Ako zabiť Kopečku

Autor: Viliam Kopečka
Kategória: Bloody horor



Raz mi Juro navrhol: „Je pekný deň, poďme zabiť Kopečku.“
Viliama Kopečku sme nenávideli. Nielen ja s Jurom, ale celá dedina. Boli sme banda zadubencov a Kopečku sme chceli dostať z našej dediny preč. Niežeby nám vadil osobne, či jeho príbehy. To nie, ba práve naopak. Jeho zvrhlé príbehy sme zbožňovali a závideli sme mu jeho nespochybniteľný talent. Práve preto sme ho chceli zabiť.
Zabiť Kopečku však nie je žiadna sranda. Už sa o to pokúšali viacerí – a všetci neúspešne. Kopečka ich vždy odhalil a buď skončili v nemocnici alebo v márnici, poprípade sa ich telá už viac nenašli. A mohli byť radi, ak im ten debil niečo neodrezal, neodpílil, či neodstrelil. Lebo i takéto prípady sa už stali.
Keď sme sa s Jurom pokúšali zabiť Kopečku prvý raz, Kopečka odtrhol Jurovi ucho a odvtedy počuje len na jedno. Ja som vtedy našťastie skončil len so zlomenou nohou a otrasom mozgu.
Teraz to však malo byť inak. S Jurom sme zostavili plán. Bol pomerne jednoduchý. Vykopneme Kopečkovi dvere, vtrhneme dnu a ubodáme ho na smrť.
Nepozorovane sme prišli až k vchodovým dverám jeho domu. Nože sme mali nachystané. Vykopol som dvere a obaja sme vtrhli dnu, kričiac a revúc ako retardi – ktorými sme, mimochodom, aj boli. Kopečka je však bastard najhrubšieho zrna a nachystal si na nás pascu. Skočili sme do siete, ktorá sa následne zatiahla a vyletela hore.
„Doriti,“ povedal Juro.
No to už vedľajšej miestnosti prichádzal Kopečka. Na tvári mal priblblý úsmev a v ruke bič. Začal nás bičovať a pochytil záchvat smiechu. Dorezal mi celú tvár, rozderavil oblečenie, no stále som dopadol lepšie ako Juro, ktorému odfikol aj druhé ucho. Ale zas na druhej strane, aspoň nemusel počúvať Kopečkov príšerný rehot.
Keď už bola celá izba zastriekaná našou krvou, Kopečku to prestalo baviť a pozrel sa mi do očí. V tých jeho sa zjavil záblesk pochopenia.
„Hej! Vy dvaja ste sa ma už raz pokúsili zabiť! Poznáte Lipšicových trikrát a dosť? Ja presadzujem dvakrát a dosť.“
„Čo to znamená, Kopečka?“
„Znamená to, že pôjdete do kyseliny.“
Následne odviazal sieť, no stále sme v nej ostali s Jurom zakliesnení. Kopečka nás kamsi ťahal. Kopečka nie je len mimoriadne skazený a talentovaný, ale ešte aj silný človek, keď nás oboch dokázal tak vláčiť.
Ocitli sme sa vo veľkej miestnosti s dierou v podlahe. V tej diere bola kyselina a Kopečka nás do nej naozaj hodil. Ako som letel, videl som na jeho tvári zlovestný úškrn.
Iste dostal námet na ďalšiu brilantnú poviedku.