Môj sused

1. ČASŤ: Z DENNÍKA

26.8. Sobota. Sobota je krásny deň, najkrajší v týždni. Mám ju rád, je to deň voľna, oddychu, regenerácie, nič nerobenia... Na sobotu by mali vznikať ódy, prekrásne chválospevy, pretože je to požehnaný deň v týždni pracujúceho človeka ako ja.
Rekreoval som doma, tak ako aj po iné tieto požehnané dni pracovného voľna. Vstal som po desiatej, na raňajky si spravil mlieko s cereáliami. Následne som zapol spagethi western s jeho úžasnými predstaviteľmi (Terecne Hill a Bud Spencer) v hlavných úlohách. Po filme som sa opäť najedol, no s množstvom zjedeného som to značne prehnal. Musel som si ľahnúť a márne sa to pokúsiť stráviť. Keď už som vedel, že to nepôjde, nestrávené zvyšky obeda som vyvrátil do záchodovej misy, prvej časti tráviaceho ústrojenstva kanalizácie. Následne som si ponadával na svoje slabé brucho. Popoludnie som strávil čítaním klasickej detektívky Arthura Conana Doyla a jeho Sherlocka Holmesa. Večeru som tento deň vynechal. Namiesto nej som si pozrel večernú nemeckú kriminálku, ktorú som ale nemohol pozerať a s mrmlaním na úpadok televízie som sa pobral na poschodie.
Práve som si umýval zuby, keď ku mne doľahol čudný zvuk. Bol neidentifikovateľný, ale akýsi rytmický. Opakoval sa, stále dookola. Doumýval som si zuby a pobral sa do spálne, kde som však zvuk počul ešte hlasnejšie. Podišiel som k oknu a pozrel cezeň von. Dobre som vedel, že zvuky museli pochádzať odkiaľsi stadiaľ, či už od suseda Samotára, ako som ho nazval, alebo z lesa. Ich strojcu som však nenašiel ani v dome, ani v lese. Oči mi vraveli čosi úplne iné, ako uši, podľa očí vládol vonku pokoj, podľa uší čosi mystické.
Zvuk sa prestal ozývať asi po desiatich minútach.

28.8. Po namáhavej práci v najhorší deň v týždni som dúfal, že si budem môcť oddýchnuť a vychutnať si ten pokoj.
Smola.
Stihol som si akurát tak prichystať sáčok dobre mastených chipsov a do videorekordéru vložil starú VHS kazetu z videopožičovne. Tešil som sa na Indianu Jonesa, ale márne. Skôr, ako som stihol na ovládači stlačiť „play“, zvonku ku mne doľahol ten istý zvuk, čo v sobotu večer, len o čosi hlasnejšie. Rozzúril som sa. Medzi škrípucimi, mechanickými zvukmi, čo mi trhali moje drahocenné ušné bubienky, som počul čosi ako vresk. Krik človeka plného beznádeje. To bol jediný zo zvukov, ktoré som dokázal ako-tak identifikovať, zdrojom ostatných mohlo byť všeličo, ale pravdepodobne neživé, človekom vyrobené.
Vstal som z kresla, vyšiel z domu a pobral sa k susedovi, od ktorého sa mi zdalo, že zvuky prichádzajú. Pred jeho bránou som mu zazvonil na zvonček, ale nik mi neprichádzal otvoriť. Napokon som to vzdal a s hlasným doprovodom nepríjemných zvukov sa pobral domov. Asi dve minúty na to, čo som za sebou zamkol vchodové dvere, zvuky utíchli. Prešiel dom opäť k pozeraniu filmu, ale vzhľadom na to, že zvuky sa po chvíli opäť na niekoľko minút zopakovali, som z neho nemal pôžitok.
Keď som dopozeral film, najedol sa, osprchoval sa, prešiel som k písaniu denníku. Práve sa chystám ísť spať a dúfam, že zvuky ma už nebudú rušiť.

29.8. Štátny sviatok. Milujem štátne sviatky, najmä ak sú cez pracovný týždeň. Malo by ich byť viac, zišlo by sa to najmä lenivcom, akým som aj ja.
Vstal som o desiatej, naraňajkoval sa, zašiel do obchodu a následne sa pobral pracovať na svojej rozrobenej knihe. Písať sa mi nedarilo, akosi to nešlo, nakoľko som sa často pozeral z okna a hľadal som niečo nekalé, či už u suseda alebo v lese. Našťastie, nič nekalé som robiť nevidel. Škoda len, že za tie presedené hodiny nad knihou som napísal sotva tri strany.
Navečeral som sa, osprchoval, umyl si zuby a naposledy som, už potme, pozrel von cez okno. Ani vtedy som však neuvidel diať sa nič nezvyčajné.
Chystám sa ísť spať.

30.8. Dnes sa mi do práce nechcelo. Nič zvláštne. Lenže ako sa mi len dnes nechcelo! Takmer som zostal doma s fiktívnou chrípkou, ale nakoniec som si to rozmyslel. Nechuť pracovať ma prešla po asi dvoch hodinách, vtedy som sa do toho dostal a bezmyšlienkovite som si odpracoval zvyšok denného pracovného času.
Vrátil som sa domov, kde som počúval svoj obľúbený Apetite for Destruction od Guns N´ Roses, vybavil som telefonát s otcom – vrátil sa zo služobnej cesty v Iráne, matke je zle, asi pôjde do nemocnice, je chorá a že by som ju mal ísť navštíviť. O šiestej som zašiel do posilňovne na pravidelný tréning. Svaly som si dnes pretrénoval na stacionárnom bicykli a s činkami. Vrátil som sa domov, umorený a s tým, že zajtrajšok budem musieť nejako pretrpieť. Večeru som vynechal, osprchoval som sa a pobral sa spať, no ešte predtým som urobil dve veci – vyzrel von z okna, nič sa nedialo a zapísal si poznámky do denníka.

