O mŕtvych len dobre (1.): Alea iacta est

Autor: Edmund Elat
Kategória: Horor



ČASŤ PRVÁ

Alea iacta est





„O mŕtvych len dobre.“

- známe príslovie





„A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.

Batalióny čiernych lárv

dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka...

Ach, takou budete i vy raz celkom iste

jak puchu mrcina,

hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté,

anjel môj, jediná.“

- Charles Baudelaire: Mrcina







1.



Párty bola v plnom prúde. Pomaranč, Čak, ja a Elena sme sa zmietali v náruživej paródii tanca. Vzduchom plávali častice alkoholových výparov a žalúdočných štiav, ktoré sa vytrvalo drali z našich tiel. Na svetlo. Z reproduktorov sa linula „Death in Fire,“ klasická to pecka od Amon Amarthu. Nikdy by som si nepomyslel, že sa dá tak dobre tancovať za zvukov ťažkej death-metalovej skladby. Ale nebolo sa čo čudovať. V tele nám prúdilo niekoľko fliaš alkoholu a pár kapsličiek éčka, takže sa nikto nad takými hlúposťami, ako „výber vhodnej tanečnej hudby,“ vôbec nezdržiaval. Chlastali sme, ako odušu. Čak si dokonca šňupol jednu lajnu.

„Pre šťastie,“ objasnil a vdýchol posledné zbytky bieleho prášku. Potom si pripravil druhú dávku.

„Druhú?“ nechápal som.

„Jasné. Do druhej nohy,“ usmial sa a vrhol na mňa sklený pohľad. Nebránil som mu. Možno je to tak lepšie. Iba som pokrútil hlavou a štažka sa dotackal do kuchyne. V hlave mi treštilo a tak som sa snažil vyhrabať nejaký ľad. Nechcel som ani pomyslieť na to, ako sa budem cítiť ráno. Je jasné, že dobré pocity to nebudú a tak som sa mohol v relatívnom pokoji oddávať myšlienkam, že ako zlé to vlastne bude. Námatkovo som otvoril jednu z poličiek. Ktovie prečo som si myslel, že tam ten ľad bude. Ale nebol. Boli tam len taniere a sklenené misky.

„Hej,“ ozval sa mi za chrbtom Elenin hlas. Vystrašene som vyskočil a obrátil sa.

„Prečo netancuješ?“ spýtala sa. Sťažka som sa na ňu zadíval. Bolo na nej niečo príťažlivého. Nebola síce plagátová kráska, aké by ste mohli vidieť na obálkach módnych žurnálov, ale mala v sebe iskru. Bola osobite krásna. A to sa mi páčilo.

„Hľadám nejaký ľad,“ zamrmlal som. „Tá bolesť ma zabíja...“

Nič na to nepovedala. Začal som uvažovať, či som náhodou nepovedal niečo nemiestne. Nepredpokladal som to, ale človek takú vec ťažko odhadne. Hlavne ak je ožratý, ako besná doga. Nech je ako chce... snažil som sa to uviesť na pravú mieru.

„Skvelá párty,“ pochválil som. Pristúpila ku mne.

„Prečo sa mi vyhýbaš?“ spýtala sa. Do nosa mi udrela prenikavá vôňa jej parfému. Preglgol som.

„Éééh?“ spýtal som sa a pravý kútik úst vystrčil v nepresvedčivej grimase.

„Nepáčim sa ti?“

„Éééh?“

Konverzácia viazla. Jej blízkosť ma opantávala a ja som nedokázal logicky myslieť. Keď sa k tomu pridal alkohol... No, žiadna sláva.

„Isteže áno,“ vychrlil som napokon. Zatiahla ma do kúta a pritlačila sa na mňa.

„Dotkni sa ma,“ rozkázala. Vystrel som pred seba trasúcu sa ruku. Ona ju jemne uchopila a viedla na dôkladnú okružnú jazdu po jej poprsí.

