Obraz

Autor: michal
Kategória: Klasický horor



ON

Správa o zdedení vidieckeho domu ma úplne zaskočila. Strýko z druhého kolena, o ktorého existencii som ani netušil, náhle zomrel a vo svojom testamente mi odkázal dom.
To sa stalo asi pred dvoma mesiacmi a už deň nato som sa vybral dom pozrieť. Nachádzal sa v krásnom prostredí lesa. S dedinou ho spájala asfaltová cesta dlhá asi kilometer a cesta zo starého bytu až tam mi trvala necelú hodinu.
Kým som dom ešte nevidel, plánoval som ho predať, či inak využiť s cieľom zisku. Ale keď som ho uvidel, ihneď som si ho zaľúbil a rozhodol som sa doň nasťahovať.
Povedal som to svojej žene, ktorá to prijala – na moje obrovské prekvapenie – s nadšením. Vedel som síce, že náš starý jednoizbový byt neznášala, no aj tak som od nej očakával zamietavý postoj. Nečakal som, že je ochotná vzdať sa mesta. Zbožňovala ulice, davy ľudí, veľké obchodné domy, autá, kiná, divadlá, ruch... Uprostred prírody by sa mala teda nudiť – ale jej rozhodnutie mi vyhovovalo, a tak som sa jej ho zo sebeckých príčin nepokúsil vyvrátiť.
K svojim zamestnaniam sme nepotrebovali žiť v meste. Ja som bol zamestnaný ako tvorca internetových stránok pre firmu, ktorá poskytovala tieto služby. A moja žena bola – alebo si aspoň navrávala, že je – spisovateľkou.
Ona dom ešte nevidela, a tak sme sa ho o pár dní išli pozrieť – ja v krátkom čase už po druhýkrát. Predtým som sa bál, že jeho čaro už na mňa nemusí tak zapôsobiť, ale mýlil som sa. Ešte väčšmi som mu podľahol.
Auto som zaparkoval na konci asfaltovej cesty, čo bolo asi tri metre pred domom.
Vystúpili sme z neho a prešli k vchodovým dverám.
- Je veľký, - povedala, pokým som v zväzku kľúčov hľadal ten správny, pasujúci do zámky.
- Určite väčší ako náš byt, - súhlasil som.
V skutočnosti však dom nebol až tak veľký. Mal dve podlažia. Na prízemí miestnosti ako obývačka, kuchyňa, jedáleň, kúpeľňa a veranda. Na poschodí dve spálne a ďalšia kúpeľňa – avšak bez sprchy. Stavbu síce elektrifikovali, avšak predošlí majiteľ – môj nebohý strýko – vykuroval zjavne drevom. Uskladnené bolo v priestore pod verandou o veľkosti asi šesť krát dva krát tri metre. Zariadenie – neviem prečo – sa mi zdalo vhodné skôr do chaty ako do domu. Všetko malo len jednu funkciu – účelovú. Žiaden predmet nepôsobil inak ako stroho, jediný sa nesnažil vyzerať pekne. Ozdobnosť tu považovali za zbytočnú, ba možno až nežiadúcu. V obývačke sa nachádzal malý televízor a navyše – kto by si bol pomyslel, že v dnešnej dobe ešte existujú – čiernobiely. Niežeby to niekomu z nás vadilo, o túto vymoženosť doby sme aj tak ktovieako nestáli. Môj príbuzný sa zjavne nezaujímal o literatúru, pretože v celom dome som nenašiel jedinú knihu. Mierne ma to pobúrilo a nemohol som inak, ako považovať svojho strýca za nevzdelaného a hrubého drevorubača. A čo ešte stálo za zmienku v zariadení domu?
Obraz.
Visel na stene v menšej zo spální, hneď oproti vstupným dverám. Podľa ťahov štetca som súdil, že ho namaľoval amatér, avšak ani to nezmenšilo jeho úžasne pochmúrny dojem. Pozadie namaľoval iba z temných farieb. Tmavomodrá, ba až čierna obloha, tmavozelená tráva lúky a čierny strom uprostred nej, ktorému už opadalo lístie, podľa čoho som usúdil, že obraz vznikol počas jesene. Lenže farby namaľovaného kostlivca s pozadím úplne kontrastovali. Kosti mal biele, až žiarili, z červených očí sršala zlosť a mal i žlté vlasy, avšak nie blond ako mávajú niektorí ľudia. Autor zachytil kostlivca v pohybe. Práve vychádzal zo svojho hrobu na lúke. Zombie pôsobil desivo, krvilačne a... reálne. Akoby maliar zachytával presne to, čo práve videl a nie iba výjav svojej mysle, čo obrazu ešte dodávalo na hrôzostrašnosti.