1.9. Opäť štátny sviatok, hurá! Na celý predĺžený víkend som si dnes hneď ako som vstal, pripravil plán. Tu je: Piatok – čítanie, posilňovňa, film, písanie. Sobota – písanie, čítanie, návšteva matky v nemocnici. Nedeľa – posilňovňa, upratovanie, písanie, psychická príprava na pondelok.
Skôr, ako som sa pustil do plnenia nenáročného plánu, som sa výdatne najedol. Potom som sa pustil do prvej radostnej úlohy: čítania. Nová kniha, ktorú som čítal, ma nijak neoslovila, preto som radšej pozrel film a po ňom sa pobral na hodinu trénovať. Svalom som dal zabrať ako málokedy, následne som sa značne vysilený pustil do písania. Išlo mi to, nakoľko som prestal trpieť chorobnou túžbou pozerať sa cez okno. Hrdina môjho nedopracovaného románu v dnešnom pokračovaní pokračoval vo svojom pátraní po zlodejovi, navštívil pani Mrkvičkovú.
Ešte pred pobraním sa spať, som sa pozrel cez okno. Pohľadom som vôbec nebol nadšený... Z lesa sa šírili von akési svetelné lúče, pravdepodobne z bateriek a tie museli byť najmenej tri. Ktosi tam v lese čosi robil...

2.9. Plán na dnešok som zmenil. Prvé, čo som sa rozhodol po raňajkách vykonať, bolo, že som zašiel pracovať do svojej záhrady, ktorú som systematicky, totálne a dlhodobo zanedbával. Polial som vysušené rastliny, z ktorých už asi aj tak nič nebude, pozbieral som zopár strukov fazúľ a opadané jablká. A samozrejme, ešte nejaké iné veci.
S prácou som skončil neskoro popoludní a už sa mi nechcelo ísť do posilňovne, čo navyše nebolo v pláne. Na písanie som nemal náladu a na návštevu matky v nemocnici už bolo neskoro, preto som ju odložil na pondelok po práci, čo som mal cestou. Otvoril som knihu a začal čítať, no i dnes ma vyslovene nudila.
Večer som opäť pozrel von z okna a chvíľu tak neprestával hľadieť. V susedovom obloku oproti sa svietilo, zatiaľ čo v mojej spálni nie. Mal som tak dobrý výhľad do susedovej izby a navyše som bol úplne nepozorovaný. Suseda som videl robiť niečo s hŕbou papierov.
A vtom to prišlo.
Dvere jeho spálne sa otvorili a dnu vstúpila noha v čiernom. Ihneď sa mi to zdalo divné, viem totiž, že sused je ešte väčší samotár ako ja. Dokonca som pocítil strach, akoby som už vtedy vedel, čo bude nasledovať. Stalo sa totižto toto: Neznámy v izbe zhasol svetlo a následne sa ku mne predral zvuk výkriku, ktorý bol po asi sekunde utlmený. Hoci som nič nevidel, dejstvo som pred sebou videl úplne jasne.
Dobrú noc, zaželal som sám sebe, vediac, že túto noc oka nezažmúrim.

3.9. Zaspať sa mi po včerajšej a sčasti dnešnej prebdenej noci podarilo až okolo piatej hodiny ráno a spal som až do poludnia. Potom som sa najedol, no strach mi tak sťahoval brucho, že som do brucha nenapchal takmer nič.
Z domu som sa vybral von pár minút po jednej a šiel som rovno k susedovi. Päťkrát som postupne zazvonil na jeho zvonček pri bránke a čakal som pred ňou hodných desať minút. Nič. Sused buď nechcel prísť, alebo... nemohol! Pri tejto pochmúrnej myšlienke mi opäť zovrelo hrdlo a do žíl napumpovalo adrenalínu.
Popoludnie som strávil čumením do televízora, kde všade vysielali len debilné seriály, ktoré akože mali byť vtipné. Jediné vtipné na nich pritom bolo to, že ich označovali za vtipné. Ha, ha. I pre nezaujímavosť programu som sa dlho pozeral cez okno. Okolie pôsobilo kľudne, čo mne však pripadalo až nápadne okato kľudné. Iste sa za tým čosi skrývalo.
O ôsmej som hlúpy televízor vypol a plne sa oddal pozeraniu z okna. Asi o polhodinu som uvidel rozsvietiť sa v susedovej spálni. U mňa bola tma, a tak som tam mohol hľadieť bez rizika odhalenia. Sledoval som jeho telo, otočené mi chrbtom a jeho pohyby. Človek otváral všetky zásuvky, akoby niečo hľadal. Iste, i mne sa často niečo stratí a neviem to nájsť, ibaže toto nevyzeralo podobne. Navyše mi to pripadalo zvláštne aj preto, lebo som vedel, že na svoje veci si dáva ohromný pozor a žiadnu z nich by nezašantročil. Moja temná a nejasná predtucha sa plne potvrdila, keď sa mi muž obrátil tvárou v tvár. Nebol to môj sused, bol to ktosi úplne neznámy! Dlho hľadel pohľadom smerom na mňa až som mal pocit, že o mne vedel, akoby vedel, že ho zo svojej temnoty sledujem. Neskôr mi nepomohlo zbaviť sa hrôzy ani to, keď som si opäť a opäť logicky zdôvodňoval, prečo ma nemohol vidieť, nakoľko hľadel zo svetla do tmy. Lenže čo ak mal výnimočný zrak? Teraz sa bojím nielen o suseda, začínam sa strachovať aj sám o seba. Práve som sa pevne rozhodol, že zajtra násilne pôjdem k susedovi a svoj denník si vezmem so sebou.