„E-elena,“ koktal som. „Ja... ja si myslím, že toto by sme nemali... Si Pomarančova baba... a on je môj kamoš... toto nie je...“

Vetu som stihnúť nedokončil pretože sa na mňa prisala svojimi plnými perami. Strčila mi jazyk do úst.

Kurva, vzmuž sa! okrikoval som sa v duchu. Predsa sa nenecháš zvábiť animálnou túžbou! Si predsa chlap. Alebo nie?

Jej jazyk bol jemný... Vedela to s ním. Zakrútila sa mi hlava. Chytil som ju okolo pása.

„Čo to má kurva byť?“ zvolal prekvapene Pomaranč. Okamžite som Elenu od seba odsotil. Pomaranč stál vo dverách, v ruke držal plechovku od piva a spýtavo skákal pohľadom od Eleny ku mne. Cítil som, ako sa mi hrdlo sťahuje. Odrazu som nevedel kam s rukami.

„Ja som... len,“ začal som pracne. „Teda... ehm... Tuto Elene niečo spadlo do úst a tak som sa... akosi... ehm... snažil... akosi... ehm...“

Bolo to strašne trápne. Elena nepovedala nič, iba sa neprítomne dívala von oknom. Pomaranč zaklipkal očami.

„Toto mi budeš musieť vysvetliť,“ povedal Elene. Jeho hlas neznel príliš nahnevane. Elena rozhodila rukami.

„No bože!“ zvolala. „Uvoľnila sa mi plomba a tuto Edmund bol.. taký láskavý a skontroloval mi ju.“

Pomaranč sa na mňa podozrievavo zadíval, ale bol očividne príliš opitý, aby vytušil tieň podozrenia. Letmo som prikývol.

„Aha,“ povedal zasmušilo a potom sa usmial. „Vďaka, Edo,“ povedal.

„Nou problém, kámo,“ reagoval som okamžite a náležite skromne mávol rukou.

Pomaranč pristúpil k chladničke, vzal si ďalšie pivá a vrátil sa do obývačky, kde – ako som si všimol – Čak s entuziazmom ogrciaval Elenin LCD televízor. Obrátil som sa k Elene. Odrazu som bol úplne triezvy.

„Čo to malo znamenať?“ zasyčal som.

„Myslela som si, že to chceš...“

„Dofrasa, vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby... keby... Poznám ho už od základnej, preboha.“

Elena sa na mňa zadívala. Mala krásne oči.

„Prepáč,“ povedala a mne sa zdalo, že to myslí úprimne. „To ten chlast...,“ dodala ešte, chytila sa za hlavu a vrátila sa do izby. Premasíroval som si hrdlo a vytiahol z chladničky hranatú fľašu s čiernou etiketou. Odkrútil som uzáver a okamžite som si lízol.

Jack Daniels Tennessee Whiskey.

Môj kamoš v ťažkých časoch.



2.



Zvyšok párty prebehol pomerne v pokoji. Teda, ak nebudem rátať Čakove chlípne pohľady, ktoré na mňa hádzal, keďže si v alkoholvom a drogovom delíriu zmyslel, že som jeho stará láska zo strednej. Elena so mnou už neprehovorila a Pomaranč sa tváril, ako vždy. Akoby mu bolo všetko u riti. Napokon to skončilo celkom predvídateľne. Všetci sme zaspali. Čak niekde na podlahe a Elene tesne primknutá k Pomarančovi. Spali. Všetci.

Okrem mňa. Chvíľu som mlčky sedel na gauči a potom som vyšiel pred chatu. Bola príjemne vlažná noc. Všade naokolo les. Dokonalý pokoj. Vytiahol som cigaretu a zapálil si. Zadíval som sa na oblohu. Bola jasná. Jagalo sa na nej plno hviezd. Ach, aká romantika.

Škoda, že tu nie je Elena...

Zarazil som sa nad tou myšlienkou.

Ale no tak, povedal som si v duchu. Nebuď somár. Predsa mu ju nepreberieš.

Neviem prečo, ale táto situácia mi pripomínala tie scénky z trápnych tínedžerských sitcomov či „dramatických“ seriálov pre omladinu. Teraz by na pozadí určite vrnela cievka s nahratým smiechom.

