Hotel Kulisa

Po hodinovej prechádzke som nadobudol pocit, že zrejme celé toto mesto smrdí šťankami. Preskakoval som ponad zvratky vytvárajúce mozaiky na chodníkoch a premýšľal. Vystúpil som na stanici v nejakom meste a túlal sa starými bočnými uličkami. Hnusné ošarpané domy s obchodíkmi a krčmami na prízemí ma obklopovali ako steny bludiska. Všetky ulice vyzerali rovnako. Pusté. Ľudia sa mi zrejme vyhýbali. Pristavil som sa pri vchode do kostola. Nad hlavou mi zakrákala tučná vrana, ktorá potom odletela kamsi ponad staré strechy. Stmievalo sa. Prial som si, aby začalo snežiť. Bolo mi však jasné, že na konci októbra je na sneh ešte priskoro. Otrávene som zvesil hlavu a vybral sa hľadať nejaký nocľah.
Rázne som obišiel fajnový socialistický hotel s nablýskaným zábradlím okolo schodov aj vysokánsku hranatú búdu s dvoma žiariacimi hviezdami vedľa nápisu Hotel. Zamyslene som kopal pred sebou opadané lístie v neveľkej topoľovej aleji, keď sa mi do priazne začala núkať neveľká ozdobná, i keď dosť zanedbaná budova s mizerne rozsvieteným nápisom. Vedľa dokrkvaného písmena K sa črtalo ešte pár slučiek. Zrejme Kulisa. Hotel Kulisa. Názov sa mi zapáčil. Postískal som vo vrecku tučné klbko bankoviek a odhodlal sa vstúpiť.
Lampy, čo osvetľovali vstupnú halu, majiteľ určite našiel niekde v starožitníctve a dostal k nim aj výkonné dvadsať wattové žiarovky, sálajúce krásne žlté svetlo. Na recepcii ma znudene pozoroval vysoký chlap. V chudej tvári mu vystupovali do popredia lícne kosti, vypúlené oči a zahnutý nos. Na rukáve pracovnej uniformy mal zachytené chumáče prachu.
-Želáte si?- Jeho neprívetivý výzor bol ešte väčšmi podporený hrubým chrapľavým hlasom.
-Chcel by som tu prespať. Ak sa to teda dá, keďže pred vchodom máte nápis Ho...-
-Izba 208,- tresol na pult kľúč s mohutným dreveným príveskom. –Platí sa pri odchode.-
Prekvapila ma rýchlosť poskytovaných služieb, no nenamietal som. Vzal som kľúč a vybral sa smerom ku schodišťu. Pozrel som ešte raz na recepčného. Tváril sa stále rovnako znudene, zrejme moja prítomnosť nebola pre neho dostatočným rozptýlením.
Nasledovanie smeru šípky na druhom poschodí mi veľkú námahu nespôsobilo a poľahky som našiel svoju izbu. Podľa ticha na chodbe som usúdil, že tu okrem mňa nik nie je. Pôsobilo to trochu desivo. Napadlo mi, že som sa predsa len mal ubytovať v tom luxusnom socialistickom bordeli. Dvere izby zavŕzgali v úplnej tme. Chvíľu mi trvalo, kým som na stene nahmatal vypínač. Rozsvietil sa luster a objavilo sa skromné zariadenie izby. Nevyzeralo to zle. Skriňa, veľká posteľ, nočný stolík s lampou, v rohu vešiak a uprostred miestnosti stôl s drevenou stoličkou, dva poháre, uterák a popolník. Až ma zamrzelo, že som ráno prestal fajčiť. Vlastný záchod a sprcha. Skoro ako jednoizbový byt, len bez kuchyne.
