Bol som vyvenčiť psa

Autor: michal
Kategória: Bloody horor



Tak ako každý deň, šiel som vyvenčiť psa.
Bolo už čosi po ôsmej večer, začínalo mi byť zima a svetlo už ledva stačilo, aby som videl na chodník. Privinul som si bližšie kabát, aby ma aspoň trochu ohrial. Všimol som si svoje výdychy, ktoré na chladnom prostredí vyzerali ako dym.
Zamieril som domov.
Po pár krokoch sa rozsvietili pouličné lampy. Nachádzali sa vo vzdialenosti asi desať metrov jedna od druhej. Stáli na pravej strane od chodníka.
Domov som to nemal ďaleko. Takmer priamo susedil s parkom, v ktorom som sa práve nachádzal.
Psove správanie mi naznačilo, že sa okolo začalo diať čosi nezvyčajné.
Zježila sa mu srsť a zastal.
Potom sa schoval za moje nohy. Začal bojazlivo kňučať.
Porozhliadol som sa vôkol seba, no nikoho som nezahliadol. Pravda, to nič neznamenalo, lebo dotyčný sa mohol skrývať za hociktorým z mnohých stromov alebo kríkov.
Rozhodol som sa ísť ďalej. No predsa som zastal, lebo vodidlo bolo krajne napnuté. Môj pes, ovčiak, sa smrteľne bál ísť dopredu. A pritom dovtedy som ho nikdy nevidel niečoho sa báť...
Stál na chodníku, triasol sa a pozeral smerom do húštiny napravo. Znova som sa i ja pozrel tým smerom. Za jedným z vysokých dubov som zbadal mihnúť sa akýsi neurčitý tieň. Bol vo vzdialenosti asi pätnásť metrov odo mňa. Hneď ako som ho zazrel, splynul s tmavým okolím.
Snažil som sa zahnať strach a potiahol som vodidlom, nech prinútim psa sa pohnúť. Bolo mi zima a chcel som ísť domov.
Ovčiak sa obrátil ku mne a vyceril na mňa desivé tesáky. Zlostne zavrčal, akoby na mňa chcel zaútočiť.
Nikdy predtým neprejavil ku mne ani náznak agresie.
Z parku zadul náhly silný vietor.
Pes na mňa neprestával vrčať. Z papule mu tiekli sliny.
- Pokoj, - prihovoril som sa mu.
Nečakal som, že by to mohlo zaúčinkovať a to príjemnejšie bolo, keď pes skrotol a pokojne pribehol k mojim nohám. Bojazlivo zakňučal.
Zrazu som pochopil, že sa musím dostať čo najrýchlejšie domov.
- Poďme, - povedal som a rázne som vykročil smerom domov.
Teraz pes neprotestoval a pri rýchlej chôdzi sa mi splašene plietol popod nohy, až som neraz musel pribrzdiť.
No ovčiakove nervózne správanie neprestalo. Obzeral sa na všetky strany a ja z obavy a zo zvedavosti takisto.
Práve som sa pozeral doprava a hľadal čosi podozrivé v dlhých tieňoch vysokých stromov, keď som znenazdajky zakopol o psa a pozrel sa pred seba. Nevšímal som si však psa, ale tieň, ktorý v tesnej vzdialenosti predo mnou prebehol po ceste a stratil sa medzi stromami a kríkmi. Nemal som ani potuchy, čo to bolo.
Nevládal som sa pohnúť a len som hľadel kdesi do temnoty parku.
Pes kňučal a zbabelo sa mi krčil pri nohách.
Keď som sa trocha spamätal, polohlasne som povedal „Poďme“ a sám som opatrne vykročil dopredu.
Ovčiak ma nenasledoval. Stál na mieste, ani sa nepohol a pozorne hľadel na jedno miesto v parku.
- Poď, - zavelil som a nasilu potiahol vodidlom.
Ani to ním nepohlo, dokonca to možno ani neregistroval.
Potiahol som ešte raz.
Najprv sa nič nestalo, no potom sa ako besný otočil a bežal smerom ku mne. Myslel som, že sa na mňa vrhne, no on len presvišťal okolo mňa. O chvíľu som pocítil ako mi prudko myklo rukou.
Náhle mi zaplo.
Bež! Mal som bežať. Bežať čo mi sily postačia, pretože to bolo za mnou a naháňalo ma to.
Rozbehol som sa.
Šprintoval som ako nikdy predtým, aj ovčiak mi trochu pomáhal a ťahal ma dopredu.
O chvíľu som spoza chrbta začul zvuky. Nemusel som sa otočiť, aby som pochopil, že to ma on dobiehal. Zvuky boli totižto čoraz jasnejšie.
Pred sebou som už videl koniec parku.
Zvuky stále silneli a spolu s nimi aj moja túžba otočiť sa a pozrieť sa, čo ma to prenasledovalo.
No zahnal som zvedavosť a všetku energiu som koncentroval do nôh, do ich rýchleho prepletania.
A tak sa stalo, že som si ani nevšimol, kedy tajomné zvuky utíchli. Len som náhle precitol a už ich nebolo.