Noc z 3.9. na 4.9. Dlho som nemohol zaspať, a tak som pred pár minútami vstal z postele. Ako prvé, čo som spravil, podišiel som k oknu, vstupnej bráne do sveta temnôt a príšerných zjavení.
Od strachu som takmer zvrieskol. Moje telo sa roztriaslo od hlavy po päty, ledva som vydržal stáť a nespadol som.
Na susedovom pozemku, v jeho záhrade, bol štyri tmavé postavy mužov. Tri, stojace blízko vedľa seba, úporne hĺbili akúsi jamu uprostred záhrady. Štvrtý držal v ruke svietnik s troma horiacimi dlhými sviečkami. Svietil im ním, aby lepšie videli. Blikotavé plamene osvetľovali ich telá zahalené do dlhých plášťov len čiastočne, čo im dodávalo strašidelnú atmosféru. Tvár ani jedného zo štvorice som nepoznal, čo malo na svedomí práve nedostatočné osvetlenie spolu s relatívne veľkou vzdialenosťou, čo ma od nich delila. Tiež sa mi zdalo, akoby ten štvrtý dozeral na tých troch.
Za minútu, čo som sa na nich s otvorenými ústami díval, robili stále to isté. Nič sa nezmenilo, len tri kopčeky hliny vedľa jamy narástli a jama sa o čosi prehĺbila. Celé toto záhadné dejstvo, rovnako ako aj fakt, že som videl len povrch celého hrôzostrašného príbehu nejako súvisiaceho so susedom, ma neskutočne desí. Štvorica uskutočňovala určite niečo nekalá, o tom som nepochyboval. Svedčila o tom ich na prvý pohľad nezmyselná činnosť, navyše vykonávaná uprostred noci. Môj nepokoj viedol k odhodlaniu zavolať políciu. Potichu a najmä potme som zišiel z poschodie, kde je spálňa, na prízemie k telefónu. Nezažal som jediné svetlo zo strachu, že by som proti sebe upriamil hnev štvorice – a vôbec, ako viem, že ich nie je viac?
Polícii som objasnil svoje podozrenie, no odbili ma otázkami ako: „Máte dôkaz o nelegálnosti činu?“ „Ste si istý, že išlo o vraždu?“ Ja nato: „Nie, nie som si ničím istý, veď vám ,dopekla, vravím.“ Nakoniec si dotyčný zapísal adresu a prisľúbil mi, že ráno tam niekoho pošlú.
Zložil som a potme sa opäť vyštveral na poschodie. Znova som pozrel von oknom. Trojica neprestajne hĺbila jamu, štvrtý na nich dozeral a svietil im.
Teraz sa chystám ísť si ľahnúť, hoci dobre viem, že nezaspím. Tiež mi jasné, že zajtra – teda vlastne už dnes – zo mňa moji zamestnávatelia ktovieakú radosť mať nebudú.

4.9. V práci som podľa očakávania príliš výkonný nebol. Aby som spravil aspoň kúsok práce, vylial som do seba tonu kávy. Po práci som sa vrátil domov a práve sa chystám ísť k susedovi na návštevu, čo som si včera zaumienil. Vezmem so sebou aj denník, aj pero, pričom si budem zapisovať všetko, čo práve robím.
Pôjdem von z domu, zamknem a prejdem k susedovi.
Spravil som tak. Stlačím zvonček a čakám.
Čakám.
A stále čakám.
V dome nevidím žiaden pohyb, po ulici ide jeden chodec. Počkám, kým zmizni z pohľadu, potom preleziem bránku.
Zatiaľ ide všetko dobre. Chodec sa stratil za zákrutou, preliezol som plot, hoci mi srdce splašene bilo a stále bije a skryl som sa za jeden krík. Čakám. V dome sa stále nič nehýbe.
Naberám odvahu, zberám sa preč z úkrytu.
Okolo domu som prešiel do jeho zadnej časti a znova som sa skryl za tri kríky. Pred sebou vidím včera vykopanú jamu a vedľa nej celkom vysoké vŕšky hliny. Stále sa zdá, že som na susedovom pozemku sám.
Vyšiel som z úkrytu, prešiel k jame a pozrel do jej vnútra. Nič. Zaliezol som naspäť za kríky.
Čakám, no zdá sa mi, že v dome čosi počujem.
Zisťujem, že v dome naozaj niekto je, zvuky sú totiž čoraz zreteľnejšie. Hlúpy pocit strachu, tesne hraničiaci s hystériou, sa mocní, naberá na intenzite. Asi sa dopúšťam neodpustiteľnej chyby.
Otvorí sa zadný vchod a vyjdú z neho traja ľudia.
Idú rovno ku mne.
Zastali. Sú asi desať metrov odo mňa.
Jedného poznám, je to ten, čo bol včera v susedovej spálni.
Hľadia rovno na mňa.
Kríky sú husté, ale.
Dvaja náhle zmenia smer, idú k jame.
Zastanú pred ňou a dívajú sa dole.
Tretí hľadí na všetky strany. Asi o mne predsa nevie.
Odišli. Odošli zo zadného dvora a tade, kade som ja prišiel, oni odišli. Neskutočne sa mi uľavilo.
Čakám.
Zdá sa, že je všetko v poriadku, nikde nikto. Uvažujem, že pôjdem do domu, zadné dvere sú pootvorené.
Upokojil som sa. Pôjdem dnu, len si najprv ešte chvíľu počkám.
Nech sa presvedčím, že v dome už nikto nie je, ak je čosi také vôbec možné.
Vyšiel som z úkrytu, prešiel k dverám.