Napil som sa vody z prichystaného pohára. Do druhého som vopchal guču peňazí, čo som celý deň stískal vo vrecku. Skrútol som kľúč v zámke dverí a začal počítať. Žltá, žltá, fialová, žltá, fialová,... Tridsaťosemtisíc aj dvestoštyridsať korún. -Sakra!- povedal som nahlas. Bol to naozaj slušný balík. Pohrabal som sa v ruksaku, vytiahol škatuľku cigariet a zapálil si. Nefajčenie mi opäť dlho nevydržalo. Hľadel som spokojne na peniaze porozkladané po stole a hneď si zapálil ďalšiu.
-Ty sviňa!- ozvalo sa z niektorej z vedľajších izieb. –Ešte raz to sprav, zabijem ťa!-
-Husté,- zašomral som. Peniaze už ležali nahádzané v zásuvke nočného stolíka. Výkriky od susedov na chvíľu utíchli. Pozeral som z okna na nočné mesto. Bolo vidieť dve takmer totožné ulice a časť topoľovej aleje, pár nočných lámp, štyri zaparkované autá, ľudia žiadni. Prial som si sneh.

-Zabijem ťa!- Zobudilo ma druhé kolo ukričaných výčitiek v izbe vedľa. Lampy svietili, musel som si len na chvíľu zdriemnuť. Nebolo ani pol deviatej. Z ruksaku som vytiahol starostlivo zabalenú bagetu so šunkou, strúhaným syrom a zeleninou. „Bodlo by pivo.“ Schuti som chrúmal kolieska uhorky, drobné rezance syru sa sypali na stôl.
-Ty sviňa! Ani nažrať mi nedáš?-
-To teda určite nie,- odpovedal som s úsmevom mužskému hlasu za stenou.
-Ty špina! Veď počkaj, ja ťa zabijem. Veď počkaj...- opakoval hlas svoje repliky. Sedel som spokojne najedený pri stole, fajčil a neplánovane načúval súkromným rozhovorom z vedľajšej izby. Stále som si nebol istý, z ktorej strany hlasy pochádzajú.
Začal som čítať knihu, ale myšlienky mi ubiehali niekde inde. Myslel som na ňu. Mal by som sa jej ozvať, že som v poriadku a povedať jej, kde vlastne som, i keď by to zrejme nepochopila. Ale ráno sa mi podarilo stratiť mobil a čísla si nepamätám. Navyše dole na recepcii určite verejný telefón nemajú. Jeden večer to bezo mňa prežije, možno dva. Veď to nebude prvý krát, čo som zmizol bez toho, aby som jej niečo povedal. Ale toto je výnimočná situácia, musel som sa niekam na pár dní schovať. Nemusel, ale chcel som. Aj tak by mi neverila. Neuverila by, že som cestou z obchodu našiel na autobusovej zastávke opustenú tašku a v nej tridsaťosem litrov, a že teraz som v nejakom blbom hoteli niekde na druhom konci štátu.
Pred hotelom som zbadal recepčného s nejakým tučným chlapom. Najprv som si myslel, že mu pomáha z auta vyniesť kufre. Tučný sa však stále obzeral, či na prázdnej ulici nikoho nezazrie a recepčný nosil z hotela akési čierne vrecká. Ukladali ich do auta, pôsobili nervózne. Napadlo mi, že recepčný konečne dostal svoju dávku rozptýlenia. Odrazu si tučný všimol, že sa na nich pozerám, povedal niečo recepčnému a ten prudko vykročil do hotela. Zatiahol som závesy, aby si nemysleli, že ich sledujem. Vtom sa ozvali údery na dvere. Ostal som nemo stáť. Znova búchanie. Vzal som do ruky mohutný popolník, keby som ho náhodou potreboval na obranu. Čo ak je to ten maniak od vedľa.
-Želáte si?- zhúkol na mňa recepčný hrubým hlasom.
-Nie, ja...- hľadel som na neho zarazene.
-Nakladal som vonku odpadky. Myslel som, že ma hľadáte,- vysvetlil chlap.