Žene sa obraz právom nepáčil, ba až sa jej hnusil. Naliehala na mňa, aby som sa ho zbavil. Keď to vravela, držala sa ma za ruku, akoby jej kostlivec z obrazu chcel ublížiť a ona sa chránila. Ale mne bolo diela ľúto, nemohol som ten maliarsky skvost zničiť.
- Zatiaľ nie, - odpovedal som jej, keď mi prišiel na um pádny argument, ktorý som zneužil na záchranu obrazu. – Zbavíme sa ho, až keď sa sem nasťahujeme a budeme si dom zariaďovať po svojom. Dovtedy tu nechcem nič meniť.
Veľmi ju to neuspokojilo. Znova pozrela na obraz a... vzápätí vybehla z izby. Šiel som za ňou, no ako som sa chystal zatvoriť dvere, pohľad mi spočinul na desivom výjave obrazu. Možno sa mi to len zdalo, ale možno i nie. Ak to bolo naozaj, tak potom na mňa hľadel svojimi rudými očami a nažil sa mi niečo povedať. Minimálne sa ma pokúšal zhypnotizovať. A podarilo sa mu. Viem to podľa toho, že som si nevedel rozpamätať, čo som prežíval, pokým som naňho hľadel. Moja myseľ sa kamsi vzdialila, možno z nej tá obluda vysávala informácie. Nevnímal som vtedy nič, len jeho zlé očiská. Neviem, čo by so mnou spravil, keby sa moja žena nevrátila a nechytila ma za ruku. (Precitol som a hneď mi bolo jasné, že som sa predtým dostal do akéhosi špeciálneho stavu tranzu.) Opäť som sa naňho zahľadel, ale to bol už opäť len obraz, nie živá bytosť. Díval som sa naňho, či sa ma znova nepokúsi dostať, ale nepokúsil sa, a tak som ho nechal. Odvrátil som sa a zatvoril dvere, vedomý si toho, že svojim pohľadom mi spaľoval chrbát.
Celá vec so mnou mierne otriasla, ale podarilo sa mi – aspoň myslím – nedať to najavo.
Keď sme už sedeli v aute a vracali sa domov, do starého bytu, žena premenila svoje myšlienky v slová:
- Ten obraz. Ten hnusný obraz s tou príšerou. Snažíš sa nedať to najavo, ale úplne ťa ohúril. Videla som, ako si naň vypliešťal oči... – a po chvíli zmenila tému. – Dom sa mi veľmi páčil. Budeme tam síce musieť nanosiť knihy, ale inak je nádherný. Má svoje čaro, však? – znova sa odmlčala a ja som vopred vedel, že sa vráti k téme obrazu. – Ak sa tam však nasťahujeme, zničíš ten obraz. Ak ho nezničíš, zničím ho ja.
Ale ja som sa musel zastať geniálneho výtvoru neznámeho maliara. – Ten obraz vyzerá ako skutočný. Je to hotové majstrovské dielo, bolo by hriech ho zničiť. Cítil by som sa ako... nepriateľ kultúry a to ja nie som. A ani ty, pravda?
Určite vopred tušila moju reakciu. I jej odpoveď akoby už bola vopred pripravená. – Dobre, nemusíme ho zničiť, ale v dome nezostane.
O chvíľu sme sa vrátili domov. Žena hneď zasadla k svojmu stolu za počítač a pustila sa do písania. A ja som šiel prichystať obed. Zatiaľ, čo som čistil zemiaky, počul som ju vášnivo búchať do klávesníc počítača svoj príbeh, ktorý aj tak – nahlas som to síce nikdy nepovedal – nikomu nepredá.
(Bože, dúfam, že tieto stránky nikdy nenájde, hrozne by som sa hanbil...)
S balením sme začali prakticky už ten deň, avšak potom napredovalo len veľmi pomaly. Žena odišla na tri týždne k vážne chorej matke a ja som zas mal práce vyše hlavy. Akoby sa každý jeden človek tohto sveta rozhodol založiť si svoju webovú stránku a to práve prostredníctvom mňa. Po tých troch týždňoch sa ale zdravotný stav jej matky zlepšil a aj práce ubudlo. Balenie a príprava na odchod rýchlo napredovali.
Dnes som pravdepodobne naposledy vo svojom starom byte. Som tu sám, žena ma už čaká v novom dome a píšem tieto stránky. Je to zvláštny pocit zanechať za sebou starý byt. Akoby som zanechával celú etapu života. A ani neviem presne opísať, čo cítim. Zrejme všetko naraz. Trocha sa aj bojím a nechcem, aby som sa sem už nikdy nevrátil.
Viem však, že teraz vezmem škatuľu a ruksak s poslednými vecami, naposledy zamknem vchodové dvere a viac sa sem nevrátim.
Na zajtra už mám dohovorenú schôdzku s realitným agentom, ktorému odovzdám kľúče a poviem mu, nech sa pokúsi predať náš starý byt.
Ale čaká ma život v novom...