Boli pootvorené a ja som ich otvoril úplne. Vydali však slabý, vŕzgavý zvuk, ale zdá sa, že nikoho som tým na seba neupozornil.
Miestnosť, v ktorej sa nachádzam, je jedáleň.
Schoval som sa pod stôl, no neviem, pred kým. Navyše je to strašne slabý úkryt.
Z jedálne som prešiel do kuchyne. Kladiem si otázku: Čo ďalej? Tiež si odpovedám: Choď do spálne. Preto hľadám dvere vedúce na poschodie.
Pred sebou mám schody, vedú hore, na poschodie.
Som na poschodí. Ak pôjdem doľava, pôjdem po chodbe. Z ľavej i z pravej strane budem míňať dvere. Dvere do spálne budú jedny z tých po mojej pravici. Pravdepodobne tretie.
Prešiel som k tretím dverám a teraz stojím a čakám.
Stále tu vládne zradné ticho.
Pomaly som otvoril dvere. Čakám.
Vstúpil som do izby. Je tu hrozný bordel. Všade po izbe sú porozhadzované papiere, niektoré väčšieho, iné menšieho formátu. Niektoré popísané, iné prázdne. Domnievam sa, že je to výsledok včerajšieho večerného hľadania.
Zvuk! Zdola som počul zvuk, ktorý som nevydal ja, ale niekto iný!
Asi to bol planý poplach, pokračujem v prezeraní.
A predsa to nebol planý poplach. Niekto vystupuje po schodoch nahor!

2. ČASŤ: V SUSEDOVOM DOME

Pocítil som neopísateľný strach. Dobre som si uvedomoval nezákonnosť svojho konania. Tiež som tušil, že neznámy išiel práve do tejto izby, hoci som na to nemal jediné logické vysvetlenie.
Zatiaľ, čo boli blížiace sa kroky čoraz bližšie ku mne, pokúšal som sa uvažovať, ale v tej panike to vôbec nešlo. Vedel som, že by bolo zle, ak by ma tam neznámy našiel. Chcel som zavrieť dvere, ale vtom som si uvedomil, že ich zatvorenie by vydalo zvuk a tým by som sa ihneď prezradil. Nie, zavrieť dvere už nebolo možné. Napadlo mi, že by som sa mal schovať. Ale kde? V izbe nebolo veľa miest, kam by som sa mohol skryť.
Pozrel som si izbu a poďakoval som sa tomu, čo tu porobil tento neporiadok. Bol tu už pred mojím príchodom a ak budem mať šťastie, prichádzajúci si možno ani nevšimne, že som poprehadzoval niektoré papiere.
A zatiaľ, čo som tam v strede izby nečinne postával, približujúce kroky boli čoraz bližšie...
Pozrel som sa za seba, na otvorené dvere. Už som čakal, že v nich uvidím toho človeka, ale zatiaľ tam nebol. Ešte som mal nejaký ten čas na schovanie sa. A vtom som zbadal riešenie, díval som sa naň. Dvere! Rýchlo za ne, rýchlo.
Denník aj pero som strčil do vrecka. Urobil som to rýchlo a vzhľadom na okolnosti v podobe blížiacich sa krokov som dobre vedel, že tu sa moje zapisovanie končilo. Išlo do tuhého. Hoci by som rozhodne mal čo zachytávať, nemal som na to čas. Keby som sa o to pokúsil, prichádzajúci by ma istotne buď hneď začul, alebo neskôr objavil.
Dobehol som k dverám, prešiel za ne a oprel sa o stenu. Čakal som, snažiac sa utíšiť hlasný tlkot svojho srdca a hlasné dýchanie.
Pár sekúnd na to, čo som sa skryl, kroky utíchli. Neznámy zastal. A hoci som to nevedel naisto, mal som pocit, že práve pred dverami do spálne. Po chvíli sa ozval ďalší krok, ale bol osamotený, nenasledovali za ním ďalšie.
Pozrel som doľava. Srdce sa mi znova rozbúchalo ako kostolné zvony zvolávajúce svoje ovečky na omšu. Strach ma premkol natoľko, až sa mu zakrútila hlava. Cez škáru medzi dverami a zárubňou som videl časť z neho. Keďže pás popri dverách nebol široký ani centimeter, videl som len jeho veľmi malú časť, nepostačujúcu na identifikáciu. Mal však dlhé čierne vlasy, čierne tričko, čierne gate a čierne topánky. Pomyslel som si, že iste patril k prívržencom satanizmu.
Telo neznámeho sa nehýbalo, zostávalo stáť na svojom mieste. Pravdepodobne sa rozhliadal vôkol seba a hľadal niečo podozrivé. Možno aj čosi také našiel, nakoľko papiere v izbe neležali na svojich pôvodných miestach. Našťastie si ale podľa všetkého nebol vedomý môjho vyčkávania za dverami.
Neznámy sa po dlhej chvíli opäť pohol, opäť smerom vpred, do stredu izby. Jeho telo sa mi stratilo za dverami, ale tie isté dvere zas jemu bránili v tom, aby videl on mňa. Podľa zvukov, ktoré vydával, som ľahko usúdil, že sa prechádzal po izbe. Občas tiež zašuchotal nejaký papier.
Čas, čo sme tam spolu trávili a predlžoval. Po chvíli sa už jednalo nie o sekundy, ale o minúty. Za ten čas som sa trochu upokojil, lebo ak aj neznámy o mojej prítomnosti vedel, nevadila mu. Skôr som si však myslel, že o mne ani netušil. A snažil som sa, aby to tak aj zostalo.
Vtom som jeho telo po dlhom čase znova uvidel. Zjavilo sa spoza okraju dverí, ale našťastie pre mňa, mi bolo obrátené chrbtom. Ani to ale veľmi nezmiernilo šok, ktorý som tým utrpel. Muž sa totižto mohol každou sekundou obrátiť. V tom prípade by ma zbadal.