-Nie. Naozaj som vás nehľadal, len som sa pozeral chvíľu von oknom.-
-V poriadku.- Recepčný sa pozrel na zatiahnuté závesy a pobral sa späť.
-Divný chlap. A vôbec, divný hotel,- zhodnotil som sám pre seba.

Ponorený do deja listoval som stránky knihy. V popolníku dohárala cigareta, ručičky hodín ukazovali trištvrte na jedenásť. Spať sa mi vôbec nechcelo. To náhle zdriemnutie mi dodalo energiu, určite by som tak ľahko nezaspal. Navyše sa občas ozývali výkriky z vedľajšej izby. V kúpeľni som si nabral pohár vody. Skoro mi vypadol z rúk, keď som sa vrátil do izby a zbadal tam stáť sivého starca. Potichu sa usmieval. Asi som zabudol zamknúť dvere.
-Prečo sa nachádzate v mojej izbe?- otvoril som dialóg s miernou výčitkou v hlase.
-Ach, prepáčte, že som sem len tak vrhol,- starcov hlas bol príjemne mäkký. Takže vrieskajúci sused to nebol. –Išiel som okolo vašich dverí a zacítil som dym...-
-Myslel som si, že sa tu môže fajčiť, keď je tu ten popolník.-
-Ale samozrejme, že sa môže. Chcel som len,- starec na chvíľu stíchol, -Viete, ja už desať rokov nefajčím, ale keď som zacítil ten dym... Nepodarovali by ste mi jednu cigaretu?-
Zahrabol som rukou po škatuľke na stole a natiahol ju k nemu. –Dám si jednu s vami. Cigareta pred spaním neuškodí.- Dúfal som, že starec dofajčí a odíde.
Vložil cigaretu do popraskaných úst a rozklepanou rukou stisol zapaľovač. Schuti si potiahol, tvár mu obalil sivý kúdol dymu, potom vyfúkol pred seba obsah svojich pľúc. Tváril sa neskutočne spokojne. „Tak takto bude chutiť ciga po desiatich rokoch,“ pomyslel som si.
-Marcel nie je zlý človek,- spustil starec nečakane.
-Kto je Marcel?- nechápavo som na neho pozrel.
-Marcel nie je zlý človek, je len trochu chorý.- Nechal som starca, nech si rozpráva. Už pomaly dofajčieval.
-Ste ubytovaný v hoteli?- skúsil som odpútať jeho myšlienky od toho Marcela.
-Ja? Nie, nie.-
-Lebo ste vraveli, že ste prechádzali okolo mojich dverí, tak mi napadlo...-
-Ďakujem za cigaretu,- starec sa mierne uklonil a vykročil ku dverám. –Marcel naozaj nie je taký zlý. Jeho to všetko potom mrzí. Za všetko môže tá jeho choroba.-
-Je mi to ľúto, ale nepoznám žiadneho Marcela.-
-Možno ho čoskoro spoznáte, mladý muž. Dovidenia.- Díval som sa ako pomalým krokom odchádza chodbou, zabočil na schodište, konečne zmizol. Zavrel som za sebou dvere a zamkol. Stlačil som kľučku. Chcel som sa uistiť, či je naozaj zamknuté. Obdobné návštevy som tu už nepotreboval. Navyše keď stále spomínal nejakého Marcela, ktorého by som mal podľa jeho predpovedí čoskoro spoznať.
Zubnú kefku som nemal, keďže cestu som si vopred neplánoval a kúpiť si ju niekde v meste mi vôbec nenapadlo. Vypláchol som si ústa vodou a baktérie v ústach vydymil ešte jednou cigaretou, potom som sa zvalil do postele. Ešte raz som prepočítal peniaze v zásuvke a spokojne zaspal.

Zapol som nočnú lampu. Nástenné hodiny ukazovali pol tretej. Opäť ma prebudil neskutočný krik z vedľajšej izby.
-Zabijem ťa, ty sviňa!- vrieskal chlap.