Asi som sa nakazil od svojej ženy tou náruživou potrebou písania. Vo svojom príbehu však musím pokračovať. Jednak preto, že keď som už začal, chcem dokončiť túto svoju prvú autobiografickú poviedku, jednak preto, že nemám čo robiť, ale predovšetkým aby som vypovedal o Obraze Zla.
Odstrániť som sa ho rozhodol hneď, ako som dopísal prvú časť tohto príbehu, čo bolo pred asi tromi týždňami.
Rozhodol som sa ho zniesť z menšej spálne do auta. Vonku už nesvietilo slnko, bola temná tma. Za umelého svetla z obývačky som vyšiel po schodoch na poschodie. Za nimi sa nachádzala rovná chodba, ktorou som sa dostal až pred dvere, za ktorými bol On. Otvoril som ich a pohľad mi hneď padol na desivý výjav maľby. Nemohol som sa proti jeho presile ubrániť. Biele kosti, žlté vlasy a červené oči horeli žiarou, jediným zdrojom svetla neskorého večera. Zdalo sa mi, akoby sa príšera snažila vyliezť z obrazu a vkročiť do reálneho sveta. Ale následne si nič nepamätám. Matne sa mi marí, že som tam stál a nič iné nerobil hodne dlho. Neodvažujem sa tento časový úsek skonkrétniť. Cítil som, že obraz sa stal mojou modlou k môjmu novému bohu – a tým bol kostlivec.
Existuje tu i možnosť, že sa mi to celé len prisnilo, hoci veľmi tomu neverím. Každopádne mi to pripadalo ako na rozhraní medzi snom a skutočnosťou. K vysvetleniu, že sa jednalo len o sen, sa prikláňa i fakt, že následne som precitol až ráno druhého dňa vo svojej posteli.
Ráno som sa neodvážil vrátiť do izby k obrazu. Ani doobeda a až pri obede som si dodal psychických síl, aby som sa na to podujal. Zašiel som ta teda. Uvidel som obraz a... nič sa nestalo. Stále síce pôsobil hrôzostrašne, ale príšera sa rozhodne nepokúšala vyliezť spomedzi rámu, ani ma nehypnotizovala. Dlho som naň hľadel, avšak z mojej vlastnej vôle a pozoroval som, či nevybadám niečo neprirodzené. Zombie akoby ma pozoroval, no tiež akoby vedel, že cez deň nemal voči mne šancu. Preto sa ani o nič nepokúsil. Už vtedy mi rozumom behali takéto obludné myšlienky – a obrazu som sa ani tak nerozhodol zbaviť. Odvrátil som sa, uznajúc ďalšiu jeho výhru a odišiel som z izby, nechajúc všetko v pôvodnom stave.
Ubehli tri alebo štyri dni. Nič prevratné sa nestalo. Pre zamestnávateľa som vytvoril jednu stránku, manželka pokračovala v písaní svojho románu a obraz sa o nič nepokúšal. Pravda, nedal som mu ani príležitosť, nakoľko som do druhej spálne za ten čas nevkročil. Nechcel som ho zničiť, vážil som si ho ako umeleckú genialitu. Pokiaľ viem, do miestnosti nevstúpila ani moja žena.
A potom to prišlo.
Opäť bol večer. Schádzal som po schodoch na prízemie. Práve som dopracoval – ako pracovňu som využíval spálňu, tú v ktorej sme aj spali. V obývačke zas „pracovala“ moja žena. Keď som schádzal čoraz nižšie, videl som najprv kreslo, v ktorom sedela a písala, potom i jej chrbát a nakoniec... žlté vlasy!
Moja žena bola bruneta, no i keby bola blondína, zarazilo by ma to, lebo takáto žltá vôbec nebola vlasová žltá. Dovtedy som ju videl len u jednej kreatúry – a to kostlivec odporného obrazu visiaceho v druhej spálni.
Zvrieskol som a domom sa ozýval môj rev pomätenca. Každému muselo byť jasné, že hranica únosnosti duševnej hrôzy bola prekročená. Prestal som, až keď sa ku mne bytosť obrátila tvárou v tvár. Hľadel som na svoju ženu. I vlasy už mala normálnej hnedej farby.
- Čo je? – spýtala sa prestrašene.
Nepamätám sa, čo som na to vypotil ako odpoveď. Zrejme čosi v zmysle „Neviem.“ Určite viem skonštatovať len to, že som sa jej nepriznal s dôvodom môjho strachu. Istotne by naliehala, aby som sa ho zbavil – a to som ja stále nemal v úmysle. Vlastne, doteraz som jej to nepovedal, hoci to už začínam čiastočne ľutovať. Možno by mi to vysvetlila a takto vôbec neviem, čo si o tom myslieť.
Táto udalosť však nebola poslednou a zďaleka ani tak hrozivou ako niektoré ďalšie.