Pomaly a úplne potichu som sa prisunul bližšie k dverám, až k zárubni. Jeho telo mi opäť zmizlo z dohľadu za drevenými dverami. Lenže čo ak neznámy pôjde ešte väčšmi doprava a otočí sa? Už nebudem môcť uhnúť, už nebolo kam.
Dýchať som sa pokúšal potichu, no veľmi sa mi nedarilo. Rovnako to bolo s tlkotom môjho srdca, teda aspoň mne sa tak zdalo.
Odhadoval som, že mohlo prejsť desať minút, odkedy sme tam spolu boli. Ja som už opäť stihol nadobudnúť vieru, že ma pri presune nezaregistroval. Asi bol zaujatý prezeraním papierov a chodením po izbe – priebeh týchto dvoch činností som vďaka zvukom, ktoré nimi vydával, počul a monitoroval.
Šuchotanie papierov utíchlo, nasledovala nereprodukovateľná nadávka a neznámy sa pobral preč z izby. Ako prechádzal z miestnosti na chodbu, opäť som videl obrysy jeho tela cez tú istú medzeru, čo predtým. Ale on ma cez ňu nezbadal. Popritom, ako vychádzal z izby, nás vtedy od seba delilo sotva pol metra.
Dvere za sebou nezavrel.
Ja som však za dverami zostával nehybne stáť ešte hodne dlho, až pokým zvuky jeho krokov v diaľke úplne neutíchli. Až potom som vyšiel spoza dverí a pomerne hlasno si vydýchol, nakoľko som si to už mohol dovoliť. Opäť som mal čas uvažovať a premyslieť si plán. Nechcel som tento drahocenný čas premárniť opisovaním predchádzajúcich minút. Denník predsa počká...
Rozmýšľal som nad neznámym mužom. Hoci som ho nepoznal a skoro ani nevidel, z jeho pohybov, správania šla hrozba, voči ktorej som cítil zmes odporu a strachu. V nijakom prípade som ho viac nechcel vidieť – a tobôž nie v susedovom dome. A táto túžba ho už nestretnúť zmenila moju prioritu týkajúcu sa najbližšej budúcnosti. Chcel som čo najskôr zmiznúť zo susedovho pozemku.
Myseľ sa mi neprestala zaoberať záhadou okolo toho celého, hoci som sa jej v tom snažil zabrániť. Kládol som si otázky ohľadne totožnosti neznámych, o ich cieľoch, plánoch a ich vzťahu so susedom. Odpovedať som nevedel ani na jednu z nich, hoci som si pomyslel, že by sa nejaké z nich mohli nájsť v papieroch. Cítil som, že v nich sa skrýva tajomstvo a že odhaľujú príčinu záhady. Chcel som preto opäť nazrieť do papierov, hoci rozumná časť môjho mozgu mi vravela, aby som sa radšej pokúsil odpratať preč.
Zdalo sa, že na poschodí som bol v tom momente sám. Preto som sa odvážil vykuknúť von z izby. Keďže som na chodbe nikoho nezbadal a nezačul som žiaden nebezpečný zvuk, vyšiel som na chodbu celý.
Mohol som sa vybrať dvoma smermi. Nakoľko napravo bola slepá ulička, zahol som doľava. Tam, odkiaľ som prišiel a mienil aj odísť.
Kroky som robil čo najväčšie a zároveň najtichšie. Našľapoval som opatrne, najprv na špičku, potom som váhu svojho tela preniesol na celé chodidlo. Ani sám som sa pritom nepočul. Takto som prešiel okolo dvoch dverí z oboch strán a to sa už napravo odo mňa ťahalo dole schodište vedúce na prízemie. Tam som na okamih zastal, podíval sa dole.
Nebol som nijak nadšený, že jediná možná úniková cesta viedla práve po týchto schodoch. Zdola sa na ne dalo totižto dobre vidieť. A takisto vŕzgali, čo bolo pomaly rovnako zlé. Vedel som, že druhému problému by som sa mohol vyhnúť, alebo ho aspoň zmierniť, keby som schádzal po okraji.
Spravil som prvý krok, pravou nohou som našliapol na prvý z množstva schodov.
Pri zostupe som sa pridŕžal zábradlia, na ktoré som sa snažil preniesť časť svojej váhy z dôvodu zníženia hlasitosti vŕzgania. Zožalo to úspech, nakoľko námahu schodov premietnutú do nepríjemných zvukov som i ja sotva počul. No i tak som pri každom novom našliapnutí šalel od paranoidného strachu.
Pod sebou som mal obývačku. Pokiaľ som dobre videl, nik sa v nej v tú chvíľu nenachádzal. Nachádzalo sa v nej však veľa kútov a iných miest, kde sa mohol človek nachádzať a ja by som ho nevidel. Netešilo ma to a rovnako ma netešilo, že ak by bol nejaký človek naozaj na nejakom takomto mieste, on by ma úplne kľudne videl.
Zdolal som väčšiu časť z obrovsky dlhej túry. Za sebou som mal už desať schodov, pred sebou len sedem. A aj tie som chcel mal čím skôr zídené. Vnútorný hlas mi vravel, aby som sa ponáhľal. Ja som ho ignoroval, úspešne som potláčal čoraz väčšiu túžbu rozbehnúť sa. Len pekne pomaly a potichu. Najmä potichu...
Zišiel som po ďalších štyroch schodoch. Pomaly a potichu. A vtom som začul hlasné kroky. Pochádzali hrozne zblízka, určite z kuchyne. Údery bili akoby oznamovali širokej verejnosti čas mojej popravy.