-Tak tú sviňu už zabi a nechaj ma spať!-
Ozvali sa tupé údery, nástenné hodiny sa zatriasli. –Rozjebem to tu!-
-A dosť!- zakričal som. Obliekol som si nohavice a odhodlaný povedať dotyčnému z izby naľavo niečo o rušení nočného pokoja, odomkol som dvere. Na chodbe som sa zarazil. Na ľavej strane, odkiaľ prichádzali údery do steny, totiž neboli žiadne dvere, len krátka stena, okno a koniec chodby so schodišťom smerujúcim doprava. Prisahal by som, že zvuky a búchanie prichádzalo spoza tej steny. Pozrel som sa na schody, ktoré smerovali zrejme do haly, ale opačným smerom. Nebol tam nikto, len chabé osvetlenie. Skúsil som teda zaklopať na dvere napravo. Ani na tretie zaklopanie sa nik neozval. Stlačil som kľučku. Nič. Zamkol som za sebou a zišiel na recepciu. Recepčný si zrejme dal nočnú prestávku. Vchodové dvere boli taktiež zamknuté, mizerné lampy občas zablikali. Prechádzal som sa po neveľkej hale. Žiadne druhé schody tam neboli, dokonca ani žiadna chodba, ktorá by viedla k tomu schodišťu, len jedny zamknuté dvere. Na stenách viseli zaprášené obrazy a staré fotky. Prekvapilo ma, keď som na viacerých spoznal starca, čo prišiel odo mňa pýtať cigaretu. V rohu miestnosti bola zavesená fotka starca, nejakej zhnusenej ženy a recepčného. Obaja boli na nej o poznanie mladší, ale podobnosť im zostala. Recepčný vyzeral ako tá ženu. Napadlo mi, že starec je asi majiteľ hotela, ktorý aby ušetril, zamestnal tu celú svoju rodinu.
-Dávalo by to zmysel,- hovoril som si potichu. –Povedal predsa, že...-
-Želáte si?- zahučal mi hlas za chrbtom.
-Preboha! Vydesili ste ma na smrť. Ja... Hľadal som vás. Niekto vo vedľajšej izbe neustále ruší nočný kľud. Klopal som tam, ale nikto mi neotváral.-
-Číslo izby?-
-207.- odpovedal som rázne. –Môžete s tým niečo spraviť?-
Nasledoval som muža hore schodmi na druhé poschodie. Vrazil kľúč do zámku na dverách izby a otvoril dvere. V okamihu zablikalo svetlo a odhalilo prázdnu, ustlanú izbu. Recepčný na mňa pohŕdavo pozrel a mlčky ich zatvoril.
-Ja som tie výkriky naozaj počul, hneď ako som sa ubytoval,- cítil som sa ako idiot.
Na chodbe sa odrazu objavila staršia žena v staromódnych kvetovaných šatách. Zazrela na nás a ja som v nej spoznal ženu z fotografie, podľa mojich úvah by to mala byť matka recepčného. Zatvorila za sebou izbu číslo 202 a chcela prejsť popri nás na druhé schodište.
-Vy ste nepočuli ten krik?- oslovil som ženu.
-Nie, nepočula som.- odvetila stroho a zmizla na schodoch.
-Koľko ľudí tu máte dnes ubytovaných?- zakričal som za odchádzajúcim recepčným.
-S vami štyroch. Ale nie na tomto poschodí.-

Vrátil som sa naspäť do izby a zapálil si cigaretu. „Nedáva to zmysel,“ uvažoval som. „Niekto celý večer vrieska vo vedľajšej izbe, ale pritom tam nikto nebýva. Niekto mi búcha na stenu, ale pritom za tou stenou nič nie je. Po hoteli sa pohybuje celá majiteľova família, ale nikto nič nepočuje. A ja sám bývam na tomto poschodí.
