Priamo z pekiel

Autor: Michael Moore
Kategória: Experimentálny horor



Asi by som vás mal upozorniť, že pokiaľ čítate tieto riadky, tak som už zrejme mŕtvy. Ale taký je život. Volám sa Henry a toto je môj príbeh.
Približne pred rokom som šiel navštíviť starého priateľa v Austine, ktorého som nevidel od strednej školy. A že to je už pár rokov. Teraz mám tridsiatku na krku a niečo veľmi temné v sebe. Ale k tomu sa dostanem neskôr. Pekne poporiadku. Carlov byt sa nachádzal v centre Austinu, no napriek tomu som ho bez akýchkoľvek ťažkostí našiel. Býval v štvorposchodovom baraku v špinavej štvrti. Nič extra. Pri príchode som zistil, že Carl sa posledné roky venoval čiernej mágií, vyvolávaniu duchov a podobným sračkám. V tej chvíli som si pomyslel, že mu asi preskočilo, no neprekvapovalo ma to. Carl bol vždy čudák. Možno preto sme si tak sadli. V strede jeho bytu sa nachádzal veľký kruh, ktorý bol podľa jeho slov jediným miestom, kde môže pokojne spávať. Hovoril tomu \"kruh života\". V byte mal rozmiestnené množstvo sviečok, z plagátu na stene na mňa hľadel Ježiš Kristus a pod ním boli povešané rôzne rastliny. Carl ma privítal s ružencom v ruke, vtiahol ma do bytu a zamkol dvere.
Vyzeral vystrašene. „Henry, mám obrovský problém.\" Povedal nervózne, z vrecka vytiahol ďalší ruženec a vložil mi ho do ruky. „Poď za mnou.\" Vyhŕkol zo seba a vbehol do kruhu. „Vyvolával som duchov. Starých, mŕtvych a hlavne neškodných. Robil som to už mnohokrát.\" Pozrel mi do očí. „No niekde som spravil chybu a na náš svet sa dostalo niečo strašné.\" Jeho slová mi vybrúsili na tvári úsmev. „Ty to neberieš vážne, ale prišlo to priamo z pekla.\" Pokrútil hlavou a porazene sklonil hlavu. „Maj sa Carl. Prepáč, že som rušil. Stavím sa niekedy inokedy.\" Vrátil som mu ruženec, vyšiel z kruhu a chystal sa odísť, no nestihol som ani len pozdraviť a zrazu som pocítil tú hrozivú silu. Padol som bezvládne na kolená, roztiahol ruky a vykríkol od bolesti. Taký pocit som nikdy predtým nezažil. Hlava mi šla prasknúť a tie zvuky, výkriky počujem dodnes. Je to ako v najdesivejšej nočnej more. „Henry, čo ti je?\" Ozval sa Carl, no zostal stáť v kruhu. „Henry!\" Otočil som sa, pozrel na Carla, no už som to nebol ja. „Ďakujem ti.\" Usmial som sa. „Som tvojim veľkým dlžníkom. Na oplátku ti niečo ukážem. Moje kráľovstvo.\" Síce som sa tomu snažil zabrániť, no moje telo som už neovládal. Boh vie, že som sa snažil. „Sem nemôžeš. Stojím v ... v kruhu života!\" Vykríkol a pevnejšie stisol ruženec.
„Vy ľudia ste vážne roztomilý.\" Usmial som sa a vkročil do kruhu. „Možno to platí na bezvýznamné duše, avšak ja som čosi viac.\" Carl zúfalo lapal po dychu. „Ty... Ty si Diabol?\"
Schytil som ho za krk a zdvihol nad seba. „Áno. Som to, čomu vy ľudia hovoríte Diabol.\" Zasmial som sa. Nedokázal som ovládnuť svoje telo. Ruka, v ktorej som držal Carla naďalej drtila jeho krk. V miestnosti sa náhle ozval praskot kostí a Carl padol nehybne do stredu kruhu. „Prepáč mi to.\" Vzdychol som a pobral sa preč. „Henry, tomu sa hovorí tímová práca.“ Diabol sa zasmial cez moje ústa. „Sklapni!“ Vyšiel som z Carlovho bytu a zavrel za sebou dvere. Odvtedy uplynul rok a v mojej blízkosti umrelo príliš veľa ľudí, vrátane tých, ktorých som miloval. Ten skurvený Diabol mi zničil život. Alebo ho začal?