Iste to vycítil aj pes, lebo spomalil.
Zastal a počkal, kým ho dobehnem. Šiel som už normálnou vychádzkovou chôdzou. Akýsi vnútorný pocit mi vravel, že nebezpečenstvo už pominulo, a tak som si sadol na chodník ku psovi. Asfalt ma síce riadne chladil, ale nutne som sa musel vydýchať.
- Čo to bolo? – opýtal som sa zvieracieho priateľa, hoci mi určite nerozumel.
Všimol som si, ako sa celý klepal.
Po chvíli som vstal a pokojne sme napredovali ďalej. Mal som pocit, akoby som sa nebezpečenstva nezbavil, akoby číhalo kdesi v parku a sledovalo ma. Dokonca vo mne pretrval ešte aj na začiatku obytnej štvrte. Ovčiakove vrčanie mi dávalo za pravdu.
Došli sme až k domu.
Kým som vo zväzku kľúčov hľadal ten pravý od brány, podozrievavo som sa obracal na všetky strany a hľadal čosi nezvyčajné. Ulice však boli úplne prázdne.
Napokon som našiel ten správny a odomkol som. Potom sme prešli na môj pozemok, naspäť som ju zamkol a išli sme sa ohriať do vykúreného domu.
Psa som nechal v hale a ja som odišiel na poschodie, osprchovať sa. Počas státia pod tečúcim prúdom vody som sa pokúšal myslieť na príjemné veci a potlačiť v mysli príhodu v parku.
Keď som už bol čistý, pustil som sa do čítania ďalšej poviedky zo sci-fi antológie. Bol som kdesi v strede, práve keď sa hlavný hrdina vkrádal do bytu svojho šéfa, keď som z prízemia začul psí brechot.
Boli to vlastne len dve šteknutia, potom stíchol.
Nevedel som, čo si mám o tom myslieť, ale každopádne sa mi to nepáčilo.
Na to, aby som sa išiel presvedčiť o dôvode jeho znepokojenia, som v danej chvíli nemal odvahu.
Vstal som, prešiel k spálňovým dverám a zamkol ich. Pre istotu som skontroloval aj okno, ale bolo pevne zavreté. Vrátil som sa do postele, kde som nelogicky dočítal poviedku, hoci zmysel slov som ani v najmenšom nevnímal.
Odložil som knihu a chystal sa spať.
Ľahol som si na chrbát a snažil sa myslieť na ovečky preskakujúce ohradu.
Ale...
Musel som zdvihnúť hlavu a pozrieť sa smerom ku dverám.
Z druhej strany na ne niečo škrabalo.
Mohol to byť aj pes, ale nebol to on. Neviem ako som to zistil, ale vedel som to. Jednoducho to neškrabal pes, ale čosi iné.
Zažal som nočnú lampu a v jej svetle vybral zo zásuvky nočného stolíka tabletu na spanie. Na chvíľu som sa síce zarazil, že či by som radšej nemal byť pri zmysloch, ale potom som si ju strčil do úst a zapil dúškom vody z pohára, ktorý ležal na stolíku.
Opäť som pozrel ku dverám.
Už na ne nikto neškrabal, ale stále som z ich druhej strany počul akési zvuky. Čosi ako prechádzanie sa dokola.
A vtom som už vedel, že som si nemal vziať tú tabletu.
Zvuky neprestávali, ale ja som pomaly slabol, viečka mi padali dole a myseľ sa uberala do temnôt.
Zaspal som.

Neviem, ako dlho som nevnímal nič, no keď som sa zobudil, bola ešte stále hlboká noc. Odhadoval som to na jednu hodinu ráno.
V izbe som už nebol sám.
Pri posteli stálo akési neznáme mladé dievča a hľadelo na mňa. Bola zahalená len priesvitnou bielou blúzou a aj napriek nočnej tme som rozoznal obrysy jej nahého tela. No z tváre som jej nezazrel nič, nakoľko ju mala skrytú pod ťažkou železnou maskou, z ktorej vychádzali plavé rovné vlasy siahajúce jej až po pás. Ak neskrývala pod maskou nejaké šeredné tajomstvo, bola to najkrajšia žena, akú som kedy videl.
Musela zbadať, že som sa zobudil. Otočila hlavu k mojej a hoci som jej nevidel do očí, cítil som, že mi hľadela do tváre.
Až vtedy som sa rozpamätal na záhadné udalosti z večera.
Nechcel som veriť, že to som ju videl v parku. Najviac ma však zaujímalo, ako sa dostala do mojej spálne. Bol som si istý, že sám som ju sem nevzal.
Nepovedala nič, ani mi nič nenaznačila rukami, len si sadla na okraj postele, asi k mojim kolenám.
- Kto si? – opýtal som sa, snažiac sa zabrániť viečkam, aby mi zakryli oči.
Nič nepovedala, len ku mne vystrela ruku, naklonila sa a svoj mäkký ukazovák mi priložila na ústa, aby som mlčal.