-Zabijem ťa! Daj mi pokoj, lebo ťa zabijem!-
-Ticho!- zakričal som a vybehol na chodbu. –Drž hubu!- Zúril som a mlátil päsťou do dverí. Bez odozvy. –Niekto robí zo mňa idiota.- Vbehol som naspäť do izby po kľúče.
-Rušíte nočný pokoj.- Opäť som sa zľakol recepčného stojaceho vo dverách.
-Zase som počul ten krik. A netvrďte mi, že vy ste to nepočuli. Niekto si zo mňa uťahuje.-
-Choďte radšej spať.- odporučil mi chlap v zaprášenej uniforme.
-Kam vedú tieto schody?-
-Nikam.-

Počkal som kým odíde, zamkol som izbu a potichu stúpal dole tými schodmi. Naozaj neviedli nikam. Krátka chodba bola osvetlená jednou lampou a končila drevenými krídlovými dverami. Tapety boli na viacerých plochách olúpané. Sem až poctivá starostlivosť majiteľa hotela zrejme nesiahala. Potlačil som dvere a na môj údiv sa bez problémov otvorili. Za nimi ma prekvapil sýto červený koberec a drevené steny, nad náprotivnými dverami svietil zelený nápis EXIT. Čakal som tu skôr práčovňu, alebo kuchyňu. Naľavo od dverí stála presklená kabínka so stoličkou. Pripadal som si ako v nejakom starom kine. Východ bol zamknutý a na sklených častiach dvier bolo nalepených niekoľko vyblednutých plagátov. Od kabínky smerovala tmavá úzka chodbička zakončená čiernym závesom. Bol to naozaj podivný hotel. Rozmýšľal som, či sa mám pozrieť, čo je za tým závesom, napokon som sa odhodlal.
Miestnosť vyzerala príjemne. Malé pódium a niekoľko radov červených zaprášených sedadiel. Naozaj to vyzeralo ako staré kino, alebo divadlo. Obchádzal som okolo stien a nasával pach histórie a zatuchnutej miestnosti. Sadol som si do zadného radu a chcel si tu dať cigaretu. Neskutočné ticho a pokoj tohto temného divadla v pivnici hotela Kulisa mi robil dobre. Potreboval som si oddýchnuť po celom dni a tu ma konečne nik nerušil. Napadlo mi, že hotel asi práve kvôli tomuto divadlu dostal názov Kulisa. Prišliapol som cigaretu na zemi a zatvoril oči. Vtom sa nad javiskom rozžiarili reflektory. Zľakol som sa. Na pódium vystúpil starec, o ktorom som si myslel, že je majiteľom hotela.
-Vitajte milí diváci. Som rád, že ste merali cestu na dnešné predstavenie,- zahlásil a uklonil sa neviditeľnému publiku. Vtedy som si všimol ženu v kvetovaných šatách sediacu v prvom rade. –Dnes máme na programe monodrámu s názvom Život. Prajem príjemné sledovanie.-
„Snáď nebudú o tretej ráno hrať divadlo?“ Žena sa tvárila rovnako mrzuto ako na fotke, asi jej to bolo jedno, čo budú a či vôbec budú hrať. Svetlá sa stlmili, na javisko opäť vystúpil starec v akomsi modrom kostýme.
-A či vy ľudia, obyčajní i výnimoční, si života vášho nevážite?- spustil starec monológ, potom sa začal zvíjať akoby v kŕči, zložil sa teatrálne k zemi, plazil sa a vydával zvuky podobné umierajúcej kreatúre. –Zabili ste život!- kričal v náreku. Niekde z reproduktorov chrčala dramatická hudba. –Či nevidíte krás vám na nemilosť vydaných? Či nevidíte nádhery prírodnej a nebeskej?- starec si zhlboka povzdychol. –Či nevidíte záhuby, do ktorej sa rútite? Ľudia...- Hudba pridala na razancii, starec sa krútil okolo pódia ako v tranze. Padol na zem. Svetlá zhasli. Žena znudene zatlieskala a vyšla cez záves von z miestnosti.
