Darček z lásky

Autor: michal
Kategória: Horor



Ich malým domčekom sa ozývali tie dôverne známe zvuky, o ktorých ale nevedela, čo znamenali. S nepokojom ich počúvala. Prichádzali z dielne jej manžela za zatvorenými dverami, kde zvykol v poslednom čase byť dve až tri hodiny denne. Vždy sa tam odpratal po raňajkách a následne takmer bez prestania vydával hlučné zvuky ozývajúce sa celým domom.
Buch, buch, buch...
Nikdy jej nepovedal, čo tam robil. Pýtala sa ho na to už prvý deň, čo ho to pochytilo, no povedal jedine to, že ju miluje. Pravda, vtedy sa do dielne zamykal ešte len na približne hodinu, jeho pobyt strávený v dielni sa však s dňami predlžoval. Ťahalo sa to už aspoň mesiac. On jej za ten mesiac ani raz nepovedal, ba ani len nenaznačil, čo tam robil. Jediné, čo ju upokojovalo, bolo, že keď sa vrátil z dielne, správal sa normálne a veselo.
... buch, buch, buch. A už len ticho. Jeho denný pobyt v dielni sa tým skončil. No dobre vedela, že ďalší deň sa to všetko zopakuje.
Stála v kuchyni, miestnosti susediacej s dielňou. Preto počula, ako v zámke dvakrát pootočil kľúčom a dvere sa odomkli. On narýchlo prebehol z jednej miestnosti do druhej a prvé, čo spravil, naspäť zamkol dvere. Kľúče zavesené na retiazke si prehodil okolo krku, odkiaľ mu ich nik nemohol vziať. Až potom sa obrátil k svojej milovanej žene.
- Čo bude dnes na obed?
- Rizoto... Povieš mi už konečne, čo tam v tej dielni vyvádzaš?
- Nie... ale milujem ťa.
- Vieš, spočiatku si tam býval iba hodinu, no čím ďalej, tým viac času v nej denne tráviš. Je to akýsi projekt?
- Dalo by sa tak povedať... Rizoto je už hotové?
A tak mu dala jesť.

Ďalší mesiac sa to takto ťahalo ďalej. Vždy to isté, iba s menšími časovými odchýlkami. Jeho doobedný časový rozvrh sa nezmenil. Po zjedených raňajkách, za ktoré sa poďakoval, šiel do dielne, kde dve hodiny zamknutý pracoval. Napokon z miestnosti vyšiel, nikdy ju nezabudol zamknúť, a zvyšok dňa sa správal ako milujúci manžel. Ani raz sa pred ženou nepreriekol a jej otázky zvykol odbiť starým dobrým „milujem ťa“. Bolo prirodzené, že ju tým desil a budil v nej kdejaké podozrenia. Aj sám si to dobre uvedomoval. Hoci bol mierne bláznivý, triezvo uvažovať ešte dokázal. Preto vedel, že keby jej povedal pravdu, vydesil by ju ešte väčšmi.

Dva razy otočil kľúčom a dvere tak opäť za sebou zamkol. Po dlhej a namáhavej práci bol riadne spotený. Pobral sa teda na poschodie ich malého domu, osprchovať sa.
Vošiel do spálne, ktorou musel prejsť, ak sa chcel dostať k sprche. Na posteli uvidel ležať svoju ženu, ktorá v ruke držala privretú knihu s prstom na rozčítanej strane. Nehľadela však do knihy, ale naňho a to tým spýtavým, mierne vystrašeným a podozrievavým pohľadom ako vždy, keď vyšiel z dielne.
- Dnes si tam bol akosi dlho, - vyčítala mu.
- Nechal som sa uniesť.
- Čo tam celé tie hodiny robíš?
- Milujem ťa.
- Ty ma tam miluješ? Čudné, ja som v tej tvojej dielni ešte ani nebola, ako ma tam potom môžeš milovať? Hádam by som si niečo také pamätala, nemyslíš?
- Aj ty ma miluješ?
- Neviem... Kým si sa tam nezatváral v tej svojej sprostej dielni, milovala som ťa. Teraz ma tak trocha... desíš. Prečo mi nepovieš, čo to tam robíš?
- Už ma nemiluješ?
- Neviem. Na jednej strane ťa mám rada, keď si vtipný, zábavný, ale na druhej strane ma štve, keď sa tam skryješ. Mám veľmi zlý pocit, vždy keď si tam.
- Ja ťa milujem. A to, čo robím, robím pre teba. Z lásky k tebe. Pre nás dvoch, iba pre nás. Pre našu nekonečnú lásku, chápeš to?
- A čo to niečo je?
- Prekvapenie.

