Snehová kráľovná

Autor: Majo Novak
Kategória: Horor





Snehová kráľovná  

I.

„Hopi, cupi nožičky, po sniežiku, po ľadíku ...“, šepkala vetchá žena s popolavosivou tvárou, jej zrak bol nalepený na špinavé okno poschodia ponurého domu, zatiaľ čo muž, v papučiach a bez kabáta, netrpezlivo búchal na ťažkú kovovú bránu vnútorného dvora, snažiac sa vyslobodiť z nemilosrdného zovretia vyčíňajúcej zimy.
„Klára, preboha Klára, ten prekliaty vietor mi pribúchol bránu ... Klára, Klára, .... otvor mi preboha ...!

„Hopi, cupi nožičky, po sniežiku, po ľadíku ...“, opakovala žena jednostaj, hlas mala pokojný a zdalo sa, že vydesené výkriky muža ju nechávajú celkom ľahostajnou.
„Ach tá zima, to neprestane fučať“, doplnila neveselo, a starostlivo skontrolovala teplotu.Teplomer na vonkajšej strane roky neumývaného okna ukazoval mínus desať stupňov,
a ak sa dalo veriť rozhlasovým správam, poklesne teplota do rána na mínus osemnásť stupňov. Po chvíľke pozorovania besnejúcich živlov - vietor skuvíňal v sivočiernych výčnelkoch domu a bičoval o okná suchý, nepríjemný sneh, si ľahla na chrbát, ruky uložila pod hlavu a zamyslene pozorovala gotický strop izby.

„Klára, preboha ... tá prekliata kľučka ... Klára, otvor mi bránu ...“ ! Muž blúdil zúfalo
medzi štyrmi zlovestnými stenami uzavretého dvora, nakoniec však, vidiac v bráne jediné východisko ako uniknúť z pasce, bubnoval rukami na jej tvrdý, nedobitný plech.

„Hopi, cupi nožičky, po sniežiku, po ľadíku ... mínus štrnásť, mínus pätnásť, ...hopi, cupi ...“, usmievala sa žena.

„Prekliate smetie, .... otvor mi dočerta tu bránu, ... Klára“, reval muž a celkom zreteľne cítil, ako sa mu rozlieva po tele dovtedy nepoznaná horúčava, opak absolutného chladu, hrôza z ktorého ho zachvátila vo chvíli, keď začul mocné kovové plesnutie za chrbtom.
„Môj dom, môj hrad“, vravieval často Eduard, Kláru však jednako jedovalo, že ako domáci hospodár zabúdal často na svoje základné povinnosti. Napríklad tá hompáľajúca sa kľuč-ka z vnútorného dvora, ktorá sa teraz bohvie kde stratila, mohla za istých okolností spôsobiť nemalé problémy neopatrnému človeku, ktorý sa ocitol uzavretý z vonkajšej strany kovovej opáchy.

„Hopi, cupi nožičky, po sniežiku, po ľadíku“, vravela žena stále a stále, a netrpezlivo pozorovala raz teplomer, raz ťažké staroanglické hodiny stojace v kúte pri stene.

„Je bláznivá, je dočista bláznivá ...“, šepkal v zúfalstve z posledných síl uzimený muž, a jeho prsty - do krvi zodraté, sa zatínali do drsnej medzery v strede brány dúfajúc v nemožné, že nájde u ženy zľutovanie.
Mužov krik bol čoraz slabší a slabší, až napokon úplne utíchol...


II.
Kľučka ležala na stole a žena s obdivom vnímala jej moc.
„Je nádherná“, prebehlo jej mysľou. „Je ako žena muža nachádzajúceho sa na opačnom konci brány, len oni dvaja - jeden v druhom, ruka v ruke dokážu pohnúť tou ohavnou kovovou masou - keď jeden zlýha, brána sa otvoriť nedá, sladké tajomstvo sveta za ňou ostane uzavreté, pretože inak to jednoducho nejde.
„Úbohý Eduard...“, žena si nalepila tvár na okno a počúvala vietor studený a zlý.
Znel duto v komíne, na streche monotónne hrkotala uvoľnená škridlica :
„Ach môj úbohý Eduard ... prečo si to len urobil ...?“ Hlas sa jej zlomil, zavzlykala, :
„Prečo si sa nechal zlákať tou, ženskou... tou skazenou zlou fľandrou? Všetko mohlo byť úplne iné ...“


III.

Mužovo telo ležalo schúlené pri jednej z troch alumíniových nádob na odpadky, ukrytých za špinavým, prihľadným múrom z ozdobných tehál, len pár metrov od brány, ktorú žena s opatrnosťou otvorila. Bola studená noc, mrtvola, v svetle baterky popolavosivej farby, tupo civela kamsi dopredu, telo bolo na niekoľkých miestach zasypané snehom.
Žena vykročila k postave, bázlivo, chvejúc sa podivným strachom, i ťažko pochopiteľným odhodlaním, cítiac nemilosrdnú osudovosť nastávajúcej chvíle :
„Úbohý Eduard“, vzlykla priškrtene a teplou rukou prešla dojate po nehybnej, kamennej tvári.
Vzduch hustol a ona cítila každou chvíľou sa stupňujúce napätie, bubnujúce v mohutných úderoch na jej zmysly :
„Prečo si to len urobil, ty slaboch ? Prečo si sa nechal zlákať tou prefíkanou fľandrou ?“
Napätie rástlo stále a stále, a odrazu, v istom okamihu od ktorého žena prestala vnímať akúkoľvek hrozbu z okolia, preskočila mohutný iskra :
„Prečo si sa nechal zlákať tou kurvou, ty blázon. Či som ti ja nebola dosť dobrá...?“, z očí jej vytriskli slzy a horkosť v hlase vystriedala hysterická zúrivosť :
„Dostal si, čo ti patrí, ty bastard ! Boh, pretože je spravodlivý, ťa potrestal za všetky tvoje hriechy, máš, čo si chcel, ja som osudu len pomohla, ty špinavec ... !“
Ženine mäkké a hladkajúce ruky odrazu zdrsneli a v slepej nenávisti začali dopadať v spŕške úderov na mužovu nehybnú a ľahostajnú tvár. V tom okamžiku sa do sivej, neosobnej tmy prepadlo dočista všetko, ostala len ona, on, a nekonečná nenávisť ...

.... pssst, ozvalo sa odrazu zlovestne za jej chrbtom, a skôr než stihla v hysterickom záchvate sa zmietajúca žena akokoľvek zareagovať, preťal nočné ticho mohutný úder vetrom zatvorenej brány ....

IV.

„Hopi, cupi nožičky, po sniežiku, po ľadíku“, hvízdal si vietor veselo, a žena celkom zreteľne rozoznávala každé jedno slovo ...


Majo Vlk