Bez toho, aby som si čokoľvek premyslel, skočil som. Dopadol som pekne na koberec, ale aj tak nie úplne potichu. Len čo som sa vyrovnal – a bolo to dosť rýchlo –, som uvidel, ako ktosi stláča kľučku na dverách. Chystal sa otvoriť jedinú vec, čo nás delila a ocitli by sme sa zoči-voči.
Pravou rukou som chytil zábradlie, prešiel okolo spodných schodov a prikrčil sa pod ne. Skrýša to bola veľmi slabá, vidieť ma bolo z celej obývačky. Anonymný som tam mohol zostať jedine pre ľudí nachádzajúci sa na páse ťahajúcom sa od kuchynských dverí po chodbu na poschodí.
Na dvere som síce nevidel, ale dovtípil som sa, že dotyčná osoba ich otvorila. Až o chvíľu po dospetí k tomuto záveru sa mi potvrdil nepatrným zavŕzganím slabo naolejovaných pántov. Dýchal som zhlboka a čo najtichšie, srdce mi bilo ako kostolné zvony zvolávajúce na omšu. Mal som dojem, že bilo tak hlasno, že ho bolo počuť i mimo domu. Už som len čakal, kedy uvidím vedľa seba tvár čudujúcu sa, čo tam robím.
Počul som kroky. Kroky človeka, s ktorým ma delilo len pár metrov, len drevo schodov. Neboli hlasné, ba dalo by sa povedať, že som ich počul len nezreteľne. No boli čoraz hlasnejšie, teda aj čoraz bližšie. Tlkot môjho srdca sa mohol rovnať poplašnej siréne, keď dotyčný vystúpil na prvý schod. Delilo nás vtedy dvadsať, možno tridsať centimetrov! Mal som pocit, akoby som mal každú chvíľu odpadnúť. Nechápal som len jediné – ako je možné, že nevnímal tlkot môjho srdca?
Vŕzganie schodov mi vravelo, že neznámy si ma nevšimol a navyše sa vzďaľoval. Vystúpil po nich až na poschodie. Tam som ho už ale nepočul a stále som ho nevidel. Možno stál na chodbe, dívajúc sa dole a čakajúc, kedy vyleziem zo svojej skrýše. Pri tejto predstave som bol stále napätý ani pred operáciou.
Čakal som. Nebol som si istý, kde sa nachádzal a len po veľmi dlhom čase som začal dúfať, že zmizol na chodbe, v niektorej z izieb po jej bokoch a že nestál hneď za schodmi. Neviem opísať, ako veľmi som sa musel premáhať, keď som vystrčil hlavu zo skrýše a pozrel smerom hore. Neuveriteľne mi odľahlo, keď som si uvedomil, že tieň očakávania nachádzajúci sa nado mnou, sa vyparil.
Obývačka mi však naďalej naháňala strach. Chcel som sa z nej čím skôr vytratiť. Prebehol som k otvoreným dverám, prešiel nimi a ocitol som sa opäť v kuchyni. Mohol som z nej vyjsť troma dverami. Prvými som do nej vošiel prvý raz, druhými pred pár sekundami a tretie ma akýmsi zvláštnym spôsobom priťahovali. Voňali tajomstvom a záhadou, čímsi mystickým. Hrozivým a zároveň hodným poznania.
Ale nešiel som k nim, lebo som sa chcel zo susedovho pozemku čím skôr vytratiť. Prešiel som k zatvoreným dverám vedúcim do jedálne. Ruku som už položil na kľučku, ale akési nadprirodzené stvorenie ma v poslednej chvíli ochránilo pred jej zatlačením dole. Začul som zvuky, hovor. Prichádzal ku mne buď zvonka alebo z jedálne. Pri tomto zistení som pocítil taký závan smrti, až mi obsah žalúdka od hrôzy vystúpil až do úst. Mal som čo robiť, aby som sa nepovracal.
Pri zaznení slov som od dverí s hnusom priam odskočil. Z akéhosi neznámeho dôvodu som čakal, že za chrbtom mi stál štvrtý z nich a že som sa ocitol v nepríjemnej pasci. Keď som sa otočil , zočil som jeho postavu. Našťastie, bola iba mojou fantáziou vymyslená.
Zbežne som si prezrel celú kuchyňu. Nebolo v nej jediného miesta, kde by sa dalo skryť. Nechcel som ísť do obývačky, bol by som bližšie k neznámemu, ktorý ma takmer odhalil. Do jedálne som ísť tiež nemohol a rovnako ani zostávať v kuchyni. Zostávali len tretie dvere, tie, čo zaváňali zlým tajomnom.
Podišiel som k nim a zastal. Ruku som už pomaly vystieral smerom ku kľučke, zatiaľ, čo zľava ku mne prichádzala tlmená vrava. Pocítil som chladný dotyk kovovej kľučky a zazdalo sa mi, akoby čosi nevidené prešlo z kľučky do mňa. Začínal som sa potiť a navyše som uveril, že za dverami sa skrývalo čosi nadprirodzené. Kútikom duše som to chcel objaviť a objasniť, no takisto som sa toho bál hrôzou hraničiacou s paranojou.
Zatlačil som dole, až kľučka zapadla na svoje miesto, v ktorom sa dalo dvere otvárať či zatvárať.
Pomaly som otvoril dvere.
Za nimi sa nachádzala úzka chodba. V podobe schodov do podzemia viedla asi dva metre rovno, potom kamsi zahýbala. Po jej pravej strane boli poličky plné kdejakých harabúrd a možno aj niekoľko použiteľných vecí. Od klincov a kladív cez prasknutú a vyfučanú futbalovú loptu po keramické – a často rozbité – nádoby. Chodba bola ohromne tmavá, zahalená ešte väčším rúškom tajomstva ako dvere, čo do nej viedli, a po spomínaných dvoch metroch sa točila doľava. To málo svetlo, ktorým bola osvetlená pochádzalo zdola.