Čiastočná odpoveď ju ani prinajmenšom neuspokojila. Robí to z lásky k nej. Ale čo to niečo je? Prekvapenie! Bohovské. Prečo jej nemôže povedať, čo tam robí? Prečo? A vôbec... chce to ona sama vôbec vedieť?
Od ich rozhovoru uplynuli dva dni. Dopoludnia tých dní však prebehli rovnako ako dopoludnia predošlých dvoch mesiacov, kde sa na tri hodiny zavrel do svojej dielne a odkiaľ sa za ten čas ozývali tie príšerné buch, buch zvuky. Vedela, že to, nech to už bolo čokoľvek, robil dôkladne, dal si na tom záležať.
Všimla sa, že buch, buch zvuky utíchli. Jej manžel opäť prestal pracovať na veci, čo pre nich dvoch chystal. Konečne. Zaumienila si, že sa s ním pozhovára, lebo ďalej by to už takto nezniesla.
Po chvíli prišiel spotený do ich spálne, kade chcel prejsť do sprchy. Ešte predtým ho však zastavila, rozhodnutá viesť bojovný rozhovor.
- Zase si to robil!
- Čo myslíš tým to?
- Ako si ty povedal, prekvapenie.
- Tak áno, to som robil.
- A vieš, že tým, že ho robíš denne dve hodiny, vlastne teraz už tri, trpí náš rodinný rozpočet? Príjmy klesli, zjavne nestačí, čo zarobíš poobede a moje sociálne dávky. Nechcel by si s tým prestať?
- Nie.
- Alebo to aspoň obmedziť?
- Nie.
- Lenže ako inak chceš utiahnuť domácnosť? Ja som nezamestnaná a...
- O mesiac ťa to už nemusí trápiť.
- Čo?
- Nič.
- Ako si to myslel? Že o mesiac ma to už nebude musieť trápiť? Vari dajako prídeme k peniazom?
- Áno.
- Klameš.
- Možno.
- Povedz, ako si to myslel!
- Nijako som to nemyslel. Daj pokoj, idem sa osprchovať.
- Desíš ma.