Zasmejme sa.

Haha.

Odhodil som cigaretu do trávy a rozflákal ju podrážkou. A vtedy som to začul. Prichádzalo to z najbližšieho kríku. Znelo to, ako vrčanie. Tlmene som sa usmial a vykročil ku kríku. Cestou som si vzal lopatu opretú o stenu.

Šak ja toho králika dostanem, pomyslel som si.

Príliš som sa už však nezaťažoval premýšľaním nad tým, prečo ten králik vrčí. Naklonil som sa nad krík a prudko sa rozohnal. A v tom TO na mňa vyskočilo. Vyzeralo to, ako človek. Aj keď toto označenie je možno príliš lichotivé. Ale bol to predsa človek, nie? Bol. Akurát sa mierne rozkladal. Mierne dosť. Oči, miesto ktorých mal len dve biele blanité buľvy sa na mňa zadívali. Mrštne sa na mňa vyhodil a zacvakal čeľusťami. Z úst mu razil strašný zápach. Zubná kefka preňho bola očividne neznámy pojem. Prudko som ho od seba odhodil a jedným sekom mu ofajčil hlavu lopatou.

Potom som tam len stál.

Prvá myšlienka, ktorá mi prišla na rozum bola jasná.

„D\'Piče,“ rozhodol som sa pre praktickú gangsta skratku. „Čo to bolo?“

Mierne som sa nad telo naklonil. Na mieste, kde krk preťal sek, som uvidel množstvo tučných lárv. A k môjmu veľkému prekvapeniu po mne začali vyskakovať. Väčšinu sa mi ich podarilo rozmliaždiť.

Vtedy som kútikom oka zachytil, ako sa vedľa mňa niečo mihlo. Strhol som sa a našteloval sa do bojovej pozície. Znova niekto prebehol. Od jedného kmeňa k druhému. Videl som ten tieň. A tam ďalší. A ešte jeden. Bože... Bolo ich plno. Zacítil som pach hniloby.

„Kurva,“ prehltol som a rýchlo sa vrátil do chaty. Zaplesol som za sebou dvere a zamkol ich. Ale môže také niečo pomôcť? Hovno môže! Ale predsa len to bolo bezpečnejšie, než postávať teraz vonku.

„Čo to stváraš?“ spýtal sa z polospánku Čak a zotrel si z kútika úst zvyšky grcky.

„Vstávajte!“ zvolal som veliteľským tónom, zatiaľ čo som neustále vyzeral z okna.

Ani sa nepohli.

„Dofrasa, tak vstaňte!“ zreval som na plnú hubu. Čak okamžite vyskočil, ako kopnutý elektrickou kanadou so zubatým ostrím a zasalutoval. Potom si uvedomil, že nie je v armáde a uľahčene si vydýchol. Aj Elena a Pomaranč sa pomaly začali preberať.

„Čo sa deje?“ zívla Elena.

To keby som vedel, pomyslel som si.

„Vonku niečo je,“ povedal som napokon. Pomaranč sa posadil, poškrabal sa pod pazuchou a začal sa špárať v uchu. Potom sa tým prstom poškrabal v hlave a strčil si ho do úst. Netušil som prečo to robí. Ale bolo mi z toho zle.

„Koľko je hodín?“ spýtal sa.

„To je teraz jedno,“ odsekol som.

„Čo je vonku?“ spýtala sa Elena.

„Sú to...,“ na moment som sa zarazil. „Nemŕtvi,“ zakončil som s viditeľnými rozpakmi. Elena a Čak vyprskli smiechom. Pomaranč sa len ironicky uškrnul.

„Naozaj sú tam!“ zvolal som prenikavo a obrátil sa k nim, aby na mňa poriadne videli. „Pozrite!“ vyzval som ich.

