo nejak divne a pán Josh poslednou dobou vyzeral takisto veľmi divne. Ako šialený. Prežehnala sa. Z koženej bundy sa ozval prenikavý zvuk, vypískla a upustila hromadu šiat. Vypadla z nej podlhovastá striebristá vec, nikdy v živote nič takého nevidela. Vec zajačala a Marie-Ann takisto, paralyzovane pozerala na podivný predmet na podlahe, ktorý vydával ten neskutočne protivný zvuk. Čertovské kúzla, diabolské zvody. Takmer stokilová Marie-Ann nikdy nebola strachopud. V duchu vzývala všetkych svätých, ale vyskočila a dopadla plnou váhou, dupala po vreštiacej veci plochými nohami v drevákoch, až to chruplo a naraz bolo ticho. Rýchle pozametala zvyšky na lopatku a vyhodila ich oknem do krovia. Tu máš čertisko..........

***

Usmievala sa Esterinou tvárou, cudzie utrpenie len násoby vzrušenie.

"Poď!" povedala chrapľavým hlasom,
"Urobím ti to vo vani." Prešmykol sa medzi jej vyzdvihnutými rukami, otvorila ústa a dýchla naňho pach hrobu. Urval bojler zo stenz a tresol s ním po nej, plech praskol a dvesto litrov vody jej podrazilo nohy, hrabala sa z kaluže s nazúrenym zavriesknutím. Rozbehol sa k dverám. Neartikulovaný škrekot drancoval uši, najvyšší čas vypadnúť. Dotkl sa kľučky, roztavený kov mu pretiekol medzi prstami, otočil sa a kopol do nich podrážkou ťažkej topánky, drevo sa trieštilo a odletovalo vôkol, za nimi bola skala. Civel na masu šedého kameňa, ktorá vyrástla za rozmlátenými dverami. Zasmiala sa, ak sa tomu zvuku dalo hovoriť smiech.

"Nemaš kam utiecť." prehovorila hlasom z hĺbin zeme a natiahla k nemu tu príšernu, páchnucu držku, ......plyn syčal z vytrhnutej trubky, desivá tvár sa skrútila v nepopísateľnu grimasu.......poď ku mne.......vezmi si ma! Nieje úniku.......? Chrbtom sa oprel o vypínač na stene. Výbuch a smršť. Ohnivá stena z plameňou zmietla všetko, čo mohlo horieť. Tlaková vlna vyrazila okná i dvere, škrídle na streche sa rozleteli po okolí, odkvapy a parapety rozpálene žiarom dopadali z výšky na zem ako trieštivé granáty. Trojposchodový činžiak z roku 1698 vyletel do povetria. Videl to pred sebou ako v spomalenom filme, valiace sa steny a veci svištiace vzduchom, podlaha sa rozlomila a prepadla sa do prízemia. Aj s ňou. David stál na kuse betonu, prilepenom k popraskanej stene, než sa vlna ohňa odrazila od steny naproti a vracala sa späť.........upíri predsa neumieraju.........hrsť žhavého popola sa rozplynula vo vetre.

***

Josh Gordon kráčal pomarančovým sadom. Oproti tmavej oblohe nad plantážou sa rysovali chatrče otrokov, postavy ebenových tiel míhajucich sa medzi nimi, muži aj ženy........ majú v sebe krv, červenú, horúcu.........spomenul si, ako pred týždňom zostal ležať opitý na nábreží, pod nízkym mostom, prebudil ho ranní chlad a na pokrčenej košeli mal stopy krvi....Krv! ........ čosi mu zazvonilo v ušiach, protivný ostrý zvuk....chytil sa za hlavu. Ten sen, tvár démona........postava muža s tmavými očami.... poznal ho?..........nevedel..... Záblesk a výbuch, oblaky dymu a rachot padajúceho muriva, plamene ohňa, šialený krik a krv......... Krv?!! Vyceril zuby a vkĺzol do noci.

***

Vyšla von zo zrúteného domu, pohľad trochu nakrivo..........šla kymácajucim krokom po zaprášenej ulici, posledná stena sa s ohlušujúcím lomozom zosunula...... hukot sirén, sanitky......niekto ju zabalil do deky, pozrel sa naňu.... zdesene ustúpil..........

Biela izba s mrežami bola na piatom poschodí starého zámčeku, prestavanom na sanatórium. Občas začula neartikulovaný výkrik, mechanicky opakované slova, pacienti s tupými pohľadmi postávali po chodbách. Za oknami sa znášal súmrak. Sedela na ustlanej posteli a pozerala do steny, kľúč zarachotil v zámku.....

"Slečna Torvaldova"....ošetrovateľ položil na stolček tácku s večerou.

"Pomôžem vám vstať." Tackajúc sa oňho oprela a sadla si na stoličku. Vložil jej lyžicu do ruky a povzbudivo sa usmial, predstieral že nevidí jazvy v jej tvári.

"Dobrú chuť, Ester." Poslušne hrábla do špagiet s paradajkami. Viseli jej z úst, dlhé larvy zvýjajúce sa medzi jej zubami, zadívala sa do taniera. Bledé červi v omáčke z krvy. Ester zajačala, a omáčka sa rozstriekla po strope, vrhol sa k nej a snažil sa ju ukľudniť......Pazúry.....zavrieskal.....jeho krv se rozstriekla po strope..... červi sa plazili po nehybnom tele. Prešla dverami a po schodoch dole, zahradou a otvorenou bránou von, nohy vo filcových papučiach ticho plieskali ulicou. Nikto si ju nevšímal. Na rohu sa zastavila a striasla z pruhovaného županu hŕsť skrútených lariev.

"Neznášam červy!" zamumlala pre seba a zmizla v hustnúcej tme.

Pokračovanie niekedy nabudúce