Prvá z tých ďalších prišla už o dva dni. Vlastne, toho dňa sa stali hneď dve. Ráno toho dňa som sa predsa len odhodlal obraz zničiť. Lenže obraz už v miestnosti nevisel. Prirodzene, jeho zmiznutie som zvalil na svoju ženu, domnievam sa, absolútne opodstatnene. Zašiel som za ňou do jedálne, práve raňajkovala.
- Čo si spravila s obrazom? – spýtal som sa jej.
- S tým odporným?
- Hej.
- Nič. Prečo?
Už vtedy sa mi nezdalo, že by klamala. Ale chcel som si to overiť, a tak som jej neodpovedal na otázku priamo, lež:
- Poď hore a uvidíš.
Trochu neochotne, ale prestala jesť a šla za mnou na poschodie. Zastali sme pred dverami. Otvoril som ich, no po celý čas som sa díval do jej tváre, čakajúc mimickú reakciu. Keď zbadala, že na stene nevisí, zjavilo sa v nej prekvapenie.
- Kam si ho dal? – chcela vedieť.
- Nikam. A ty?
Už nevyzerala zarazená, skôr rozhorčená a vedel som, prečo. – Už som ti predsa povedala, že som s ním nič nespravila.
- Dobre, prepáč. Verím ti... Len si to neviem nijako vysvetliť. Veď nemohol len tak zmiznúť.
- Ale ja s tým nič nemám, - trvala na svojom a ja som jej veril.
Keď nás omrzelo hľadieť na prázdnu stenu, kde mal visieť obraz, vrátili sme sa na prízemie a pokračovali v denných aktivitách, akoby sa nič nebolo stalo. No i tak som po celý deň nemohol myslieť na iné ako záhadné zmiznutie. Márne som sa ho snažil objasniť.
Programovať som kvôli rozrušeniu nemohol a aby som spravil aspoň niečo užitočné, vybral som sa do mesta na nákupy. Manželka šla so mnou, jednak preto, že ani ona sa nemohla sústrediť na prácu a jednak tiež preto, lebo jej chýbalo mesto a potrebovala si kúpiť niečo aj pre seba. Nakúpili sme veci, ktoré by nám mali vystačiť prinajmenej na týždeň. Samozrejme okrem pečiva, ktoré sa dá kúpiť aj v dedine. Keď sme sa vrátili, ako prvé sme spravili poriadok s nakúpeným tovarom. Potom si ona sadla k počítaču a pokračovala vo vymyslenom príbehu svojej hrdinky. I ja som sa pokúsil pracovať, ale nešlo mi to a po chvíli som sa vzdal. Vypol som svoj note-book, zišiel dole a vybral sa na dlhú prechádzku do lesa.
Kráčal som pomerne rýchlym tempom a navyše dosť ďaleko. Neviem, koľko to trvalo, no viem, že tak ďaleko som dovtedy nezašiel. Zastal som až na konci lesa na okraji lúky. Najprv som myslel, že ma oklamala moja fantázia, nemohol som uveriť, že to bola pravda. Ale bola. Nikdy som na tom mieste predtým nebol, ale i tak som ho poznal. Videl som ho na Obraze Zla. Maliar musel maľovať z miesta približne tam, kde som stál. Naprázdno som preglgol, pochytila ma neopísateľná hrôza mraziaca až do najhlbších útrob. Zahľadel som sa na obrovský strom kdesi uprostred lúky, ktorý sa nedal spliesť so žiadnym iným. Bol totožný s tým na obraze, len mal ešte lístie, ktoré tomu obrazovému už opadalo. Potom som sa otočil, chcel som sa vrátiť, ale najprv sa stalo niečo iné. Vydesilo ma to tak, že keby som nemal v hrdle úplnú púšť, istotne by som vykríkol.
Mohlo sa mi to len zdať?
Nie, naozaj som to videl.
Niekto ma z lesa sledoval. Prezradili ho ohýbajúce sa konáre jedného mladého smreka asi dvadsať metrov odo mňa.
Domov som sa vracal najprv len extrémne rýchlym krokom, potom miernym poklusom. No i ten prerástol až do riadneho behu a som si istý, že cesta späť mi netrvala ani polovicu cesty tam.
Vbehol som do domu, ale ešte ani tam som sa nedokázal upokojiť. Sledoval ma celú cestu. Viem to, hoci som ho nevidel. I tak som cítil jeho červený pohľad na mojom chrbte. Celý ten čas. Prvé, čo som po príchode medzi steny budovy spravil, zamkol som vchodové dvere. A následne i zadný vchod a skontroloval som, či sú všetky okná zavreté. Srdce mi neprestávalo biť ako splašené.
A to mala najhoršia udalosť dňa ešte len prísť...
- Čo sa deje? – spýtala sa ma.
- Sledoval ma... A... Našiel som miesto, odkiaľ bol ten obraz maľovaný.
- Čo?! – zvrieskla.