„Hej,“ uznal Čak. „Mal by si si tú košeľu vyprať.“

„Je vypratá.“

„To asi ťažko... Máš ju zasvinenú od nejakej omáčky...“

„To nie je omáčka!“

„Tak potom?“

„Nevieš?“

„Nie.“

Prevrátil som oči v stĺp. A Čakovi to v tej chvíli došlo. Vypúlil oči, ruku zovrel v päsť a na tri sekundy sa do nej zahryzol.

„Do riti!“ zvolal a ukázal na mňa. „Ty si niekoho zabil!“

„Správne!“ usmial som sa.

„Ty si sa už načisto zmagoril, či čo?“ osopil sa na mňa Čak.

„He?“

„Kurva, to je prúser, dofrasa, to je v riti...,“ jačal a hystericky pobiehal po izbe.

„Upokoj sa, kurva,“ uzemnil som ho. „Nezabil som žiadneho človeka.“

„Zviera?“ spýtal sa s nádejou Pomaranč.

„No... To zrovna nie, ale... Bol to nemŕtvy.“

„Nechceš s tým už prestať?“ povedala unavene Elena.

„Nie je to vtipné,“ dodal Pomaranč.

„Tak počúvajte!“ skríkol som. „Ako to mám dopekla natĺcť do vašich hláv?! Tam vonku je mrtě nenažraných zombíkov, ktorí sú poriadne nasratí!“

„Vravel si, že sú nenažraní,“ poznamenal pokojne Pomaranč.

„SÚ AJ NASRATÍ, AJ NENAŽRANÍ!!!“

„Aha,“ povedal Čak. „No, ale kým nie sú hladní, tak sa nemáme čoho báť...“

V tej chvíli sa nám na okno prilepil jeden z tých ksichtov. Vlastne, mal už iba polovicu ksichtu. Naprázdno otváral papuľu, v ktorej sa to len černelo hnilobou. Začal energicky mlátiť do okna. Ešteže má Elena plastové okná. Všetci naňho čumeli, ako uhranutí.

„Tak vidíte?“ povedal som im.

„Dopekla, čo to je?“ zvolal Čak a postrehol som, ako sa mu roztriasla spodná pera.

„Nemŕtvi,“ povedal som. „Veď som vám to vravel.“

„Kurva, on mal pravdu! Do riti, to je v riti!“ uľavoval si Čak a zosypal sa na gauč.

„Koľko ich tam je?“ spýtal sa Pomaranč. Vždy som vedel, že je ťažký pohodár, ale takéhoto flegmatického som ho ešte nevidel.

„Neviem,“ priznal som. „Ale asi dosť.“

Elena nepovedala ani slovo. Miesto toho odkráčala ku krbu a zapálila ho. Plamene divo blčali a osvetľovali jej tvár.

„Možno pôjdu komínom,“ povedala na vysvetlenie. Dúfal som, že tí bastardi tak inteligentní nebudú...



3.



„Máme nejaké zbrane?“ zaujímal sa Čak. Ukázal som na svoju lopatu. To ho veľmi nepovzbudilo.

„Potrebujeme poctivé olovo,“ povedal a zadíval sa na Elenu. Tá pokrútila hlavou a schovala tvár do dlaní.

„Chceš mi povedať, že tu nemáš žiadnu zbraň?“ zaprskal Čak.

„Iba jednu brokovnicu...“

„To nám veľmi nepomôže.“

„Ale aspoň niečo, všakže?“

„Ako môžeš žiť uprostred lesov s jednou brokovnicou?“

„Prepáč, ten zbrojný arzenál, objednaný priamo na elimináciu zombiákov ešte neprišiel.“

„Dobre, dobre,“ zamrmlal Čak. „A náboje?“

„Celkom dosť. Sedem balíčkov.“

„Hm,“ povedal Čak a podišiel k oknu. Sápalo sa po ňom už asi dvadsať zombíkov. A za nimi sa rozliezali ďalší. Už pri letmom pohľade muselo byť jasné, že ak by sa ich niekto pokúšal zrátať, výsledné číslo bude štvorciferné. Minimálne. Tieto lesy boli rozľahlé. Mohli ich tu byť tisíce.