Pred zostupom po schodoch som ešte naposledy pozrel smerom k jedálni a pri tom pohľade mi opäť vyschlo v hrdle. Kľučka na dverách bola dole, stačilo len otvoriť dvere a videl by som za ňou človeka. A ten by zároveň videl mňa...Rýchlo som prebehol do priestoru za dverami a pribuchol ich, dbajúc skôr na rýchlosť ako na tichosť. Odhaleniu som sa opäť vyhol len o pár sekúnd.
Oprel som ucho o už zavreté dvere a počúval som. Jedna z prvých vecí, čo som sa pomocou načúvania dozvedel, bolo, že trojica – počul som minimálne tri rozličné hlasy – prešla z jedálne do kuchyne. A ešte pred minútou som bol v kuchyni ja. Počúval som ich rozhovoru, hoci som rozlúštil len zopár slov a tie i tak nedávali dokopy žiaden zmysel. Asi po minúte slovo som začul zoskupenie troch hrozivých slabík v jednom slove, ktoré mnou svojou ohavnosťou otriaslo. To slovo povedané jedným z chlapov – všetko to boli muži – znelo: pivnica.
Pivníc som sa odjakživa desil, boli tmavé a temné, neznáme a mystické. Strašidelné. No nikdy som sa žiadnej pivnice nedesil tak ako vtedy tej, čo som ju mal za sebou. No zo strachu, že by dané príšerné slovo muž vyslovil ako miesto, kam by mali ísť, som chtiac-nechtiac musel zostúpiť do podzemia. Keďže sa po rýchlo klesajúcich schodoch schádzalo ťažko, napredoval som pomaly. Navyše som musel ísť stále skrčený, lebo strop bol v nižšej výške ako moja hlava pri vyrovnanej polohe môjho tela.
S námahou som sa dostal na akési medziposchodie, kde bola väčšia rovná plocha na státie. Schodisko sa tam točilo rovno o stoosemdesiat stupňov. Zišiel som zvyšných osem schodov a pred sebou som už uvidel rovnú plochu pivnice. Svetla tam bolo viac ako na schodoch, iste sa tam kdesi nachádzali okná. Vydať som sa mohol troma smermi. Príšerne tam však smrdelo.
Chvíľu som len stál. Tento čas som strávil robením plánu, čo robiť ďalej. Stále ma mátala predstava, že mi boli v pätách. Preto som sa chcel – nie, ja som sa musel – skryť. Preto som sa logicky rozhodol, išiel som si hľadať skrýšu.
Ako prvú chodbu som preskúmal tú doľava. Dostal som sa ňou do miestnosti so zaváraninami. Prezrel som si ju, no bola to malá miestnosť, kde by sa nedalo skryť. Mohla by ale slúžiť ako môj zdroj potravy, keby ma tam nútili skrývať sa dlhšie.
Vrátil som sa ňou späť na rázcestie, kde som opäť zastal. Preľakol som sa, keď som zhora k sebe začul doliehať pomerne hlasné zvuky, hlasy. Hoci pochádzali zo strašidelne malej vzdialenosti, jednotlivým slovám som nerozumel.
Po chvíli zbytočného počúvania som sa rozhodol ísť chodbou, ktorá išla tým istým smerom ako schody, ktorými som sa do pivnice dostal. Ulica medzi kameňmi bola krátka, zaviedla ma do ďalšej miestnosti. Tá veľkosťou prevyšovala sklad zaváranín len o trochu. Dalo by sa povedať, že bola rozdelená na dve časti, hoci tieto dve časti od seba oddeľovala nanajvýš tak myslená čiara. V jednej polovici boli sudy a skriňa s policami plnými alkoholových fliaš. V druhej sa nachádzali nespočetné viazanky starých novín – prevažne inzertných - a časopisov. Jedinú možnú skrýšu som si predstavil za nakopenými kopami papiera, ale nebola by to ktovieaká výhra.
Vyšiel som z miestnosti a vrátil sa na pôvodné miesto, z ktorého viedla cesty troma smermi. Ani som tam nezastal, pustil som sa preskúmať posledný možnú smer. Chodba, ktorou som sa vydal ako poslednou, bola zo všetkých najdlhšia. A tiež aj najtmavšia, najstudenšia a najsmradľavejšia. Zápach začínal byť neznesiteľným a ja som v ňom šípil čosi zlé, možno dokonca pochmúrne tajomstvo tohto domu. Tušil som aj to, že to tajomstvo tam odhalím a že by som bol potom radšej, keby som o ňom nevedel.
Po asi desiatich metroch sa chodba stočila mierne doprava a po ďalších pár metroch ešte o čosi. Po tejto zákrute som pred sebou zbadal dokorán otvorené dvere do tmavej miestnosti. Zo smradu ma vyslovene napínalo na zvracanie už v polovici dlhej chodby. Pri jej konci bola intenzita tak hrozná, až som myslel, že vyvrátim včerajšiu večeru.
Prešiel som dverami a ocitol sa v pochmúrnej miestnosti. Nachádzala sa tam kopa kdejakých rároh. Tiež tam boli miesta, ktorá by mi ako skrýše poslúžili veľmi dobre. Len som si nebol istý, či by som zvládol ten smrad.
Vládol tam nečakaný pokoj. Ako v záhrobí. Desilo ma to, po chrbte mi prebehli zimomriavky, predzvesť niečoho zlého.