- Dobre si počula. Niet o tom pochýb. Kopce, lúky, horizont, rovnaké svetové strany, ba i ten strom.
- Ja... Ja som bojím.
- Myslím, že maliar namaľoval pozadie a toho... ehm... kostlivca potom len dotvorila jeho fantázia. – Koho som sa snažil upokojiť? Ju alebo seba? Či snáď oboch? To neviem a nevedel som ani vtedy, no o čom som nepochyboval: že v toto vysvetlenie som ani sám neveril.
- Dúfam, že máš pravdu.
Aj ja som v to dúfal.
Chcel som dať dačo do seba, ale žalúdok som mal od strachu tak zovretý, že som od tohto zámeru upustil. Namiesto toho som sa osprchoval a ľahol si do postele. Už ako som si líhal, vedel som, že nezaspím. Len som ležal a premýšľal. Prešli viac ako tri hodiny, keď do spálne vošla moja žena. Najprv chcela len nečujne vkĺznuť do postele, potom však zistila, že nespím a zažala svetlo.
- Ty ešte nespíš?
- Nie.
- Kvôli obrazu?
- I tak sa to dá povedať.
- Musíme ho zničiť.
- Lenže to už nie je možné.
- Veď hej. No netráp sa tým už.
- Celé je to vlastne smiešne... Tá maľba ma tak vydesila, že vidím duchov... Smiešne... Idem si umyť zuby, - neviem, prečo som hovoril, keď som nemal čo povedať, čo je napokon i vidno z nezmyselnosti môjho bľabotania. Bol to však momentálny stav mojej mysle.
Každopádne som po tých slovách vstal a zišiel na prízemie, umyť si zuby. Spoza stien domu som počul desivé zvuky. Ostrý škrabot na drevo verandy. Nerobil to človek, to som vedel hneď. Človek nemá ostré pazúry, aby vydávali také zvuky. Zvláštne, že ma to nevyľakalo. V kútiku duše som už aj predtým čakal, že ma príde navštíviť. Umyl som si zuby a vrátil sa hore.
Snažil som sa sám sebe navravieť, že je to pes, mačka, alebo čokoľvek iné ako on. Je to ako keď večer neviete vstať z postele, lebo si myslíte, že pod vašou posteľou je strašidlo, ktoré by vás schmatlo za nohu. A vy nevstanete, aj keď viete, že strašidlá neexistujú a teda tam žiadne nečíha. Ale čo ak predsa? prehovorí iracionálne časť vášho mozgu a vy nevstanete. Ibaže pocit, čo som prežíval vtedy bol ešte o čosi horší. Neexistovaním kostlivca s červenými očami a žltými vlasmi si nebola istá už ani racionálna časť mojej sivej hmoty.
Vrátil som sa do spálne. Manželka už ležala v posteli a čakala, kedy si ľahnem k nej. Svetlo už nesvietilo. Dlho som stál vo dverách.
- Poď už spať, - poprosila po chvíli.
- Idem.
Ale nešiel som. Nohy ma proti môjmu vedomiu zaviedli k oknu a oči pozreli cezeň von do temnoty naokolo. Sprvu som nezbadal nič, čo by stálo za zmienku, avšak vtom sa za jedným stromom niečo mihlo, ohýbanie haluzí nespôsobil vietor. A hneď za touto malou predohrou nasledoval výjav mojich najpríšernejších snov.
Uvidel som ich. Dve červené oči. Isto by som bol zvrieskol, avšak hrdlo som mal úplne zovreté. Nemo som do nich hľadel a oni hľadeli na mňa. Srdce mi bilo ako splašené – určite hlasnejšie ako Zradné srdce z Poeovej poviedky.
Nezmohol som sa na nič. Díval by som sa naňho snáď ešte hodinu, keby sa neotočil a neodkráčal preč, smerom k lúke, k hrobu, v ktorom cez dni spával a z ktorého v noci vychádzal, ako to zachytil autor zmiznutého obrazu.
A aj keď mi už zmizol z dohľadu, neprestával som civieť do prázdna.
- Poď už spať, - posúrila ma.
- Idem, - odvetil som jej a tentoraz som už naozaj šiel. Pekelné myšlienky mi spať ale nedovolili, a tak som sa dlhé hodiny v posteli len krútil z boka na bok, hľadajúc dobrú polohu pre spánok, ktorá však nejestvovala. Podarilo sa mi to až pred brieždením.
Cez deň som dospával. Vstal som až o jednej popoludní, najedol sa a zašiel do spálne – tej, kde zvykol visieť obraz. Ale už ho nebolo.
Takto nejako prešli aj nasledujúce dni. Vždy som sa šiel presvedčiť, či sa obrazu neráčilo vrátiť. Ale nikdy som to nerobil po západe slnka, vždy len cez slnečný deň. Potom som sa tam už neodvážil vstúpiť.