Rozhodla sa, že stoj, čo stoj musí vedieť, čo tam v dielni jej muž každé dopoludnie stvára. Ak jej to on nepovie, zistí si to sama.
Vedela, že do dielne nevedú len dvere. Dalo by sa do nej dostať aj oknom, hoci malým a navyše takým, ktoré je vysoko. Do dielne ísť ani tak veľmi nechcela, stačilo by jej vedieť, čo tam robí. To sa dalo dosiahnuť aj nakuknutím cez okno. Už si aj vymyslela plán, ako to spraví a nápad nebol ani tak zložitý.
Z garáže vzala rebrík, prešla s ním k jabloni rastúcej v ich záhrade a oprela ho o ňu. Opatrne vyliezla hore a keď stála na jednom z najvyšších schodíkov, pozrela sa smerom k oknu, za ktorým bola dielňa.
Veľa však cez okno nevidela. Na chvíľu zbadala kúsok jeho ruky, v ktorej držal kladivom a do čohosi ním bil. Dlhšie ho nevidela a keď ho zazrela druhý raz, opäť zazrela len jeho ruku s kladivom v nej, aj to len na zlomok sekundy. Chcela už odísť, zišla po dvoch schodíkov, no ešte pozrela smerom k oknu.
Od prekvapenia takmer spadla.
Od šoku chcela vykríknuť, len, len, že to udržala v sebe.
Srdce jej bilo ako splašené.
Hoci vedela, že nespravila nič zlé, mala pocit, akoby prinajmenšom kradla a pristihli ju pritom. V okne totižto zbadala mužovu usmiatu tvár, ako na ňu s neskrývaným potešením hľadí.
Určite sa dovtípil, že sa ho pokúsila sledovať.
Naďalej sa cez okno dívala do jeho očí a on do jej. Všimla si aj ako zdvihol ruku a spoza okna jej zakýval.
Bola zmätená. Od svojho muža by čakala, že keď ju pristihne ho špehovať, nazlostí sa. V jeho tvári však nenašla, hoci to bolo z veľkej diaľky, žiadnu stopu po skrývanej zlosti. Videla iba pobavenie a vôbec tomu nerozumela. Napadla jej aj jedna zvláštna myšlienka. Pomyslela si totiž, že možno je to celé len jeden veľký, nevydarený žart.
V každom prípade však aj ruka, aj hlava z okna zmizli a ona už hľadela len na holú stenu. S trasúcimi sa rukami aj nohami zišla dolu z rebríka. Ten potom odložila na miesto v garáži a vrátila sa domov, kde už od prahu počula tie dobre známe zvuky. Teraz už aspoň vedela, že ich vydáva bitie kladivom o niečo. Veľmi ju to ale neuspokojilo. Ešte stále nevedela, čo vyrábal, čo je zmyslom toho všetkého.
Zastala v kuchyni, kde akoby nič, chystala obed. Zvláštny pocit ju obomkol až keď zvuky utíchli. Vedela, čo bude nasledovať. Manžel vyjde z dielne. Chcela mu zmiznúť z očí, mala z neho strach a navyše cítila v žalúdku čudný pocit zapríčinený hanbou.
Ale niekedy by sa mu aj tak musela postaviť zoči-voči. Prečo to odkladať?
Dvere sa otvorili, vyšiel z nich, zamkol ich a otočil sa k nej. Pohľad mu opätovala a zistila, že sa na ňu usmieva.
- Dnes sa ma neopýtaš, čo som tam robil?
Neodpovedala.
- Skoro by som si pomyslel, že si to cez okno videla... Našťastie však viem, že si nič nevidela. Nie je tak?
- Možno áno, možno nie, - odpovedala záhadne.
Vzápätí maska pobavenia z jeho tváre zmizla a namiesto nej tam uvidela hrozbu, výstrahu. Jakživ uňho takýto hrôzostrašný pohľad nevidela.
- Milujem ťa, - povedal. – A nemám rád, keď ma niekto špehuje. Daj si pozor!
Otočil sa a odišiel.

Nasledujúce dni sa toho dosť zmenilo. Dve až tri hodiny v dielni skrátil na jednu. Správal sa k nej všímavo, ako nikdy predtým. Tak, že by to každej žene lichotilo. Dlho sa s ňou rozprával, denne sa milovali, kupoval jej dary, hoci namietala, že si ich nemôžu dovoliť. On jej na to odpovedal, že je to z lásky k nej a nech sa peniazmi netrápi, načo sa zas ona naňho milo usmiala.
Druhý raz sa ho špehovať neodvážila.
Stále mala pred očami ten pohľad, ktorým na ňu pozrel po zbavení sa masky pobavenia v ten deň. Odvtedy sa správal úplne inak, tak, že žiadna žena by sa nemohla sťažovať. Pohľadu sa však nemohla zbaviť, prichádzal, kedy sa mu zachcelo, z jej najhlbšieho podvedomia, kde bol zakorenený pravdepodobne navždy. Bola rada, že viac sa na ňu tak nepozrel, lebo potom by ho vo svojich snoch nevídala raz za noc, ale možno aj viackrát. Nepomohlo ani to, že sa obaja snažili, aby sa necítila zle.
Toto bol už druhý deň, čo síce bol vo svojej miestnosti zamknutý, no neozývali sa stadiaľ tie príšerné zvuky. Po chvíli z nej vyšiel, povedal, že darček je už hotový, no ukáže jej ho až večer. Dvere nezabudol zamknúť.
Správa, že večer uvidí, čo pre ňu toľký čas chystal, ju, paradoxne, vôbec nenadchla. Namiesto radosti cítila nevysvetliteľne čudný pocit, strach. A navyše sa cítila zle aj preto, že mu nie je vďačná. Konečne to celé bude mať za sebou, nebude počúvať to búchanie, jej manžel sa nebude zamykať v dielni. Niečo tajomné jej nahováralo, že darček ju nepoteší.
- Dnes spravím večeru ja, - povedal. – Bude to dôstojné ukončenie toho, čo som pre nás toľko pripravoval.