Podišiel som do stredu miestnosti a porozhliadal sa okolo. Vľavo boli dve spráchnivené skrine, dvere jednej z nich odpadnuté, ležali pred ňou. V rohu na ľavej strane stál stôl s troma nohami, štvrtá ležala odtrhnutá vedľa neho. Pred ním ešte stála stolička – síce stará, ale nezničená – a na ňom bola zhrdzavená stolová lampa, sotva funkčná.
Popri stene oproti dverám sa nachádzala skriňa s poličkami. Najspodnejšia polička bola prelomená na dvoch vyšších ležali poukladané knihy. Ďalšie knihy, tiež staré, zaprášené, ale už aj porozhadzované, ležali, či stáli pred celou veľkou skriňou. Nad skriňou, na stene viselo veľké zrkadlo. Bolo síce prasknuté, no obraz v ňom ničila len jedna dlhá prasklina, ťahajúca sa od jedného konca k druhému koncu. Napriek nej som v ňom zazrel svoj vlastný obraz i s dverami a chodbou za mojím chrbtom.
V od dverí najvzdialenejšom rohu sa nachádzala obrovská hromada starého, zhrdzaveného kovového šrotu. Ktosi tam nahádzal časti stroja, na to železné tyče, ohnutú kostru pokazeného bicykla a ktoviečo všetko ešte. Pomyslel som si, že naši počernejší spoluobčania by sa iste potešili a hybaj s tým do zberne surovín.
Najväčší neporiadok bol napravo od dverí. Na stene viseli tri obrazy, portréty mužov namaľované akoby stredovekou technikou. Ďalší rám bez obrazu ležal spadnutý na zemi. Nachádzalo sa tam aj umývadlo, z ktorého v pravidelných intervaloch padla hnedá kvapka špinavej vody zo zhrdzaveného kohútika. Vedľa pribili poličku, na ktorej stáli, sedeli a ležali keramické zvery. Bolo ich tam nespočetne veľa, všetky približne rovnakej – neživotnej – veľkosti. Napríklad slona spravili tak veľkého ako myš. A v stene bolo aj okienko, žiaľ, malé a zamrežované. A k tomu všetkému skriňa, stoličky, plechovky s farbou, posteľ, štetce a iné zbytočnosti.
Dlho som si potichu prezeral túto strašidelnú miestnosť, zjavne už dlho nevyužívanú. Práve som sa díval na police s knihami, keď som začul mátožný zvuk škrípavého vŕzgania dverí. Pochádzal zblízka a odzadu. Pri tom zvuku som priam zamrzol, po chrbte mi opäť prešli zimomriavky, srdce sa mi zbesnene rozbúchalo a roztriasol som sa. Pohol som sa až potom, ako som naprázdno preglgol. Pozrel som sa na obraz v zrkadle. Uvidel som tam seba s mŕtvolne bielou tvárou. Za mnou boli dvere a chodba. Dvere boli ešte vždy otvorené, ale už nie dokorán a ja som v zrkadle videl neživý predmet zavesený z ich zadnej časti, ktorú som dovtedy nevidel. Najprv som si uvedomil iba to, že tam čosi viselo. Až keď zadul prievan a dvere úplne zabuchol, zistil som, čo je to strach. To, ako som sa vtedy cítil, je neopísateľné. Neverím, že sa niekedy niekto bál ako ja vtedy. No na druhej strane, aspoň som pochopil záhadu ohľadne zverského strachu. Spoznal som jeho zdroj.
Otočil som sa a vytriešťal som vypúlené oči na ten príšerný predmet, čo som uvidel už aj v zrkadle. Prešla mnou ešte väčšia vlna odporu, hrôzy a hnusu, ktorá sa dostala do tých najhlbších častí môjho tela. Prenikla až do špiku kostí, neobišla žiadnu časť môjho tela. Nohy a ruky sa mi roztriasli, až som tancoval. Hlava sa mi zatočila, mal som pocit, že odpadnem. Hrôzostrašnú atmosféru ešte zosilňovali periodicky sa opakujúce zvuky kvapkajúcej vody, ktoré v tom prostredí deptajúco pôsobili na myseľ. To, čo som videl, sa nedalo nazvať príšerným. Bolo to ešte horšie.
V mŕtvych, opuchnutých očiach môjho suseda, visiaceho na dverách, sa črtala smrteľná hrôza. Tá sa šírila aj z jeho dokorán rozďavených úst. Visel preto, lebo mal na sebe košeľu, ktorú ktosi klincom prebil o dvere. Susedovo telo začínal krášliť rozklad. To všetko mi prebehlo hlavou v zlomku sekundy a až potom som si uvedomil to najpodstatnejšie.
Zvrieskol som. Bol som zmyslov a zdravého rozumu zbavený, všetko to vystriedala hystéria. Hrôzu som zo seba bezpodmienečne potreboval dostať a to sa dalo najlepšie krikom. Vôbec mi vtedy nevadilo – nakoľko som si to neuvedomoval –, že môj rev muselo byť počuť v celom dome. No keď sa vo mne prebudili zárodky zdravého rozumu, začalo mi to vadiť. Ovládol som sa, prestal som kričať. Počúval som.
Keď ku mne doliehali zvuky niekoľkých párov nôh, ihneď som pochopil, že bežali smerom ku mne. Dupot bol čoraz silnejší. Pochopil som, že som bol zbytočne zvedavý a rovnako som si bol na istom ohľadne mojej budúcnosti.
Skôr ako som stihol dôjsť na to, že som sa mal ukryť, dorazili do miestnosti a uvideli ma stáť v jej prostriedku.
Boli traja.
- Stihne ťa rovnaký osud, ako toho, čo visí na dverách, - povedal jeden z nich a zasmial sa, ukazujúc krivé zuby.
No nepovedal mi nič, čo by som už predtým nevedel...