Ubehli dva týždne. Môj duševný stav sa pomaly vracal do normálu, myseľ sa prestávala zaoberať strašidlami. V práci sa mi opäť darilo, nemal som žiadny problém sa na ňu sústrediť.
Počas týchto dní nám zavolal agent, ktorému sa podarilo predať náš starý byt za celkom peknú sumu, ktorá, ako nám oznámil, pribudla na našom bankovom konte. Malo by mi odľahnúť, povedal som si, no ovládalo ma znepokojenie už len preto, že som cítil pravý opak. Šialene ma to trápilo, zrejme preto, lebo som si uvedomil, že ak by sa udalosti ohľadne obrazu vystupňovali, nemáme sa kam vrátiť. A to bol ďalší dôvod, prečo som dúfal, že kostlivec zmizol navždy.
Aj dnes ráno som sa bol presvedčiť, či sa nevrátil. Neveril som vlastným očiam. Visel na stene, ako tam visel pred týždňami a tváril sa, akoby tam po celý ten čas bol a nikam sa nestratil. Ešte aj takto sa mi vysmieval.
Vôbec som ho neváhal zničiť.
- Vrátil sa! – zakričal som na ženu.
Uvedomoval som si, ako veľmi som ho nenávidel. Dovtedy som si myslel, že človek môže cítiť k umeleckému dielu len obdiv, úctu, či znechutenie, rozhodne však nie nenávisť. A myslím si to i naďalej. Obraz nebol umeleckým dielom, lež hrozivým výtvorom démonických síl.
Po chvíli som krikom dodal: - Vezmi zápalky a poď von!
Ja som zvesil obraz a zobral pred dom. Hodil som ho na zem a počkal som na ženu, ktorá sa predtým obliekala. Čochvíľa sa zjavila aj s krabičkou zápaliek v ruke. Pribehla ku mne a hľadela na obraz, jeho návratu nemohla uveriť. Zobral som od nej zápalky. Stále hľadela na obraz, zatiaľ čo ja som škrtol zápalkou o povrch krabice, zohol sa a horiacu ju priložil k plátnu.
Obraz vydal zvuk, aké vydávajú krysy pálené zaživa. A to môj dojem, že obraz je živý, len podporilo.
Oheň sa rozrastal. Najprv horela obloha, potom tráva, strom a plameň sa nakoniec dotkol i kostlivca. Okrem toho, že opäť vydal ten zvuk, stali sa s ním aj dve ďalšie veci. Črty jeho tváre sa zmraštili do smrtiaceho úškľabku zúrivosti a nenávisti. Čo ma však vydesilo najviac. Pohol rukou – nie však v rovine plátna, ale do priestoru mimo tejto roviny. Smerom von z obrazu, smerom nahor. Vyzeralo to, akoby niekto zatlačil do plátna zospodu – lenže tam nik nebol. Áno, tá ohavnosť sa snažila dostať z obrazu. Našťastie sa jej to nepodarilo, lebo čoskoro sa jej telo zmenilo v čiernu krehkú zhoreninu.
Rám horel ešte dlho.
Dúfal som, že videné sa nestalo naozaj, ale len v mojej mysli, že oči ma oklamali. Chvíľu som sa to pokúšal zahodiť za hlavu, lebo som si nahovoril, že príšery som sa zbavil navždy.
Naivnosť, márnivosť – nič iného to totiž nebolo.
Deň sa akosi priblížil k svojmu koncu, už i slnko zapadlo na odpočinok za kopec. Išiel som spať, no urobil som niečo, čo som rozhodne nemal. Vykukol som von oknom.
Spoza stromu na mňa hľadela tá tvár bez mäsa a kože, s červenými očami nenávisti, navyše vo svojej najhoršej podobe – takej, akú mala, keď sa jej dotkol plameň.
Krvavé oči hľadeli na mňa.

Už zas píšem. Neubehol ani deň.
Po včerajšej večernej udalosti, ktorá ma donútila písať, som sa dnes rozhodol, že jedinou šancou sa ho zbaviť je zájsť na lúku, nájsť jeho hrob a zničiť ho. Inak ma bude nasledovať donekonečna. Teda, ak sa so mnou nepokúsi spraviť niečo horšie...
Lenže čo spravím, ak ho nájdem?
Neviem. Uvidím.
Teraz je podstatné len jedno. Ešte dnes nájsť miesto jeho hrobu. Ak by sa mi to nepodarilo dnes, neviem, čo by sa udialo cez noc.

ONA

Hrozne sa bojím o svojho manžela. Niečo sa mu iste stalo.
Už od rána bol akýsi nervózny, nesvoj, niečo ho znepokojovalo. Na niečo sa chystal, mne však nič neprezradil, márne som sa ho na to pýtala. Dokonca i poprel, že by sa na dačo chystal. To určite.
O tretej poobede mi povedal, že sa ide prejsť.
- Kam ideš? – spýtala som sa ho.