-Páčilo sa vám predstavenie, mladý muž?- oslovil ma herec, keď schádzal z javiska.
-Bolo to pôsobivé,- dlho som uvažoval, čo mu odpoviem.
-Marcelova hra. Jedna z posledných. Darmo, je pravda, že mával aj lepšie obdobia.-
-Videl som vás na fotografiách v hale. Ste majiteľom hotela?-
-Nie, nie. Ja už som starý. Marcel je jeho správcom.-
-Aha. A ten Marcel je teda kto?-
-Viete, Marcel nie je...-
-Nie je zlý človek, viem, už ste to spomínali.-
-Je len chorý. Trošku na hlavu. Ale povedzme si, kto nie je?-
-Marcel je ten muž z fotiek? Je to recepčný? Je to váš syn?-
-Odíďte!-
-Prepáčte, nechcel som vás...-
-Hneď odíďte. Prichádza Marcel a...-
-Zabijem ťa!- spoza opony sa ozval známy krik. Spoza visiacej čiernej látky vystúpil recepčný s desivým výrazom na tvári. Vôbec nepripomínal toho znudeného chlapa za pultom v hale. –Vravel som, že ťa zabijem.-
Pozeral som na neho ako na zjavenie, keď zoskočil z pódia a rozbehol sa za mnou. Utekal som. Chytil ma za nohu a zvalil bezmocne na zem. Díval som sa do vypúlených očí plných maniackej nenávisti. Vrazil mi kostnaté prsty pod krk a silno zovrel. Posledné sekundy života a nikto z mojich blízkych ani netuší kde vlastne som, nikdy ma tu nenájdu.
Iba zázrakom sa mi podarilo skopnúť chlapa zo seba. Okamžite som vybehol von z divadla. Dvere, schody, chodba, moja izba, kľúče. Ruky sa mi triasli. V tej chvíli som si spomenul na izbu 202, odkiaľ vyšla tá žena a nezamkla ju za sebou. Prudko som vbehol do izby a ovalil ma čerstvý vzduch. S hrôzou som sa díval na temnú priepasť a ruiny vôkol seba. Stál som zadychčaný asi na meter širokom zvyšku podlahy a prekvapene rozmýšľal nad situáciou. „Nie. Toto nie je skutočné. Spím a sníva sa mi to. Ráno zaplatím a vypadnem z tohto divného hotela.“ Z myšlienok ma vytrhlo náhlivé trieskanie do dverí. –Sakra! To nie je sen!- Počul som ako sa ten maniak dobíja do mojej izby. –O chvíľu zistí, že tam nie som. Musím vypadnúť!- Hľadal som v ruinách budovy miesto, po ktorom by sa dalo zliezť dole. Zbadal som, že sa pohla kľučka dverí. Stál som tam so zatajeným dychom, studený vietor mi šľahal do tváre. Dvere sa prudko otvorili. Úder tehlou. Pád medzi trosky. Pustil som tehlu z ruky a vyšiel na chodbu. Na moje zdesenie stála na jej konci žena v kvetovaných šatách. V ruke držala nôž. Zbehol som po schodoch dole do haly. Zamknuté dvere. Bolo počuť kroky na schodoch. V rohu miestnosti som zbadal pootvorené okno, moju poslednú nádej na útek.
Bežal som topoľovou alejou, na smrť vydesený, ale šťastný, že som opustil tie vraždiace kulisy. Netrápilo ma, že všetky peniaze zostali v zásuvke nočného stolíka, len som naďalej utekal ulicou. Na kraji cesty stálo pod lampou zaparkované čierne auto. V ňom som spoznal chlapa, čo večer odvážal z hotela smeti. Auto naštartovalo a pohlo sa mojím smerom. Mrazivý vietor ma poháňal vpred. Začalo snežiť.