Viečka však boli čoraz ťažšie, až som im nevládal zabrániť spadnúť. Znova som upadol do polospánku.
Jediný zmysel, ktorý som vnímal, bol hmat.
Pod chrbtom som náhle zacítil čosi mokré a chladné. Mokrá škvrna na posteli prešla k zadku a hlave, šírila sa aj k nohám.
Neznepokojovalo ma to. Moje obranné mechanizmy zrejme spali, a tak som ten pocit chladu prijímal ako fakt, ktorý nejde zmeniť.
O istú dobu som sa strhol a úplne prebral. Prvé, čo som si uvedomil, bolo, že kráska sa vyparila. A ostatné, čosi oveľa strašnejšie, až potom. Nemohol som sa pohnúť. Výnimku tvorili len prsty na nohách, no aj tie len na chvíľu. Nakoniec obrástla tá hnusná rozliezajúca sa mazľavá hmota aj ich.
Hlavu som mal slizom obrastenú už predtým. Sliz mi zapchal nos a nemohol som dýchať. Zrejme by som sa bol udusil, keby sa nezačalo diať čosi ešte čudnejšie.
Priestor podo mnou sa začal otvárať a ja som si zrazu uvedomil, že som padal. Nevidel som kam. Najprv som zostupoval len pomaly, no čoraz rýchlejšie. Až som mal pocit akoby som padal voľným pádom. Avšak po chvíli som opäť začal klesať pomalšie a napokon som zastal.
Keď som si bol istý, že sa už nehýbem, otvoril som oči a s radosťou som zistil, že som sa opäť mohol voľne hýbať.
Avšak vzápätí som si uvedomil aj čosi iné. Neležal som už vo svojej posteli, nenachádzal som sa vo svojom dome, meste a možno ani vesmíre.
Zahliadol som svoju ruku – oveľa hrubšiu ako zvykla byť – obalenú v čiernom slize. A rovnako bol na tom aj zvyšok môjho tela. Zahalený v čiernom, lepkavom, mazľavom slize, ktorý neskutočne páchol.
Postavil som sa, no nohy sa mi až po členky zaborili do kašovitého bahna, ktoré sa ako šíry oceán rozprestieralo všade naokolo. Pokrývalo zem až pokiaľ moje oči uvideli.
Naslepo som sa vydal vpred. Kráčalo sa mi ťažko, napredoval som pomaly.
Zrazu mnou prenikla pálčivá bolesť, ktorej zrod sa nachádzal v ramene. Akoby sa v ňom čosi ukrývalo. A následne som spozoroval v slize zahaľujúcom moje telo množstvo malých živočíchov obhrýzajúcich moje telo.
Vrešťal som a tento príšerný zvuk sa niesol pustou bahnistou rovinou snáď až na pokraj tohto zvláštneho sveta.
Bolesť mnou už prenikala nielen v ruke, ale po celom tele. Obžierali ma od hlavy po päty. Až som to nevydržal a zrútil som sa do bahna. Potom som zamdlel.

Prebudil som sa v svojej spálni.
Stále bola tmavá noc.
Neležal som na posteli, ale pri zavretom okne. V miestnosti so mnou nik nebol. Takmer by sa zdalo, že to bol celé len desivý sen, či halucinácie vyvolané drogou. Ale ani jedno z toho nebola pravda, nedal som sa oklamať.
V dome čosi rachotilo. Akoby tie zvuky vychádzali zo stien, boli hlasné a neprirodzené. Netušil som, čo pozemské by ich mohlo spôsobovať.
Hlavou mi preletela myšlienka, že sa musím pozrieť na psa.
S nevôľou a obavami som odomkol spálňové dvere. Otvoril som ich a vybehol na chodbu, prešiel po schodoch na prízemie a v kúte obývačky zbadal ležať psa.
Bola tma, no už z diaľky sa mi videl akýsi divný. Prišiel som k nemu bližšie a moja odporná predtucha sa naplnila.
Pes bol mŕtvy.
Avšak to samotné by nebolo nič, keby na jeho tele nezostal ani kúsok mäsa, i svaly a vnútornú orgány boli zrejme zožraté. Zostala len potrhaná koža a kosti. Vôkol neho ležala mláka mazľavého slizu a v ňom sa hmýrili malé živočíchy.
I napriek tme to bol maximálne znechucujúci pohľad.
Až vtedy som si uvedomil, že som sa od návratu z druhého sveta ešte nevidel. Pri predtuche, ako som mohol vyzerať mnou až zatriaslo.
Prezrel som si najprv ruky, potom hruď a nohy. Nič nezvyčajné, ani stopa po slize či malom mäsožravom živočíchovi.
Zostávala hlava. Na tú som si nevidel.
Pomyslel som si, že si ju skontrolujem hmatom. Ale ruky ma neposlúchli, nevykonali žiaden pohyb, keď som sa chcel s nimi priblížiť k tvári.
Podišiel som k zrkadlu.
Pod vrstvou slizu a zvyškom kože som zbadal holú lebku a malé čierne živočíchy požierajúce zvyšky svalov.