- Prejsť sa.
- A potom?
- Čo a potom?
- O niečo ti ide a chcem vedieť o čo.
- O nič mi nejde, chcem sa len prejsť.
- Tak idem s tebou.
- Nie, chcem byť sám.
- Ale to nepôjdeš. Ak by si šiel, ja pôjdem buď za tebou, alebo mi aspoň povedz, kam ideš. A myslím si, že to má čosi spoločné s tým obrazom.
Je jedenásť preč a stále sa nevrátil.
Neodišiel o tretej, ale asi o polhodinu neskôr. Po našej výmene názorov sa kamsi odobral, ale nie von. A tak som pokračovala v písaní. Neuvedomila som si, že odišiel. Vykradol sa absolútne nehlučne. Naposledy som ho videla o štvrť na štyri...
Čo to, dočerta je? Búchanie. Počujem búchanie. Ktosi klope na dvere. Konečne sa mi vrátil, mala som strach.

Zažila som neskutočnú hrôzu, horšiu ako si kto vie predstaviť.
Šla som otvoriť. Prišla som k dverám, no skôr, ako som ich otvorila, spýtala som sa: - Kto je?
Čakala som odpoveď, no tá neprichádzala.
- Kto je? – zopakovala som otázku.
Tentoraz mi ako odpoveď prišiel silnejší nápor vetra, ktorý zašumel v korunách stromov.
Už vtedy som sa hrozne bála. Prestávala som si myslieť, že je to môj muž. Poznala som ho a ak by to bol on, určite by odpovedal. Pravda, ak by mohol odpovedať.
Potom som ho uvidela. Nie muža, ale jeho – neľudský výtvor z obrazu vo svojej živej podobe.
Zvrieskla som a zvuk to bol iste tak hrozný, až sa mu podarilo vystupňovať paniku, ktorú som zažívala.
Príšera na mňa hľadela cez okno. Tvár bez mäsa a kože, holá lebka ibaže s očami a vlasmi. Ako som sa naňho dívala, do hlavy mi čosi stúplo – zrejme krv – a takmer som odpadla. To, že som kričala, som si prestala uvedomovať. Všetku pozornosť som venovala jeho beštialite.
Keď sa jeho zlostný úškrn premenil v zlovestný úškľabok – minimálne rovnako desivý – prestala som vrieskať. Stelesnené zlo som si dovtedy predstavovala ako pána Hyda. No toto bolo horšie. Čo tak zvrátené, brutálne... Neviem to presne opísať a neviem, či to vôbec niekto môže opísať. Pochybujem, že na to jestvujú tie správne slová.
A až vtedy som si uvedomila: Čo ak rozbije okno, vstúpi dnu a... a... Lenže svaly ma neposlúchali. Nedokázala som nič iné, iba tam stáť a civieť naňho, hoci som vedela, že by som mala odbehnúť po nejakú zbraň na ochranu.
To, že som priniesla zápalky, ktorými ho môj muž spálil, mi svitlo až neskôr. Vo svojej brutálnosti iste cíti obrovskú potrebu sa mi za to pomstiť.
Čo by mi tak mohol spraviť, keby chcel? Nechcem ani len pomyslieť, no nemožno vylúčiť ani to najhoršie.
V mojom očividnom strachu sa úplne vyžíval svojím zákerným spôsobom. Horiacimi očami ma spaľoval a zároveň mi telepaticky hovoril, čo by so mnou najradšej spravil. Keby som mala síl, znovu by som zvrieskla.
Hľadeli sme na seba určite aspoň minútu.
Výraz jeho tváre sa vrátil k pôvodnému. Grimasa zlosti, ktorou ma naposledy varoval, otočil sa a odišiel preč.
Vtedy som stála päť metrov od okna a navyše pod veľkým uhlom. Zo sveta za sklom som stadiaľ veľa nevidela.
Keď mi zmizol z očí, bála som sa priblížiť bližšie k oknu, lebo sa tam mohol skrývať. Čo ak neodišiel? Čo ak mi len dal nádej a potom sa znova vráti s novým hrôzostrašným šokom? Ale ja som sa musela presvedčiť, že naozaj odišiel.
Odhodlala som sa a podišla som bližšie k oknu. Pozrela som cezeň do temnoty a veľmi sa mi uľavilo, keď som jeho žlté vlasy a biele kosti zazrela ďaleko od okna. Odchádzal.
No vtom akoby vycítil, že sa naňho dívam, zastal a obrátil ku mne svoju hlavu. Som síce mierne slabozraká, no aj tak som videla ten pohľad, ktorým ma obdaril – bol ešte horší, ako tie predošlé. Ani som si neuvedomila, ako sa mi roztriasli končatiny.
Klepem sa ešte i teraz, keď to všetko píšem do počítača. Nikdy na tú hrôzu nezabudnem, budem si presne pamätať každú sekundu, čo som hľadela na neprirodzené monštrum a každá táto sekunda sa mi bude v mojej mysli zjavovať znova a znova. Až do smrti.