Rezeň chutil výborne. Aj zemiaky. Aj víno, ktoré celý večer pili, hoci malo akúsi zvláštnu príchuť. Elektrické svetlo vypli a večerali len pri sviečkach vytvárajúcich romantickú atmosféru.
- Som rád, že to už máme za sebou, - povedal.
- Aj ja.
- Dnes nadíde moment, keď ti odovzdám dar. Uvedomuješ si to?
- Áno.
- Daj si vína.
Dala si vína, hoci mala čoraz silnejší pocit, že to s ním prehnala. Pohár položila späť na stôl, no akonáhle ho položila, už jej ho zas po vrch doplnil. Na jazyku cítila tú neznámu príchuť, čo sa jej, čím ďalej, tým viac páčila. Mala pocit, že je opitá, unášalo ju to k spánku, ale premohla sa a bdela. Napokon, jej muž sa toľko natrápil pre túto chvíľu, nechcela mu ju skaziť.
- Chutí ti? – opýtal sa.
- Áno.
- To je dobre... Vieš, uvažoval som, aký by to bol pocit žiť bez teba.
- Hrozný.
Obaja sa zachichotali.
- Áno, to isté si myslím aj ja. Hrozný. Nedokázal by som žiť bez teba. Hrozne ťa milujem, vieš to?
- Uhm.
- Aj ty ma tak miluješ?
- Áno.
- A ani ty by si bezo mňa nedokázala žiť?
Hoci si tým nebola úplne istá, povedala, že áno. Navyše si takúto odpoveď vyžadovala situácia a vôbec sa necítila vinná, že tak trochu zaklamala.
- Tak potom som darček pre nás nerobil nadarmo, - potešil sa. - Poď, daj mi ruku.
Vstala, podala mu ruku, no vzápätí sa zatackala a nebyť toho, že ju držal, sklátila by sa na zem.
- Skoro si spadla... daj si ešte vína, - núkal ju.
- Už som opitá.
- Nevadí.
- Keď ju ešte chvíľu presviedčal, dala si ďalší pohár. Vypila ho naraz a položila ho na stôl. Na chvíľu mala pocit, že spí, viečka sa jej zavreli, no vzápätí už nevedela, či spala, alebo sa jej to iba zdalo.
- Vypila som celú fľašu a ty si si dal iba trocha.
- Ja si ešte dám, - prisľúbil jej a myslel to vážne. – Teraz sa však už poďme pozrieť na môj darček z lásky k tebe pre nás oboch. Dúfam, že sa ti bude páčiť.
Podišli k dverám. Zvesil si z krku kľúč a za svetla horiacich sviečok ho strčil do zámky. Jeho ženy sa aj napriek silnej ospalosti zmocnilo vzrušenie. Položil ľavú ruku na kľučku, potlačil dole a dvere sa otvorili. Na stene nahmatal vypínač a dielňu zalialo žiarivé svetlo, ktoré narušilo romantické čaro vytvorené plameňmi vyše tuctu sviečok.
Všimla si dve truhly v strede miestnosti. S hrôzou pochopila, čo to všetko znamená a následne upadla do hlbokého spánku. Jej oči zakryli mimoriadne ťažké viečka a jej myseľ sa zatemnila. Jej nevládne telo ponorené do hlbokého spánku ochablo v rukách jej manžela, ktorý ju s láskou a nehou podržal.
Jej spánok preňho takmer nemohol prísť vo vhodnejší čas. V predstavách jej síce ešte chcel predtým, ako upadne do neodvratného večného spánku povedať, že pre nich zariadil, aby nemuseli žiť jeden bez druhého.
S jej telom prešiel k jednej truhle a so všetkou láskou, ktorú k nej cítil, ju položil dnu. Potom sa vrátil do kuchyne, otvoril ďalšiu fľašu vína, v ktorom bolo rozpustené smrteľné množstvo uspávacích práškov. Čo najviac z neho vypil a vrátil sa do miestnosti ich posledného odpočinku.
Zadíval sa na jej spiace telo a ešte aj omámený práškom vnímal nesmiernu lásku k tejto výnimočnej žene. Zavrel jej truhlu, nech v nej pekne odpočíva. Zaslúži si odpočinok.
Keď sa už postaral o ženu, aj sám sa pobral zaspať svojím večným spánkom. Vliezol do svojej truhly a už iba čakal, kým prášky zaúčinkujú. Po chvíli zaspal.
A tak ani jeden z nich nemusel okúsiť život bez toho druhého...