„Ktovie, ako sú na tom ostatní,“ zadumal sa.

„Myslím, že je po nich,“ vyjadril som sa.

„Prečo by malo byť?“ spýtal sa Pomaranč.

„Nevideli ste Úsvit mŕtvych?“

Pomaranč a Čak odmietavo pokrútili hlavami.

„Ja som to videla,“ povedala Elena. Usmial sa na mňa. Ešte nikdy mi nepripadala tak nádherná. Dostal som pokušenie ihneď sa na ňu vrhnúť, ale napokon mi došlo, že by to v súčasnej situácii nebolo vhodné. Predsa len... Sexovať v dome oblkopenom ľudožravými mŕtvolami... To nie je práve romantická predstava. Aj keď verím, že starý dobrý Baudelaire by si zgustol.

„Podľa mňa to zbytočne hrotíš,“ poznamenal Pomaranč. „Možno sú v poriadku.“

„Áno. Možno,“ precedil som.

„Každopádne, mali by sme to zistiť,“ povedal Čak a obráti sa k nám čelom. „Nie?“

„Mali,“ potvrdil Pomaranč. „Ale s jednou brokovnicou toho veľa nezmôžeme.“

„Ešte máme tú lopatu,“ podotkol som nesmelo.

„No, hej. Tá nás určite zachráni.“

„Nikdy nevieš,“ povedal som a tajomne sa na ten nástroj robotníckej triedy zahľadel.

„Každopádne,“ vyhlásil Čak. „Keď tu budeme sedieť na ritiach, tak ničomu nepomôžeme.“

„Obávam sa, že ničomu nepomôžeme ani bez toho,“ povedala Elena.

„Tiež si myslím, že by sme sa mali dostať do mesta,“ povedal som. „Tu vydržíme najviac dva dni... Nehovoriac o tom, čo by sa stalo, keby sa tí hajzli dostali dnu.“

Čak poskočil. Očividne ho to vydesilo.

„To môžu?“ spýtal sa.

Pokrčil som plecami.

„Je jasné jedine to, že ich svojou prítomnosťou dráždime. Musíme vypadnúť!“

Rozhostilo sa napäté ticho.

„Fajn,“ povedal napokon Pomaranč, „ale ako sa odtiaľto chcete dostať?“

Všetci sme sa obrátili k Elene. Bol to predsa jej dom a miestne cesty tiež poznala najlepšie.

„Žiadne tajné chodby tu nemám,“ povedala.

„To mi došlo,“ zavrčal Čak.

„Po zemi sa odtiaľto nedostaneme, to je jasné,“ prehodil som.

Zaklonil som hlavu. Premýšľal som. Potom som opatrne pristúpil k oknu a vyzrel z neho. Snažil som sa ignorovať mľaskajúce papule mŕtvol a ich nazelenalé sliny, ktoré nechávali na okne. Pozoroval som stromy. Boli dosť vysoké. A dosť nahusto. Ale šlo by to? Nech je ako chce... Je to naša jediná nádej. Obrátil som sa k ostatným.

„Existuje jediný spôsob,“ povedal som. Zadívali sa na mňa s otázkou v očiach.

„Dostať sa na strechu a následne preskakovať zo stromu na strom,“ povedal som. Opäť nastalo ticho.

„To určite,“ zvolal napokon Čak. „To je úplná pičovina!“

„Je to jediný spôsob,“ povedal som.

„A čo keď sa niekto z nás pošmykne a drbne dole?“

„Pôjdeme pomaly. S rozvahou. S chladnou hlavou. Stromy sú dosť nahusto, pri niektorých úsekoch možno bude stačiť urobiť len obyčajný krok.“

Elena sa roztriasla. Pomaranč k nej pristúpil a chytil ju okolo pliec. Nevraživo som naňho hľadel.

„Ako sa dostaneme na strechu?“ spýtala sa Elena.

„Jednoducho,“ povedal som a zahľadel sa smerom k plápolajúcemu krbu. Všetci sme sa na seba pozreli.

„Komín,“ povedali sme jednohlasne.