A navyše som si istá, že čosi spravil s mojím manželom – no nechcem vedieť, čo.
Chvíľu som i uvažovala, že zavolám políciu. Ale čo tá zmôže? Polícia síce bojuje proti zločinu, no bojuje proti kriminalite a nie nadprirodzeným silám. Tá tu nemá miesto.
Sama som prekvapená, s akou istotou píšem, že môj muž je mŕtvy. Tá zvrátená obluda z obrazu. Ona ho zabila. A zabije aj mňa, ak tu dlhšie zostanem.
Počkám do rána, potom pôjdem. Vezmem len nutnosti a cenné veci – počítač, note-book, peniaze, doklady a knihy. A možno ešte niečo, ak bude času a miesta v aute. Dom podpálim, nech tak ochránim prípadných tulákov, ktorí by sa doň mohli nasťahovať, pred tým monštrom.
Domov – do starého bytu – sa vrátiť nemôžem. A ani nechcem. Je to príliš blízko. Pôjdem ďalej. Za hranice štátu, za oceán, na iný kontinent. Čo najďalej, hoci aj tak viem, že minimálne v spomienkach sa ho ani tak nezbavím.
Dám si tabletky a pokúsim sa zaspať.
Som zvedavá, či sa rána vôbec dožijem – či sa v noci nevráti a nezabije ma.

Všetko je už v aute. Počítač, peniaze, šatstvo, note-book, doklady, fotky, jedlo. Viac sa doň už nezmestí. S ostatným sa musím rozlúčiť, rovnako ako so starým životom.
Toto nepíšem do počítača, ten je už v aute, ale na papier. Plánujem to však prepísať. Nemohla som si pomôcť a pri tej ohavnosti, čo sa stala, sa mi nedivte.
A prečo vlastne píšem? Je... nedokážem ani začať...
Práve som zaniesla do auta poslednú škatuľu so šatami. Ale vrátila som sa do domu, rozlúčiť sa s ním. A to s každou jeho miestnosťou zvlášť. Obišla som celé prízemie a snažila sa vryť si do pamäte to príjemné. No vyšla som aj na poschodie a ako jediná izba, ktorú som ešte nepozdravila, bola malá spálňa.
Odvážila som sa do nej nakuknúť. Po prvý raz sama, no hneď som to oľutovala. Na stene už opäť visel obraz, ktorý tam nemal kto dať – snáď len on, ak sa v noci vkradol do domu a zavesil ho tam. Ale nebol to ten istý obraz, ktorý sme predvčerom spálili.
Neverila som vlastným očiam.
Príšernosťou ten prvý ešte prevyšoval. A ako.
Pozadie sa nezmenilo – snáď len to, že strom mal ešte lístie. Výrazne sa zmenila pozícia príšery. Jednak jej miesto na obraze, jednak pohyb, v akom bola zachytená. Výraz jej tváre sa zhodoval s tým, akým na mňa včera hľadela cez okno. Hrôzostrašný úškľabok, zvrátený úsmev bezmäsitých úst. No na tomto obraze sa nachádzala ešte jedna postava. Človek. Muž... môj... manžel...
Ležal pri kostlivcových nohách, zaliaty vlastnou krvou, v mŕtvej tvári výraz neznesiteľného utrpenia.
Viac o tom nechcem písať. Nemôžem...
Musím ísť preč.
Na koberci v obývačke som už prichystala na oheň. Papier, na ňom triesky a na nich hrubšie drevá. Benzínom som to nepoliala. Musím ním šetriť, potrebujem dojsť čo najďalej. No dom by mal aj tak zhorieť.

Vzala som zápalky, vybrala jednu a škrtla ňou o stenu škatuľky. Hnedá hlavička vzbĺkla. Horiacu paličku som priložila k papieru. Chytil sa. Červený oheň ho razom premenil z bieleho na čierny. Z tepla, ktoré z neho šlo, sa chytili triesky a od nich drevá. Plameň sa rozlieza aj po koberci.
Stojím vo dverách a opisujem to.
Hľadím na skazu, ktorú som úmyselne založila. Zhor, dom, zhor! I všetci démoni a príšery, čo tu ste! Choďte do pekiel, kam patríte!
Dym je čoraz hustejší.
Oheň dorazil i k dreveným stenám domu a jeho jazyk oblízal aj ne.
Z tohto sa už sám nevyvlečie a ak ho hasiči prídu uhasiť, je to ich chyba.
Nechce sa mi, ale musím ísť. Potrebujem sa dostať čo najďalej, a tak už nesmiem stratiť ani sekundu. Toto sú posledné dve vety, čo kedy napíšem: Nasadnem do auta, naštartujem a pôjdem, pôjdem. Je jedno kam, len preč odtiaľto.